Po takzvanej zamatovej revolúcii s následným drsným prebudením zintenzívnili Slováci návštevy Poľska. V nie tak dávnej socialistickej minulosti naši občania v Poľsku viac-menej skryto naštevovali pútnicke miesta a rôzne náboženské stretnutia. Od 90-tich rokoch minulého storočia plnučičké autobusy našich kúpychtivých a kúpy potrebných občanov zvykli prehrkotať nocou krížom cez Slovensko smerom na Trstenú a potom už len hor sa do Jablonky alebo Nového Targu. Tieto miesta čo by chrámy výhodného nakupovania zrazu plne ovládli pozornosť našich ľudí. Zostali sme lační po pominuteľnom tovare, hodnoty včerajška sa bezpečne ukryli pod kapitalistický zamat. Tak sa stalo, že sme často z precestovaného poľského územia takmer nič nevideli, a ani sme často krát vidieť nemohli. Oči nám zaslepila tma či vidina skvelého a hlavne lacného nákupu či vyčerpanie.

Ale Poľsko, tak ako všetky krajiny na svete, má svoje prírodné krásy, svoje klady a bez pochýb i svoje zápory. Krajina za slovensko-poľskou hranicou je mierne zvlnená, šťavnato zelená a pestrá. Popri ceste na lúkach sú akoby roztrúsené jedno- ba i dvoj-poschodové domy. Mnohé so vzorne upravenými predzáhradkami, v ktorých nájdete rôzne záhradné atrakcie: veterný mlyn či auto – veterána. Z cesty vyzerajú domy akoby len tak pohodené po úbočiach mierne zvlnených kopcov. Uličná čiara je tu zrejme neznámy pojem. Poliaci si voľakedy domy stavali pre dve i tri generácie alebo sa časom jednoducho pristavovalo. Po zmene spoločenských pomerov však mladí ľudia, podobne ako u nás, akosi nenachádzajú uplatnenie na vidieku a odchádzajú za prácou či veselším a na prvý pohľad možno aj ľahším životom do miest alebo rovno do zahraničia. Tak sa stáva, že lákavé výstavné domce rozsypané po úbočiach poľsko-slovenského pohraničia sú poloprázdne alebo prázdne. Tí, čo nemajú kam zutekať alebo už nemajú odvahu na takýto krok, sa snažia aspoň časť domu prenajať a popri tom si vedú malé hospodárstvo. Pasúce sa fľakaté červeno-biele, čierno-biele ba i celkom tmavé kravy, menej ovce, nie sú zriedkavosťou. Na jeseň vidieť celé rodiny pracovať napríklad pri zbere zemiakov, vňať sa hneď páli. Tabule popri ceste sľubujú záujemcovi o rekreáciou za prístupnú cenu všetko možné pohodlie. Reštaurácií a obchodov priamo v rodinných domoch alebo samostatne stojacich je nadostač.

Za Jablonkou míňame prázdnu lúčinu, na ktorej trhovci ešte za šera vždy v stredu rozkladajú svoj tovar na drevené stoly, azda rovnako ako na trhoch u nás pred päťdesiatimi rokmi. Len ľudia a tovar sa menia. Podstata a úmysly ľudí nie. Keď sa vraciame neskoro poobede, je už po trhoch, prázdne prístrešky predajcov stoja ako vykradnuté vtáčie búdky. Skupinka ľudí sa venuje čisteniu terénu. Za Jablonkou smerom do vnútrozemia stojí v obci Orawka uprostred cintorína drevený kostolík. Je to kostol sv. Jána Krstiteľa. Osobitosťou je, že má murovanú kaplnku z 18. storočia. Pár kilometrov ďalej v Spytkowiciach stojí ďalší, mohutnejší drevený kostol i s masívnou samostatnou zvonicou, celkom podobný našim dreveným kostolom na východnom Slovensku. Koniec-koncov, sme predsa v južnej časti Malopoľska stále veľmi blízko slovenských hraníc. V južnej časti Malopoľska je deväť drevených kostolíkov. A v celom Malopoľsku je viac ako dvesto chránených drevených objektov, od kostolov katolíckych čo ortodoxných po kaplnky a kaštiele. Väčšina drevených kostolíkov v južnom Malopoľsku pochádza z konca 15. storočia. Na rozdiel od Slovenska, kde z drevených kostolíkov je katolícky len kostol v Hervartove, v Poľsku bola väčšina drevených kostolíkov postavená pre katolícku liturgiu a kostoly doteraz patria katolíckej cirkvi. Nachádzajú sa väčšinou v strede dediny a sú bohato vymaľované, najskôr v gotickom štýle a potom ich premaľovávali v barokovom a rokokovom štýle. Strechy kostolov sú strmé, pokryté šindľami, na kostolíkoch však dominujú cibuľovité veže ako u pravoslávnych chrámov. Kým na Slovensku sú drevené kostoly produktom ľudovej architektúry, v Poľsku tieto chrámy stavali profesionálni remeselníci v službách panovníkov, šľachticov, cirkevných hodnostárov.

Magnum Sal – Wieliczka

Mierne zvlneným vyrovnaným terénom po dobrých cestách pokračujeme do mestečka Wieliczka. Wieliczka leží asi dvadsať kilometrov juhovýchodne od Krakova. Vďaka svojim soľným baňiam je Wieliczka obrovská prírodná atrakcia pre domácich a zahraničných turistov. Turistickí sprievodcovia na prvom mieste hlásajú, že soľné bane vo Wieliczke patria k najstarším na svete a že od roku 1978 sú zaradené do kultúrneho dedičstva UNESCO.

Soľné bane Wieliczky sú umiestnené prakticky v strede mestečka. Prostredie je veľmi žičlivé pre turistov. Autoturista môže odložiť svoje približovadlo na veľkom parkovisku, na ktorom sú k dispozícii čisté a bezplatné záchody. Hneď na parkovisku je možné podporiť miestnych predajcov kúpou upomienkových predmetov zo soľných baní alebo aspoň ponáškou na ne a rôznych iných zbytočností. Cesta k samotnému vstupu do baní je veľmi príjemná, sprevádzajú vás hýrivé a udržiavané kvetinové záhony a šťavnaté trávnaté plochy. Vstupné do soľnej bane je pomerne vysoké, ale stojí za to.

Pri prehliadke soľných baní si človek uvedomí, že náš svet oplýva obrovským množstvom krás a pozoruhodností. Azda stojí zato, aby sme obetovali aspoň časť z nám daného času a prostriedkov a spoznali sme bohatstvo, ktoré tu bolo a ešte stále je a ktoré spoluvytvoril aj človek. Najstarší dokument spomínajúci Wieliczku pochádza údajne od Kazimíra I. z roku 1044. V ňom sa spomína Wieliczka ako“magnum sal alias Wieliczka“. Podľa zachovaných donačných listín sa tu soľ ťažila už za Boleslava Chrabrého v 10. a 11. storočí. Získavala sa lámaním blokov soli alebo odparovaním soľanky zo slaných jazierok. Soľ bola v stredoveku platidlom, pravdepodobne rovnako cenným ako zlato alebo ešte cennejším. V 14. storočí obchod s kamennou soľou vytváral už 30% dôchodku poľského štátu. A v polovici XV. storočia dôchodky zo župy, kam patrila Wieliczka, šli na budovanie kráľovského radu Wawel v Krakove. Soľ bola tak dôležitá, dnes by sme povedali, strategická surovina, že poľský kráľ Kazimír Veľký vydal v roku 1368 dokument Štatút Kazimierowski, ktorým upravoval práva a povinnosti úradníkov riadiacich ťažbu a cenu soli a práce.

So vznikom a existenciou bane na soľ vo Wieliczke sú spojené viaceré menšie či väčšie legendy. Podľa jednej z milých povedačiek v soľnej bani Wieliczka ešte stále žijú dobrí trpaslíci, ktorí pomáhajú baníkom pri ťažbe.

Legenda o vzniku bane vo Wieliczke pripisuje zásluhy o vznik bane dcére uhorského kráľa Belu IV., Kinge. Kinga sa ešte pred sobášom s poľským kráľom dozvedela, že v jej novej vlasti, v Poľsku, niet soľných baní. Požiadala preto otca, aby jej jednu soľnú baňu daroval. Tak mala získať od otca soľnú baňu v Marmaroši, v dnešnom Rumunsku. Počas návštevy tejto bane zahodila do jednej soľankovej studne v Marmaroši prsteň. Po príchode do Poľska, do okolia Wieliczky, dostala akési vnuknutie a prikázala robotníkom na jednom mieste kopať. Robotníci vyhĺbili malú baňu a v prvom vytiahnutom vedre okrem soli objavili podľa legendy aj Kingin prsteň. Toľko legenda, ktorá sa dosť líši od historických faktov. Jednako však, Kinga sa u wieliczkých baníkov vždy tešila veľkej obľube. Dá sa povedať, že klenotom teraz prístupných častí bane je kostol sv. Kingy – rozľahlá sála o ploche asi 30×100 metrov, na čelnej strane ktorej dominuje oltár so svätou Kingou. Do majestátnej sály schádzate po schodoch vytesaných do horniny s kamennou soľou. Popri schodoch a po bokoch sály sa nachádzajúci svätci a reliéfy zobrazujúce základné výjavy zo života Ježiša Krista, počínajúc zvestovaním Panny Márie, narodením Ježiška, klaňaním troch kráľov, cez vyučovanie Krista v chráme, Poslednú večeru, ukrižovanie, zmŕtvychvstanie, až po známy výjav so svätým. Tomášom, ktorý sa stal z neveriaceho veriacim. Najnovšou sochou v kostole sv. Kingy je socha Poliakmi milovaného pápeža Jána Pavla II. Sálu osvetľujú skvostné lustre. Od reliéfu k reliefu či soche kráčate po umeleckej dlažbe. A to všetko nie je z krištálu, akoby nezasvätený návštevník poľahky uveril, ale z kamennej soli.

Okrem kostola sv. Kingy je v soľnej bani množstvo kaplniek a oltárov so svätcami, Pannou Máriou či kríže, ale i postavy štátnikov, napr. Stalina, všetko vytvorené rukami baníkov z kamennej soli. V bani je do neviery takmer všetko okrem elektrického vedenia a vystavených nástrojov či určitých exponátov, zo soli. Ale ešte i tie nástroje a exponáty sú obrastené váčšími či menšími kryštálikmi kamennej soli. Soľ je úplne všade.

Soľnú baňu vo Wieliczke navštívili v priebehu stáročí mnohé osobnosti vedy a kultúry, nap. Mikuláš Koperník, Johann Wolfgang von Goethe, Konrad Celler a iní. Po niektorých sú pomenované časti – komory, ktorým dominujú sochy príslušných osobností a pamätné tabule.

Prehliadku bane oživujú výklenky s trpaslíkmi, stalaktitmi a stalaknitmi kamennej soli a s najrozličnejšími soškami a reliéfmi, všetko vytesané z horniny, z ktorej sa získava soľ. Expozície nástrojov a strojov, figuríny baníkov, vypchaté kone názorne a často vtipne približujú vývin ťažby soli v priebehu času a podľa dostupných ľudských poznatkov. Treba spomenúť, že baňa Wieliczka je síce hlboká okolo 327 metrov, návštevník sa však v sprievode pohotového a schopného sprievodcu, bývalého baníka, dostane len do hĺbky asi 63 metrov a tu absolvuje 3, 5 km dlhú prechádzku baňou. Záujemcov o baňu je stále veľa. Jedna skupina turistov sa míňa s druhou. Ale aj dozorného personálu je na každom kroku dosť. Nevtieravo sledujú, aby sa nikto neodklonil od vytýčenej trasy. Rokmi počet návštevníkov Wieliczky rastie, v súčasnosti sa návštevnosť pohybuje okolo magického čísla milión návštevníkov ročne.

Soľná baňa má i osobitné múzeum a priestory nie celkom obvyklé pre bane. K nim patrí kongresová hala či sála pre svadobné hostiny.

Podľa dobových záznamov ľudia už v 16.storočí vedeli, že soľ zmiešaná s inými substanciami lieči angínu, podagru a iné ochorenia. Vážnejšie sa však liečením v bani Wieliczka a liečením soľankovými kúpeľmi začal zaoberať až banský lekár Felix Boczkowski v roku 1839. Tento liečil slanými kúpeľmi až 36 chorôb, medziiným i neplodnosť a hystériu. Jeho smrťou o 16 rokov neskôr sa však na určitý čas prestala baňa, resp. jej produkty, využívať na liečebné účely. S obnovením využívania soľnej bane vo Wieliczke na liečebné účely sa začalo opäť v 20. storočí, v roku 1958, z iniciatívy profesora Mieczyslawa Skulimovského. Podzemné sanatórium, ktoré založil Skulimovský funguje doteraz. Ibaže v súčasnosti sa orientuje na liečbu astmy a alergií. V bani je totiž stabilná teplota štrnásť stupňov Celzia a nadpriemerná vlhkosť. Vynikajúci vplyv prostredia soľnej bane na zdravotný stav spomínal aj náš sprievodca, statný asi 60-ročný bývalý baník Vojciech. Vyzval nás, aby sme si ho dobre prezreli. Žije vraj v bani už sto rokov a stále sa cíti vynikajúco. Niečo na tom bude. Všetci sme sa zasmiali, tiež sme sa cítili výborne a vôbec sme si neťažkali na dvojhodinovú prechádzku pod zemou.

Krakov

Dnešný Krakov sa svojimi predmestiami so sídliskami, prepchatými prístupovými cestami, fabrikami, stavbami, podnikmi a najrôznejšími predajňami vôbec nelíši od iných stredoeurópskych miest danej kategórie. Keby ste nevedeli, že vchádzate do Krakova, pokojne by ste si mohli myslieť, že idete hoci do Bratislavy alebo do Brna. V Krakove rozľahlé stereotypne vyzerajúce predmestia akoby obaľovali pôvabné historické jadro. Je to ako s makovým závinom. Musíte sa prehrýzť cestom, aby ste sa dostali k chutnej plnke. A historická plnka tohto mesta stojí za dlhšiu degustáciu.

Prístup od novších častí Krakova k historickému jadru otvára majestátny zrenovovaný barbakan ako pozostatok voľakedajšieho opevnenia a súčasť kráľovskej korunovačnej cesty. Prejdete cez stredovekú Floriánsku bránu a po niekoľkých krokoch sa ocitnete v srdci starého mesta, na hlavnom námestí, Rynek Glówny. Staré mesto, hrad poľských kráľov Wawel a štvrť Kazimierz , pôvodne rozdelená na kresťanskú a židovskú časť, sa počítajú k najstarším častiam Krakova. Historické centrum Krakova bolo zapísané na listinu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO v roku 1978.

V uličkách starého mesta povievali zástavky s erbami poľských miest a s vyznačením 750. výročia udelenia metských práv Krakovu na základe magdeburského práva. Krakov, mesto na rieke Visle, bol hlavným mestom Poľska až do roku 1596.

Malebné uličky zbiehajúce sa k hlavnému námestiu lemovali v čase našej návštevy pouliční hudobníci ponúkajúci hudobnú produkciu rôznych žánrov. Pomerne veľkú pozornosť okoloidúcich upútala skupinka hudobníkov v blízkosti baziliky Panny Márie. Títo, div-divúci, dokázali na harmonike, gitare a husliach napodobniť chrámovu organovu hudbu. Hlavné námestie Krakova, ktoré je vraj po Paríži a Petrohrade tretie najväčšie v Európe, rozdeľuje na dve polovice žltohnedá budova zvaná Sukiennice. Námestiu dominuje čierna socha poľského literárneho velikána Adama Mickiewicza obklopeného múzami a samozrejme holuby, holuby všade a nad všetkým. Nie som si istá, či sme my nejakému svojmu spisovateľovi či básnikovi tak jasne a výstižne vyjadrili svoj vzťah ako Poliaci Mickiewiczovi v Krakove: Adamowi Mickiewiczowi naród. Traduje sa, že v Krakove niet príhodnejšieho miesta na schôdzky milencov ako pod ochrannou rukou tohto lyricko-epického romantického literáta. Mickiewiczovi pri nohách predvádzala skupina deviatich asi sedemnásťročných mládencov v oranžových tričkách breakdance, snažiac sa strhnúť okolo-stojacich.

Azda najväčšou historickou atrakciou hlavného námestia je gotický kostol z červených tehál – bazilika Panny Márie s legendárnym dreveným oltárom od norimberského rezbára Víta Stossa. Poliaci radi popoľšťujú rezbárovo meno na Wit Stwosz, hoci tento strávil v Krakove len 19 rokov svojho pohnutého života. Stossov dom stojí neďaleko jezuitského kostola sv. Petra a Pavla. Neskorogotická bazilika Panny Márie v Krakove poslúžila ako vzor pre stavbu kostolov poľských emigrantov vo svete, najmä v USA. V USA Poliaci doteraz tvoria najväčšiu skupinu prisťahovalcov zo slovanských národov. Podľa baziliky Panny Márie v Krakove vraj postavili kostol sv. Michala a sv. Jána Cantiusa v Chicagu.

Legendárny vyrezávaný oltár majstra Stossa sa otvára každý deň na poludnie, potom ostáva otvorený do večera. Zaujímavá je aj prebohatá výzdoba kostola, v ktorej sa prelínajú rôzne štýly. Zaujímavé je, že tak bazilika ako i blízky františkánsky kostol, kam zvykol chodievať pri svojich návštevách pápež Ján Pavol II.; na jednej z lavíc je tabuľka s vyznačením miesta, kde sedával, majú sýto modrý strop s namaľovanými hviezdami, čo má symbolizovať blízkosť nebies v chráme. Gotická bazilika Panny Márie z červených tehál má dve nerovnako vysoké a odlišné veže. Legenda hovorí, že veže kostola stavali dvaja majstri. Kráľ vyzval staviteľov, aby súťažili, ktorý z nich postaví za daný čas vyššiu vežu. Víťaz mal byť odmenený tým, že jeho vežu bude zdobiť kráľovská koruna. Pre zabezpečenie víťazstva a prvenstva; svet sa až tak veľmi nezmenil; staviteľ jednej z veží zavraždil svojho súpera. Naozaj, jedna veža baziliky je vyššia ako druhá a je ovenčená korunou. Aby kráľ vyrovnal nespravodlivosť, dal umiestniť na nižšiu vežu päť zvonov. Vyššia veža baziliky slúžila v stredoveku ako pozorovateľňa na hlásenie blížiacej sa pohromy. V 13. storočí, takom bohatom na tatárske nájazdy v Európe, raz za tatárskeho vpádu, mestský strážca trúbením ohlasoval blížiace sa vojsko. Uprostred trúbenia mu nepriateľský šíp prerezal hrdlo a poctivý strážca namieste zahynul. Na pamiatku tejto udalosti sa dodnes každú hodinu rozlieha z veže baziliky ovenčenej korunou zvuk trúbky, tzv. hejnal. Skutočný, živý trubač sa postupne objavuje v okienkach veže dookola. Uprostred trúbenia na pamiatku onej udalosti v 13.storočí svoj trubačský výkon preruší. Ak budete mať šťastie, ako my, trubač vám z veže i zamáva. Krakovský hejnal sa dnes na pravé poludnie rozlieha prostredníctvom poľského celoštátneho rozhlasu po celom Poľsku.

Tiež na hlavnom námestí, azda trocha v tieni pozornosti, stojí malý kamenný kostol sv. Vojtecha z 11. storočia, ktorý je najstarší v Krakove.

Zaujímavá je i budova Sukiennice, ktorá rozpoľuje hlavné námestie. Podľa legendy sa na tomto mieste nachádzal kedysi v dávnej minulosti trh s rybami a iným mäsom. Fajnovým nosom krakovských mešťanov však viac voňalo mäso na pekáči ako dlhšie vystavené vonku, preto ktorýsi z vládnucich poľských kniežat dal trh zastrešiť. Podľa dochovaných zdrojov však už v roku 1257 dal knieža Boleslav Hanblivý na mieste dnešných Sukiennic postaviť kamenné krámky na predaj súkna. V krámkovej podobe vydržal trh so súknom len do 14. storočia, keď kráľ Kazimier III. Veľký dal vystavať nové, teraz už murované Sukiennice. Tieto zdevastoval v roku 1555 veľký požiar, ako bolo v stredoveku pomerne bežné. Dnešnú podoba Sukiennic naprojektoval staviteľ Tomáš Prylinský v 18. storočí. Znalec našich tržníc bude pri návšteve Sukiennic možno aj trocha sklamaný. V Sukienniciach nenájdete ani najmenší kúsok ovocia či zeleniny a ani nič pod zub. Ešte tak pred Sukiennicami stojí za dobrého počasia zopár stánkov s klasickými krovkami a inými cukrovinkami. Vnútri je len samý jantár, zlato, striebro, kože a kožušiny. Nad stánkami na stenách defilujú historické erby všetkých významných poľských miest. V strede Sukiennic je do zeme novo zabudovaný pamätný kovový kruh ako pripomienka výročia udelenia mestských práv Krakovu. Múry príjemnej tržnice zdobia zvonka rizality s karikatúrami krakovských starostov.

Aj druhá strana hlavného námestia je zaujímavá. Dominuje jej stará radničná veža ako pozostatok stredovekej radnice. Veža je prístupná verejnosti. Pred vežou stojí či leží moderná čierna socha hlavy. Opodiaľ pred radničnou vežou pristavujú fiakre, ktorými môžete absolvovať okružnú cestu mestom. Okolie sa belie od striešok nad stolíkmi reštaurácií, na strieškach možno nájsť aj charakteristický červený propagačný nadpis pre poľské pivo Zywiec, ale tiež pre Carlsberg a Heineken. Nájde sa aj neodmysliteľný stánok s typickými krakovskými praclíkmi.

Krakov je preslávený všeličím, medzi iným i tým, že v ňom sídli druhá najstaršia univerzita v strednej Európe. Ako je známe, najstaršiu univerzitu v strednej Európe založil v roku 1348 v Prahe Karol IV., český a rímsky kráľ. Krakovská univerzita je len o 16 rokov mladšia. Hoci zakladajúcu listinu univerzity vydal kráľ Kazimír Veľký s odobrením vtedajšieho pápeža Urbana V., Krakovská univerzita sa hrdí prívlastkom „Jagelovská“. To preto, že na samom začiatku existencie mala univerzita len právnickú fakultu. Súhlas na otvorenie teologickej fakulty, jednej z kmeňových fakúlt stredovekých univerzít, od pápeža nedostala. K podstatnému obratu v existencii tejto inštitúcie prispel kráľ Wladislaw Jagiello a kráľovná Hedviga z rodu Anjou. Tento manželský pár sa zaslúžil v roku 1397 o znovuza­loženie univerzity, tento raz už so všetkými štyrmi fakultami. Pápež Bonifác súhlasil s otvorením fakulty slobodných umení, právnickej, lekárskej a teologickej fakulty. Vo veľkej úcte majú Poliaci najmä kráľovnú Hedvigu, ktorá univerzite a jej chodu venovala všetok osobný majetok ba i kráľovské šperky. Podľa legendy, keď zomrela ako 22-ročná, nevlastnila žiadne cennosti, ktorými by ju bolo možné ozdobiť do hrobu.

Súčasná Jagelovská univerzita s 15 fakultami poskytuje návštevníkovi možnosť nazrieť do svojej minulosti cez sedem múzeí. My sme mali možnosť navštíviť múzeum Collegium Maius, ktorého história siaha do obdobia spred roku 1400 a je spojená s kráľom Wladyslawom Jagiellom. Terajší vzhľad kolégia – gotická stavba z červených tehiel do štvorca s priestranným dvorom a studňou, pochádza z 19. storočia. Kolégium dnes plní predovšetkým reprezentačnú funkciu. Collegium Maius začalo pôvodne v jednej budove darovanej spomínaným kráľom. Jeho drevená socha, mimochodom považovaná za najstarší exponát múzea, stojí vo výklenku voľakedajšej spoločenskej miestnosti pre profesorov. Oproti sa vinie nádherne vyrezávané točité schodisko. Kráľ Jagielo akoby láskavým ale vážnym pohľadom sledoval, kto sa pripája k profesorskému zboru jeho univerzity a sadá za masívny tmavohnedý stôl.

Návštevník nemusí obzerať len dokonalé múry, čiernu studňu uprostred nádvoria a zaujímavé (aj točité) komíny a rozšafné chrliče. Keď príde na poludnie, zažije aj originálny univerzitný orloj s promenádujúcimi hodnostármi, ktorí nesú rozličné univerzitné insígnie. Samotné múzeum Collegium Maius pozostáva len z asi siedmich miestností. Všetky sú zaujímavé, všetky postupne odhaľujú pred návštevníkom kus histórie a tradície univerzity. K najzaujímavejším patrí miestnosť, kde sa stretalo kolégium rektora, je tam i knižnica. V múzeu možno vidieť i zariadenie vzorovej izby profesora a študenta univerzity. Keď spomínam študentov, na Jagelovskej univerzite študovalo veľa významných osobností vedy, kultúry a života vôbec. Študoval tu i známy poľský fyzik a astronóm, Mikuláš Koperník. Doteraz možno jeho meno vidieť na starom zozname študentov. Ako poznamenal náš šarmantný sprievodca, Koperník musel byť už za mladi zámožným človekom. Poplatky za štúdium zaplatil vopred a vcelku.

Na Jagelovskej univerzite študoval aj neskorší poľský pápež Ján Pavol II. Začal tu študovať polonistiku, po vojne sa jeho študijné a životné záujmy obrátili iným smerom. Podobizeň Poliakmi milovaného pápeža visí nad výstupnými dverami auly, v ktorej sa kedysi v dávnej minulosti konali promócie. Mimochodom, Ján Pavol II. navštívil Jagelovskú univerzitu v roku 1983 a v historickej aule Collegia Maius mu odovzdali titul „doktor honoris causa“. Z ďalších osobností univerzitu navštívila napríklad aj britská kráľovná Alžbeta II. Obe miestnosti, tak aula ako i voľakedajšia zasadacia miestnosť pre kolégium rektora, sú z nášho pohľadu neskutočne malé pre dianie, na ktoré slúžili.

Samozrejme, takmer každý návštevník Krakova chce vidieť kráľovský hrad Wawel s preslávenou wawelskou katedrálou, rozkladajúci sa nad riekou Visla. Wawelom možno začať alebo aj skončiť návštevu Krakova. S vedomím, že človek uvidel len nepatrnú odrobinku z bohatstva tohto mesta, ktoré si svoju veľkoleposť, šarm a pritom aj útulnosť uchovalo do dnešných dní.