Autor: Jana Judinyová- Babirátová

Po dlhšom čase som znova prišla do Lipska – „na miesto, kde možno uvidieť celý svet v malom“, ako vyhlásil v 18. storočí nemecký filozof a dramaturg Gotthold Ephraim Lessing. Žiada sa mi doplniť, že v Lipsku, nazývanom aj mesto veľtrhov a kníh, je svetov hneď niekoľko. Po vystúpení z moderného a úzkostlivo čistého IC rýchlika smerujúceho z Drážďan do Berlína, som sa ocitla v supersvete hlavnej železničnej stanice Lipska. Železničnú stanicu v Lipsku postavili už v roku 1915. V roku 1998 ukončili jej kompletnú modernizáciu. Dnes má hlavná stanica v Lipsku neskutočných 26 nástupíšť. Je to jedna z najväčších staníc pre osobnú dopravu v Európe a najväčšia úvratná (neprůjezdná viz Wiki, pozn. red.) stanica v Európe. Ak sa človek čo len trocha v mikrosvete tejto útulnej stanice pozabudne, strávi tu hoci celý deň. Na troch poschodiach tu nájdete 144 objektov, ktoré nejakým spôsobom slúžia blahu človeka. Keď sa predsa len rozhodneme opustiť tento útulný obchodný dom, v ktorom sa len tak mimochodom nachádzajú aj koľaje, vhupnete niektorým zo štyroch východov priamo do domáckeho veľkomesta. Objekty príťažlivé pre turistov: historické pamiatky a múzeá, nákupné centrá, kultúrne a vzdelávacie inštitúcie sú v dosahu najviac 20 minút pohodlnej chôdze. Rušnú mestskú dopravu zabezpečujú električky, takmer navlas podobné bratislavským, ibaže nenesú žiadne znaky po samozvaných umelcoch ako u nás.

Už od hlavnej stanice sa nám otvára pohľad na modernú dominantu Lipska – 153 metrov vysokú administratívnu budovu, City-Hochhaus. Táto trojhranná budova s 36 poschodiami z roku 1971 bola až do 90. rokov sídlom univerzity Karla Marxa, dnes Univerzity Lipsko. Stojí trocha bokom od Augustovho námestia (Augustusplatz), pomenovanom podľa legendárneho saského kurfista Augusta Silného. Na širokom Augustovom námestí stojí ešte z čias socializmu budova opery a činohry a najmä jedna z budov terajšej Alma mater lipsiensis. Zdá sa, že obyvateľom Lipska neprekážajú pošmúrne sivé reliéfy Marxa, Engelsa a Lenina nad hlavným vchodom do univerzitnej budovy. Vážne pohľady ideových vodcov proletariátu smerujú ponad námestie na juh k dlhodobo opravovanému Pomníku národov (Völkerschlachtden­kmal).

V roku 2009 oslávi Lipská univerzita 600. výročie svojej existencie. Okrúhle výročie má táto druhá najstaršia a najväčšia univerzita v Nemecku privítať v novom šate. Po dlhých sporoch vedenia univerzity a vlády spolkovej krajiny Saska má byť komplex univerzity prestavaný a zreorganizovaný podľa návrhu holandského architekta Ericka van Egeranta. Prestavba bude stáť 104 miliónov EUR.

Lipsko je staré historické mesto. Meno mesta ležiaceho na riekach Elster, Pleiße a Luppe sa odvádza od slovanského slova Lipzk – lipa. Slovanské kmene Lužických Srbov, ktorí uctievali lipu ako božstvo, tu založili prvé osídlenie v 7.-9. storočí nášho letopočtu. V historických prameňoch z obdobia okolo roku 1015 sa už nachádza zmienka o nemeckom hrade urbs Libzi, v blízkosti ktorého vznikla osada remeselníkov a obchodníkov. O viac ako sto rokov neskôr boli tejto osade udelené mestské práva spolu s právom konať trhy dvakrát do roka. Právo poriadať trhy bolo pre vývoj mesta veľmi dôležité. Znamenalo, že v okruhu jednej míle od mesta /dnešných asi 15 km/ sa nesmel konať žiaden iný trh, ktorý by bol poškodzoval obchodné záujmy mesta. Položil sa tým základ pre Lipsko ako mesto veľtrhov.

Mesto prešlo svojím historickým vývojom s náležitými vzostupmi a pádmi. Skvele sa mu darilo najmä v 16. storočí, keď prekvitala ťažba striebra v Krušnohorí. Z tohto obdobia pochádzajú aj najvýznamnejšie historické pamiatky mesta. Historické centrum začína sotva niekoľko krokov od Augustovho námestia na námestí zvanom Trh (Markt). Návštevník má pocit, že je v starom skvostnom svete, v ktorom sa každej budove, každej soche a fontáne venuje maximálna pozornosť. Na Trhu stojí perfektne zrenovovaná renesančná Stará Radnica zo 16. storočia. Lipský starosta Hieronymus Lotter ju v svojej dobe dokázal postaviť v rekordnom čase deväť mesiacov medzi dvoma veľtrhmi. Dnes tu sídli mestské múzeum. V blízkosti Trhu nájdeme najstarší kostol Lipska v zrekonštruovanom šate, kostol sv. Mikuláša (Nikolaikirche). Tento chrám bol vysvätený v roku 1175. Tu v roku 1981 vyklíčilo protestné hnutie proti socialistickému režimu. Protest nadobudol formu odporu voči umiestneniu rakiet stredného doletu v NDR. V roku 1989 v kostole sv. Mikuláša začali mierové modlitby, ktoré predznamenali začiatok mierovej revolúcie v NDR. Pred kostolom sa začali konať známe pondelkové demonštrácie, ktoré sa postupne šírili po meste a po celom východnom Nemecku. Demonštrácie postupne prerástli do zvrhnutia socialistického režimu a do znovuzjednotenia Nemecka. Mierovú revolúciu, pretože takto Nemci nazývajú zmenu režimu v socialistickej Nemeckej demokratickej republike, pripomínajú nenápadné žlté tabule umiestnené pred objektmi, ktoré sú s týmto pohybom spojené. Upomienky na mierovú revolúciu nájdeme na Trhu, pred obnoveným Najvyšším súdom SRN pre správne záležitosti (Bundesverwal­tungsgericht) na Simsonovom námestí (Simsonplatz) a inde.

Výzor mesta zaznamenal od roku 1990 výrazné zmeny. Vylepšila sa dopravná infraštruktúra mesta, opravili sa školy, neustále sa stavia aj priamo v centre mesta. Staré historické budovy sú odeté v novom zrekonštruovanom šate, pričom sa podarilo zachovať historického ducha úctyhodných inštitúcií. Skvelým príkladom je reštaurovaná univerzitná knižnica Bibliotheca Albertina, Stará a Nová radnica, Dievčenská pasáž (Mädler Passage), spomínaný Najvyšší súd a ďalšie. Staré alebo staronové sa citlivo snúbi s novým, ako je to u spomínanej Albertiny a novopostavenej modernej budovy Filologickej fakulty Lipskej univerzity na Beethovenstrasse, ktoré boli dokončené v rovnakom čase- v roku 2002. Rozsiahla stavebná a rekonštrukčná činnosť, ktorú si návštevník všimne v Lipsku doslova na každom kroku, je možná vďaka výdatnej finančnej pomoci západnej časti Nemecka.

Na základe uzavretého Paktu solidárnosti I, ktorý platil do konca roku 2004, nové spolkové krajiny dostali v rozpätí rokov 1994 až 2004 zo spoločných financií a zo starých spolkových krajín finančný príspevok – vyrovnanie vo výške 94, 5 miliárd EUR. Treba dodať, že tento príspevok bol určený nielen na rekonštrukciu pamiatok, prípadne výstavbu nových objektov, ale predovšetkým na zachovanie priemyslu vo východnej časti Nemecka. Je to pozoruhodná skutočnosť, hodná na zamyslenie aj pre vedenie nášho štátu.

Nový pakt solidárnosti č. II vstúpil do platnosti 1. januára 2005 a bude trvať do konca roka 2019. Zabezpečí novým spolkovým krajinám prílev financií na tej istej báze vo výške 156,5 miliárd EUR. Slobodný štát Sasko, kam patrí aj Lipsko, dostane najväčší kus z koláča- 26,1% z celého balíku peňazí. Okrem obnovy starého vzniká však aj nové. Pred čosi vyše rokom otvorili v Lipsku na Katharinenstrasse najmladšie nemecké múzeum, supermoderné Múzem výtvarného umenia. Do hypermodernej modrej oceľovosklenej kocky s rozlohou 16.700 metrov štvorcových sa po 60 rokoch provizória presťahovalo staré nemecké a holandské umenie ale s ním aj napríklad i ukážky umenia NDR.

Lipsko sa môže hrdiť nielen najmladším múzeom v Nemecku ale aj najstaršou kaviarňou v Nemecku a v Európe a pravdepodobne na celom svete. Najstaršia európska a v súčasnosti stále ešte fungujúca kaviareň „U arabského kávovníka“ je umne spojená s múzeom kávy, jediným svojho druhu na európskom kontinente. Múzeum kávy, kaviareň a reštaurácia sa nachádzajú v štvorcovom lomenom dome zo 16. storočia na ulici s rozkošným menom, ktoré by sa dalo preložiť ako „ulička bosej nožičky“. Táto štvorposchodová stavba mala byť postavená približne v tom istom čase ako Stará radnica na Trhovom námestí. Intímnosť trojuholníkového námestia pred „Kávovníkom“, ako obyvatelia Lipska nazývajú dôverne tento objekt, dokresľuje fontána Lipsiova studňa z roku 1913 od Maxa Langeho. Príslovečnú obľubu kávy v Lipsku od nepamäti dosvedčuje aj blahosklonná prezývka obyvateľov mesta „kávový Sas“. Odhliadnuc od toho, v hostinci v tejto budove mali majitelia právo variť a čapovať pivo už v roku 1603. Podľa zachovalých písomných prameňov kávu tu podávali po prvý krát už v roku 1711.

V Európe existovala ešte jedna, staršia kaviareň ako kaviareň „U arabského kávovníka“ v Lipsku. Bola to kaviareň Café Procope v Paríži. Táto kaviareň však už dávno neexistuje, takže prvenstvo a jedinečnosť v danej oblasti patrí jednoznačne kaviarni „Kávovník“ v Lipsku. Hostinec a kaviareň bola obľúbeným miestom takých hostí ako Goethe, Lessing, Liszt, Wagner, Schumann, Schiller, Napoleon a ďalší. Robert Schumann pravdivo charakterizoval už v roku 1828 hostinec ako „miesto, kde človek spoznáva svojich krajanov“. Platí dodnes. Aj súčasné populárne osobnosti vyhľadávali a stále vyhľadávajú kaviareň Kávovník. Hneď pri vstupe do budovy sú nástenky, na ktorých si návštevníci môžu prezrieť fotografie novších i starších celebrít, ktoré Kávovník navštívili a stále majú svoje stále miesto.

Na každom poschodí domu „U arabského kávovníka sa nachádza 10 miestností. Na prízemí a na prvom poschodí sa nachádza reštaurácia a kaviareň. Tretie a štvrté poschodie objektu je venované múzeu kávy.

Pred samotným vstupom do muzeálnych expozícií, kde je, mimochodom bezplatný vstup, si návštevník môže prečítať živú a stále platnú múdrosť pochádzajúcu z 19. storočia: „Káva je ako láska. Milujeme ju tak ako brunetku, blondínu či čiernovlásku, ale vo všeobecnosti vždy horúcu“.

S hostincom je spojená milá legenda. Podľa nej mal mať tento hostinec v obľube aj samotný saský kurfist August Silný. Kurfist vraj ochutnal kávu po prvý krát v parížskej kaviarni Procope, ale tento hostinec v Lipsku navštevoval veľmi rád pre švárnu hostinskú, pani Lehmannovú. Po ukončení ich vzťahu mal darovať gavaliersky August Silný hostincu štít zobrazujúci prepychovo oblečeného Orientálca ako sedí pod rozkvitnutým kávovníkom a amorka, ako mu podáva šálku kávy. Orientálec má mať črty Augusta Silného. Tento štít, ktorý umiestnili nad vchod do hostinca v roku 1720 a ktorý sa tu nachádza doteraz, určil potom názov celého objektu. Vraj neexistujú žiadne záznamy o tom, kto zadal objednávku na výrobu štítu na dvore kurfista v Drážďanoch a ani kto štít vyhotovil, čo nie je typické pre dôslednú povahu Sasov. Zachoval sa len pokyn z roku 1720, aby štít bol venovaný hostincu „Am Barfüsser Thor“.

V múzeu kávy sa možno oboznámiť s históriou prvého výskytu a objavenia kávy pravdepodobne v dnešnom Jemene a s prvým využitím kávových zŕn u arabských národov. Káva bola považovaná u Arabov za určitú náhradu alkoholu, konzumáciu ktorého korán zakazoval a zakazuje. Hneď v prvých miestnostiach sa nachádza dávna arabská poľná kuchyňa s kompletným náčiním na praženie a mletie kávových zŕn, varenie, filtrovanie a podávanie kávy. Putovaním z miestnosti do miestnosti sa návštevník oboznamuje so stále sofistikovanejším spracovaním kávových zŕn a stále rafinovanejšími spôsobmi prípravy a podávania lahodného čierneho moku.

Jednou z nevyhnutných procedúr na ceste k príprave kávového moku bolo drvenie upražených kávových zŕn v mažiaroch rôznych veľkostí a tvarov a neskôr mletie upražených kávových zŕn v rôznych typoch mlynčekov. V múzeu kávy sa dozvieme, že Lipsko bolo v prvej polovici 18. storočia najväčším producentom a vývozcom kávových mlynčekov v Európe. Výroba kávových mlynkov pretrvala v Lipsku ešte do 2. svetovej vojny. Vyrábala sa tu obrovská plejáda kávových mlynkov: ručných stolových, lonových, nástenných, a iných, neskôr aj prvých jednoduchých kávovarov pre kaviarne. Zaujímavé je, že z lipskej produkcie kávových mlynčekov sa nezachoval ani jeden. Návštevník môže obdivovať len mlynčeky na mletie kávy z iných miest, ani jeden z exponátov nepochádza z Lipska.

Nevyhnutným predpokladom na bezprostredné požívanie kávy bol porcelán. Veľká časť expozícií múzea kávy je venovaná objaveniu porcelánu. Vo všeobecnosti sa málo vie o tom, že keď okolo roku 1700 dostali alchymisti Augusta Silného pokyn vyrobiť zlato, podarilo sa im vyrobiť porcelán. Sasi považujú doteraz porcelán za svoj najväčší kultúrny počin a príspevok Saska Európe. Na Lipskom veľtrhu roku 1710 bol porcelán objavený v Drážďanoch prezentovaný ako „saský“ alebo „drážďanský“ porcelán. Výroba porcelánu bola v tom období vyhlásená za štátne tajomstvo. Ale remeselníci, ktorí sa podieľali na ďalšom opracovaní porcelánu, najmä pozlacovači, prezradili tajomstvo výroby do Talianska, Francúzska a v roku 1717 aj do Míšenu (Meissen). Až od tohto času existuje meissenský porcelán. Rozsiahle expozície múzea sú venované prekrásnym kávovým súpravám. Medzi vystavenými šálkami nájdeme šálku, z ktorej údajne pil kávu Napoleon, keď bol v roku 1813 v Lipsku. Tiež tu vystavujú kávové šálky, z ktorých mal piť Goethe, Schiller a iné historické osobnosti. Podávanie kávy bolo premyslené do najmenších detailov. Nezabudlo sa ani napr. na pánov s bradou, ktorí mali špeciálne šálky, aby si pri pití kávy nezamočili brady či fúzy. Osobitné kávové súpravy sa vyrábali pre oficiálne návštevy, osobitné pre návštevy intímneho charakteru, ktoré bolo možné prijať aj v budoári v nie celkom oficiálnom oblečení, iné pre milencov, ktorí popíjali spolu kávu po spoločne strávenej noci, iné pre ľudí, ktorí si cez šálku kávy, lepšie povedané cez jej výzdobu posielali určité odkazy, ktoré boli určené len im, a podobne.

S rozširujúcou sa konzumáciou kávy bol spojený vznik kaviarní. Existovali kaviarne, ktoré navštevovali prevažne ženy, iné zasa navštevovali zväčša muži, ďalšie zasa určité vrstvy obyvateľstva podľa stavovského zamerania alebo aj určité záujmové skupiny. Napr. slobodomurári mali v Lipsku okolo roku 1800 tri kaviarne podľa svojich lóží: Minerva pri troch palmách, Balduín pri lipe a Apollo pri troch akáciách. V súvislosti so slobodomurárskymi kaviarňami v Lipsku je venovaná kuriózna spomienka majiteľovi kaviarne Georgovi Schrepferovi, tiež slobodomurárovi. Tento hostinský žijúci v 18. storočí zostrojil prístroj na vyvolávanie duchov, ktorý umožnil počúvať hlasy z onoho sveta. Nevedno či pod vplyvom týchto čudných záľub ale určite nie pod vplyvom kávy, sa tento hostinský nakoniec zastrelil. Návštevník sa môže v rámci tejto časti expozície krátko oboznámiť so vznikom a symbolmi slobodomurárstva, ba pozrieť si i dobové oblečenie slobodomurárov.

Šíriaca sa konzumácia kávy bola spojená s rôznymi spoločenskými zvyklosťami. Najskôr to boli len stretnutia dám spojené s preberaním miestnych noviniek, potom už i napr. vykladanie budúcnosti podľa kávovej usadeniny a počúvanie špeciálnej hudby interpretovanej v kaviarňach. Jednotlivé význačnejšie kaviarne vydávali dokonca svoje noviny. Už v 18. storočí sa v kaviarňach hrali hazardné hry: kocky, faraón, baseta a iné. Majiteľom kaviarní síce hrozili pri odhalení vysoké pokuty, ale napriek tomu hazardné hry podporovali, pretože sa podieľali určitým percentom na ziskoch. A tie neboli a nie sú ani teraz malé pri takejto činnosti.

Káva inšpirovala umelcov k vytvoreniu diel, z ktorých niektoré sú známe doteraz. Jedna celá miestnosť múzea kávy je venovaná autorom a dielam, ktoré boli inšpirované kávou. Napr. Johann Sebastian Bach zložil v Lipsku známu Kávovú kantátu. O Schillerovi je známe, že keď sa začal v lipských kaviarniach podávať punč, vypil ho toľko, až vybásnil „Pieseň o punči“. K ďalším básnikom oslavujúcim kávový mok patria viacerí miestni básnici, napr. Friedrich Wilhelm Zacharia, ktorý zložil v roku 1744 báseň o káve podávanej v hostinci U arabského kávovníka a tak hostinec preslávil. Z radu lokálnych poetov, ktorí navštevovali „Kávovník“ a spievali ódy na kávu, vystupuje najmä Christoph Bretzner. Preslávil sa okrem chválospevov na kávu najmä tým, že písal libretá pre Mozarta a Salieriho. Význačná časť bohatej expozície múzea kávy je venovaná súčasnosti kávy. Vo svete sa v súčasnosti pestujú dva hlavné druhy kávy: káva Arabica, ktorá tvorí 75% svetovej produkcie a káva Robusta, ktorá predstavuje len 25% svetovej produkcie. Arabica sa vyznačuje nižším obsahom kofeínu /len asi 0,8–1,3%/, naproti tomu Robusta obsahuje priemerne 1,5–2,5 % kofeínu. V Nemecku sa pije zväčša Arabica, v Taliansku, Francúzsku, Španielsku uprednostňujú Robustu. Návštevník si môže prezrieť na mape sveta hlavné oblasti pestovania kávy- tzv. zelený pás kávy. Tento zahŕňa najmä rozsiahle oblasti rovníkovej Afriky, ale aj južnú časť Indie, Papuy-Novej Guiney, Cejlónu, južné oblasti niektorých stredoamerických štátov a takmer celú južnú Ameriku. Vo vitrínach je vystavených 24 druhov surových a pražených kávových zŕn podľa miesta pestovania kávovníkov. Rozdiel medzi zrnami kávy návštevník pravdepodobne nerozozná. Ale každému určite dobre padne šálka čerstvej kávy po prehliadke múzea kávy v kaviarni U arabského kávovníka.

Po občerstvení tela i ducha je zahodno pokochať sa nočnou panorámou malého Paríža, ako nazval Lipsko Goethe, ktorý tu krátko študoval. Miestom ako stvoreným na tento účel je vyhliadková plošina výškovej administratívnej budovy v blízkosti Augustovho námestia. Výťahom sa v priebehu minúty vyveziete na 29. poschodie a keď vyjdete peši ešte jedno poschodie a zaplatíte malé vstupné, ocitnete sa na okrúhlej vyhliadkovej plošine, kde ste len vy, hviezdy na temnej oblohe a svetielkujúce Lipsko, v ktorom, akože ináč, možno vidieť celý svet v malom…

Po pristátí na letisku Oro Uostas vo Vilniuse som mala pocit, že všetko v Litve musí byť malé. Malé a šťavnato zelené. Vilniuská letisková hala nie je väčšia ako polovica haly bratislavskej hlavnej stanice, odlety sa dokonca odbavujú na prvom poschodí. Zato má však Vilnius priame letecké spojenie so všetkými metropolami Európy. Opravím sa, azda so všetkými, okrem Bratislavy.

Po opustení priestorov letiska sa snažím dostať čo najrýchlejšie do hotela. Nie je to také jednoduché. Na sivastej zastávke neďaleko niet čísel spojov. Priebežne prichádzajú staršie i novšie žlté autobusy, čosi ako naše Karosy z osemdesiatych rokov a sivé dodávky. Po treťom pokuse nadviazať komunikáciu v angličtine som pochopila, že turistickí sprievodcovia znalosti angličtiny Litovčanov asi trocha zveličujú a miestnych spolucestujúcich treba osloviť v starej, dobre osvedčenej ruštine.

Niet divu, približne desať percent obyvateľstva Litvy sú etnickí Rusi. Litva bola ešte v roku 1991 fakticky súčasťou Sovietskeho zväzu, ruštinu sa učila a aktívne používala celá dnešná stredná a staršia generácia. V samotnom Vilniuse žije podľa posledného sčítania len čosi viac ako 50% Litovcov a až 19% Poliakov a 14% Rusov. Litovčania pozitívne reagujú na ruštinu. Po oslovení v ruštine sa hneď dobrosrdečne vyzvedajú, odkiaľ ste a vzápätí s nostalgiou zaspomínajú, kedy a kde všade oni boli v Česko – Slovensku a z toho na Slovensku. Ako je to u malých národov bežné, nemajú problém s odlíšením Čiech a Slovenska. Zdá sa, že mladí Litovčania sú ochudobnení o znalosti ruštiny. Z praktickej skúsenosti viem, že mladí rusky už zväčša nehovoria a angličtinu zasa tak často doma nepoužívajú.

Moje rozpačité habkanie v ruštine mi napokon pomohlo dostať sa do správneho autobusu a zbaviť sa neodbytného taxikára, ktorý síce anglicky hovoril, ale vycítiac príležitosť, nedbal na cudzinke zarobiť štyrikrát viac ako bola bežná taxa. Situácia s taxikármi je asi všade podobná.

Vilnius je pôvabné veľkomesto približne rovnako veľké ako Bratislava. Staré mesto Vilniusu je zaradené na listinu svetového dedičstva UNESCO. V blízkej budúcnosti, už v roku 2009, v roku tisícročného výročia prvej historickej zmienky o Litve v germánskej Quedlinburgovej kronike, sa Vilnius stane spolu s Linzom Európskym hlavným mestom kultúry. Sympatický Vilnius sa na túto poctu náležite už teraz pripravuje. Napríklad v srdci starého mesta na katedrálnom námestí hneď v blízkosti Gediminovho pomníka sa usilovne renovuje dolný Gediminasov palác, ktorý má byť v roku 2009 zasvätený kultúrnym a vzdelávacím potrebám Litovčanov.

Vilnius leží na sútoku riek Neris a Vilnelé. Žiada sa mi pridať, že Vilnius je i zelené veľkomesto. Parky vo všeobecnosti neuveriteľne poľudšťujú veľkomestá. Priamo v centre Vilniusu, v tesnej blízkosti hlavnej tepny mesta, Gedimino prospektas, pomenovanej podľa zakladateľa mesta, veľkokniežaťa Gedimina, sa rozprestiera veľký park a o pár domov ďalej nájdete akoby len parkové zákutie so zopár stromami, trávnikom, sediacou sochou ženy a zopár lavičkami. Parky, úradné budovy, námestia či kostoly Vilniusu mi trochu pripomínali ruský štýl. Spoločnou črtou všetkých je, že sú veľké a masívne. Parky sú a to nielen vo Vilniuse ale i v Kaunase, Trakai a inde, rozľahlé, neuveriteľne čisté a udržiavané prirodzeným štýlom, s rozsiahlymi trávnatými plochami, skupinkami stromov; hriadky kvetov sú skôr zriedkavé, ale keď sú, tak tiež starostlivo udržiavané. Oproti parku priamo na Gediminas prospekte pri malom pomníčku obetiam sovietskej tyranie postavenom z akoby voľne navŕšených skál boli živé kvety a horeli sviece. Na chvíľu som sa zamyslela, ako dlho by vydržali u nás…

I horný, najstarší, tzv. Gediminov hrad zo štrnásteho storočia, sa rozkladá v príjemnom a šťavnatom lesoparku. Od čias zakladateľa hradu a mesta, litovského veľkokniežaťa Gedimina, hrad stráži mesto a dnes ponúka skvelý výhľad na staré i nové časti veľkomesta.

Zdá sa, že Litovci majú záľubu v bielej farbe. Počínajúc turisticky najvýznamnejšou sakrálnou atrakciou, ktorou je majestátna klasicistická Katedrála na okraji obrovskej pieskovcovo bledej katedrálnej ploščadi, je väčšina kostolov vo Vilniuse biela zvonka i zvnútra, a pravdaže, obrovská. To platí rovnako pre katolícke ako i pravoslávne chrámy, ktorých je tu tiež neúrekom. Výnimkou je azda perla litovskej gotiky, dvojkostol sv. Bernarda a sv. Anny postavený z červených tehiel údajne tridsaťtri rôznych tvarov.

Biely je i bývalý dom najvyšších sovietov Litvy, ktorý pyšne tróni na zelenom kopci v centre mesta na rohu hlavnej triedy a Jasienskio ulice. Polohu svojho sídla vybrali bývalí všemocní funkcionári naozaj veľmi dobre. Soviety akoby strážili mesto a súčasne aj dominovali mu. Dnes sa v okolí nachádzajú diplomatické zastupiteľstvá, napríklad i americké a lotyšské veľvyslanectvo a rozľahlý zelený kopec využívajú hojne psíčkari. Samotná biela centrála sovietov s majestátnym stĺporadím je dnes zanedbaná a priestory prenajali rozličným drobným inštitúciám. Za sovietmi sa v parku krčí sivastá neforemná budova miestnej samosprávy. Ale ako mi vysvetlila bielovlasá bábuška so psíkom na prechádzke, dnes tam nemajú ani koho sobášiť, pretože v Litve je teraz podľa nej viac rozvodov ako sobášov. Pri rozhovore so zhovorčivou spoločníčkou som si všimla smerovku v angličtine k cintorínu nemeckých vojakov. Tak to si nenechám ujsť, prebleslo mi hlavou, aby som sa nepozrela, aký postoj majú Litovci k svojim niekdajším nepriateľom. Po slnkom zaliatej ulici som prešla okolo obytných domov, skvelého Plazza hotel, drevenej chatrče s vybitými oknami hneď v tesnej blízkosti, dvojposchodovej lekárskej fakulty Vilniuskej univerzity, priľahlých internátnych objektov, ďalej popri univerzitnom observatóriu k spomínanému cintorínu, ktorý je umiestnený v najväčšom vilniuskom parku – Vingio parkas. Bola som zaskočená pohľadom, ktorý sa mi naskytol. Predo mnou sa rozprestieralo miesto nebeského pokoja, zelená oáza pre mŕtvych ale najmä pre živých. Niektorí z posledne menovaných sa prechádzali alebo absolvovali kondičný beh či už sami alebo so psíkmi. Názov cintorína nebol celkom pravdivý. Miesto odpočinku je zasvätené nemeckým vojakom druhej ale i prvej svetovej vojny ale i ruským, moslimským, židovským a poľským vojakom prvej svetovej vojny. Je zaujímavé, že v druhej svetovej vojne v samotnom Vilniuse padlo čosi viac ako dvetisíctristo nemeckých vojakov, z ktorých je na cintoríne pochovaných tisícšesto. Hroby vojakov jednotlivých vojen sú skupinovo zoradené a majú spoločné centrálne pomníky. V parku Vingio je zvečnená i spomienka na našich krajanov. V tesnej blízkosti kaplnky Kremlin sa nachádza spoločný pamätník padlým prvej svetovej vojny z krajín Rakúsko- uhorskej monarchie. Na pamätnej tabuli, ktorú inštalovali v auguste 2001 zástupcovia rakúskej, maďarskej, českej a slovenskej armády, sa vzdáva hold početným rakúskym, maďarským, českým jednotkám ale i napríklad dvanástemu pešiackemu regimentu z Komárna a pätnástemu a sedemdesiat prvému pešiackemu regimentu z Trenčína. Musím podotknúť, že na žiadnom pomníku tu, alebo na oplotení cintorína som nevidela žiadne grafiti alebo niečo podobné.

O Vilniuse by sa dalo popísať ešte veľmi veľa osobných postrehov. V meste a azda v celej krajine možno spozorovať dosť pozostatkov z nedávnej minulosti. Napríklad i všade prítomná činžiaková výstavba pre masové bývanie – typické päť- sedemposchodové činžiaky vykladané žltými tehličkami s ošumelými plechovými balkónmi. Alebo uprostred vystavanej triedy opustené drevené domce s vybitými oknami a čpejúcim zápachom. Ale vari je u nás všetko ideálne? Každá krajina má svoje pozitívne a tienistejšie stránky, svoje bohatstvo a pozoruhodnosti, ktoré sa oplatí spoznať alebo aspoň ohmatať pohľadom. My ľudia sme len pútnici na tomto svete. A cieľom pútnikov je ísť a spoznávať. Litva je perspektívna, prosperujúca a ambiciózna krajina s milými ľuďmi, ktorá v každom ohľade stojí za spoznanie.

Kultúrna verejnosť považuje najväčší grécky ostrov Kréta, ležiaci v Stredozemnom mori, za duchovnú vlasť Európy. A právom. Dvetisícšesto rokov pred Kristom sa na ostrove zrodila jedna z najstarších svetových civilizácií – minojská kultúra, ktorú si vysoko cenili už starí Gréci. Za dejisko svojich mýtov a bájí si nezvolili Peloponézsky poloostrov, lež Krétu. I samotný najmocnejší boh gréckych bájí, Zeus, mal po zrodení matkou Gaiou (matka Zem) nájsť útočište v jaskyni na malom krétskom ostrove. Gaia chcela takto ochrániť Dia pred otcom Kronom, ktorý konzumoval vlastné deti, aby si uchoval moc nad svetom. Dia potom v jaskyni kŕmili svojím mliekom divé kozy kri-kri a vychovávali ho grécki bojovníci. Mimochodom, všetky spomínané subjekty možno na Kréte nájsť doteraz. Diov ostrov leží v Egejskom mori v tesnej blízkosti terajšieho hlavného mesta Heraklión, bojovníkov a bojov bolo na tomto ostrove nekonečného vzdoru v priebehu dejín požehnane, len kozy kri-kri, tieto endemické zvieratá, možno dnes uvidieť už iba v národnom parku – v rokline Samária, ktorá je jedinečným prírodným skvostom. Kritickí znalci Kréťanov tvrdia, že obyvatelia Kréty sú ako spomínané bledohnedé kozičky s charakteristickým čiernym pásikom vedúcim od nosa až na koniec chvosta. Ak im máte čo poskytnúť, vezmú si to od vás; keď z vás už nemajú úžitok, jednoducho odídu. Minimálne s kozami kri-kri, ktorých stav sledujú dokonca aj príslušné orgány Európskej únie, je to naozaj tak. Sú roztomilé, dajú sa kŕmiť priamo z ruky, nevezmú si však hocičo. Keď vyčerpajú vaše zásoby, zvrtnú sa na odchod. Neviem, aký úžitok mali kri-kri z Dia. Možno cítili rešpekt.

Na Kréte si prídu na svoje všetky kategórie turistov: tí, ktorí sa nevedia nasýtiť slnka a mora, prípadne turistiky ale aj tí, čo sú lační po historických pamiatkach a kultúrnych zaujímavostiach. Ostrov olivovníkových hájov, ktoré sú pozasekávané aj do príkrych svahov, bol obývaný od nepamäti. Najstaršia je už spomínaná minojská civilizácia. Výstavný šperk tejto kultúry bol a stále zostáva Knossos, len päť kilometrov vzdialený od hlavného mesta Herakliónu. V sezóne je Labyrint, ako volali starí Gréci palác v Knossose, neskutočne prepchatý turistami všetkých národností. Dá sa povedať, že kto nebol v Knossose, nebol vari ani na Kréte… Na niektoré pozoruhodnosti, napríklad megaron kráľovnej alebo trónny sál treba stáť dokonca i hodinu trpezlivo v rade a to všetko na prudkom slnečnom úpeku.

Palác v Knossose je dnes vyzdobený už len kópiami originálnych fresiek hýriacich fantastickými farbami a vyobrazeniami života Minojcov. Originály týchto fantastických malieb, napríklad chlapec s fialovými ľaliami, dámy v modrom, vyobrazenie hier s býkom, vybavenie paláca, šperky, zbrane a ďalšie vzácnosti z Knossosu, ktoré objavil začiatkom 20. storočia britský archeológ, sir Arthur Evans, sú dnes uložené v archeologickom múzeu v Heraklione. To sa v súčasnosti rekonštruuje, ale turista má i tak možnosť prezrieť si hlavné pamiatky aspoň v krátkom dejinnom priereze. Je zaujímavé, že turista si môže odfotografovať hoci všetky vystavené vzácne originálne pamiatky, ale v múzeu je zakázané fotografovať exponáty spolu s ľuďmi.

Cez ostrov sa v priebehu dejín prehnali najrozličnejší dobyvatelia: Dóri, Rimania, Gréci, Saracéni. Z novších Benátčania, Turci, za druhej svetovej vojny tu operovali Nemci, Briti a Austrálčania. Aj pri nepatrnom nahliadnutí do histórie Kréty v človeku vzniká pocit, akoby všetci menovaní „príšelci“, staršieho či novšieho vydania, chceli ostrov, podobne ako Maltu, len využiť na svoje momentálne strategické záujmy a pritom často ani nevedeli, akú budúcnosť mu nadeliť. Samozrejme, takmer všetok bojový virvar na Kréte prebiehal na účet bežného obyvateľstva. Na Kréte sa až do pripojenia ostrova ku Grécku v roku 1913 takmer neustále, najmä za tureckej nadvlády, bojovalo. Často priamo so zbraňou v ruke, a keď nie, tak aspoň na neistých poliach diplomacie… Iste, mnohí prišelci boli aj prínosom, na ostrove zanechali stopy svojej kultúry a pamiatky. Napríklad doteraz pobrežie ostrova lemujú majestátne benátske pevnosti. Pri prehliadke pamätihodností si však rýchlo všimnete aj boľavé rany na duši ostrova, ktoré tu stále sú a na ktoré sa nezabúda.

Asi najstrašnejšia bola pre Krétu turecká poroba, táto trvala viac ako dvestopäťdesiat rokov. Proti Turkom vzdorovalo nielen bežné obyvateľstvo. Do odporu sa zapojila i ortodoxná krétska cirkev, ktorá je doteraz autokefálna. Nad dverami kostolov na Kréte si možno všimnúť dvojhlavú zlatú orlicu držiacu jablko a cisársku korunu. Je to znak pravoslávnej cirkvi, naznačujúci, že pravoslávna cirkev sa orientovala na západ i na východ a zároveň, že krétska ortodoxná cirkev patrila pod carihradského patriarchu. Odpor Kréťanov voči Turkom nadobúdal často až absurdné rozmery, ale aj odplata bývala strašná.

V roku 1866 predstavený kláštora Moni Arkadi, Igoumenos Gavriel schválil, aby bola vyhodená do vzduchu pracháreň menovaného kláštora, v ktorej sa pred Turkami ukrývalo civilné obyvateľstvo, najmä ženy a deti a duchovné osadenstvo kláštora. Ukrývaní rozhodli o samovražednej explózii demokraticky, hlasovaním. Volili radšej istú smrť ako porážku, ale zároveň chceli do náručia smrti stiahnuť čo najviac nepriateľov. Podarilo sa. Výsledok bol strašný. Zomrelo sedemstopäťdesiat Kréťanov, Turkov však dvojnásobne toľko. Explóziu prežilo jedno jediné dievčatko, ktoré sa potom dožilo veku sto rokov. Deň vyhodenia prachárne kláštora Moni Arkadi do vzduchu, 9. november, sa doteraz oslavuje na Kréte ako štátny sviatok.

V blízkosti iného krétskeho kláštora, Moni Prevelli, neďaleko chýrnej Palmovej pláže na juhu ostrova, nájdete pozoruhodné súsošie. Súsošie znázorňuje vojaka a ortodoxného popa, obaja s puškou v ruke. Pamätník bol postavený ako pripomienka a znak vďaky zato, že opát kláštora Moni Prevelli za druhej svetovej vojny pomohol ukryť pred fašistami veľký počet britských a austrálskych vojakov. Opát umným presúvaním spojeneckých vojakov po blízkych osadách a horách dosiahol, že austrálskym a britským vojakom sa nakoniec podarilo nalodiť sa na britské lode a odplávať do Egypta. Nemci následne vykradli kláštor a poškodili krásny kláštorný dvojloďový kostol, v ktorom doteraz uchovávajú zlatý kríž s úlomkom dreva z Kristovho kríža. Podľa ústneho podania má tento relikviár pomáhať pri liečení očných chorôb. Pri kostole je múzeum starých ikon a bohoslužobných predmetov. Prekrásne.

Dnešní krétski mnísi na jednej strane zachovávajú tradície: ženy musia mať už pri vstupe do objektu zahalené plecia a nohy, nech je vonku ľubovoľne horúco; a na strane druhej veľmi zručne využívajú modernú techniku. Múzeum i kostol sú dôsledne monitorované kamerami. Mnísi kričia do svojich mobilných telefónov aj v kostole za prítomnosti modliacich sa veriacich.

Ale späť k nekonečnému utrpeniu ostrova. Utrpenie obyvateľov ostrova nepripomínajú len pomníky a tabule. Tých je, mimochodom, na Kréte veľmi veľa. Druhú svetovú vojnu na Kréte veľmi výrečne a nevtieravo pripomínajú aj početné domy bez striech. Takýchto budov možno vidieť veľa napríklad v druhom najväčšom meste ostrova, v Chánii, ktoré bolo do roku 1972 hlavným mestom Kréty. Tieto budovy sú akoby hlava bez pokrývky, otvorené memento. Vlastníci domov ponechali stavby v stave po druhej svetovej vojne. Niekde si na takto otvorených poschodiach zriadili terasovité záhrady.

Ťažké obdobie tureckej poroby sa stalo jedným z námetov pre tvorbu azda najznámejšieho krétskeho autora, Nikosa Kazantzakisa. Tureckou okupáciou rodnej Kréty sa spisovateľ zaoberá v diele Sloboda alebo smrť. Kazantzakis nezískal za svoju bohatú literárnu tvorbu Nobelovu cenu ako jeho rodák z Herakliónu, básnik Odysseas Elytis. Predsa len, keď sa spomenie grécka kultúra, mnohým sa okrem gréckych bájí a povestí vybaví v mysli film Grék Zorba s Anthonym Quinnom v hlavnej úlohe alebo film Martina Scorseseho Posledné pokušenie Ježiša Krista, oba natočené podľa Kazantzakisových románov. V tomto roku si Kréťania a znalá kultúrna verejnosť pripomína päťdesiate výročie smrti tohto do svojho ľudského konca hľadajúceho človeka a autora. Nie je pravdepodobne veľmi známe, ale Kazantzakis počas svojej pestrej životnej púte strávil v tridsiatich rokoch minulého storočia nejaký čas aj v Čechách, v osade Myslivny u Božího daru. Spisovateľ podľa vlastných slov prešiel náboženským fanatizmom, ateizmom, nadšením pre komunistické, národné a rôzne estetické ideály, a nič z toho ho nemohlo viac oklamať. Kazantzakis istý čas dokonca pracoval ako vysoký štátny úradník na ministerstve sociálnych vecí za čias chýrneho krétskeho štátnika, Eleftheriosa Venizelosa, ktorému Kréta vďačí za Enosis – pripojenie ostrova ku Grécku v roku 1913.

Kazantzakisov stav ducha na konci životnej púte presne vystihuje nápis v gréčtine na jeho jednoduchom hrobe na benátskej bašte Martinengo v rodnom Heraklione: „V nič nedúfam, ničoho sa nebojím, som slobodný.“ Duchu výrečného citátu zodpovedá i vzhľad spisovateľovho hrobu – jednoduchá betónová platňa a holý drevený kríž. Ale nakoniec, čo viac človeku v definitívnom štádiu života ostane? V blízkosti spisovateľa odpočíva jeho druhá manželka Elenis, ktorá zomrela v roku 2004 ako storočná. Nad oboma bdie jedna z posvätných krétskych hôr, hora Jouchtas. Jouchtas, hôrny spiaci bojovník s majestátnou bradou, je podľa miestnych samotný Zeus.

Ale život ide ďalej, z druhej strany bašty Martinengo, pod Kazantzakisovým hrobom sa na futbalovom štadióne odohrávajú futbalové boje mladých krétskych futbalových bojovníkov. Dúfajme, že na Kréte zostane už len pri futbalových potýčkach, pretože tento nádherný slnečný ostrov si dosiaľ veľa vytrpel akurát dosť. Mesto Heraklión venuje výročiu úmrtia svojho slávneho rodáka náležitú pozornosť. V Krétskom historickom múzeu má Kazantzakis stálu expozíciu, v tomto roku ju doplnili o ďalšiu expozíciu s názvom Nikos Kazantzakis – putovanie vo svetle i tme. Výstava sa zameriava na spisovateľove cesty do Číny, Sovietskeho zväzu, Palestíny, Egypta, Španielska a Talianska. Na výstave možno uvidieť Kazantzakisove fotografie z ciest a dokonca aj jeho fotoaparát. Rozličné podujatia pri príležitosti päťdesiateho výročia úmrtia Kazantzakisa sa konajú na Kréte a v Thessaloniki už od januára tohto roku. Do konca roku budú pokračovať koncertmi, divadelnými a baletnými predstaveniami inšpirovanými životom a dielami veľkého krétskeho rodáka.

Na Kréte, ako vo všetkých južanských krajinách, vládne dlho do noci čulý nočný život. Reštaurácie zvyknú priťahovať návštevníkov rôzne: kvalitným jedlom, nápojmi, výbornou zmrzlinou, ale i nainštalovanou obrovskou plazmovou obrazovkou a prenosom športových zápasov, živou hudbou alebo živou produkciou typického krétskeho tanca sirtaki. Sirtaki nie je pôvodne ľudový tanec, tento tanec iba zľudovel. Skomponoval ho hudobník Mikis Theodorakis pre preslávený film Grék Zorba. Theodorakis musel byť veru výborným znalcom Kréty a jej obyvateľov. Tanec Sirtaki je totiž ako Kréta sama – divý, vášnivý, stále rýchlejší a rýchlejší, vyzývajúci smrť i život, je to výraz krétskeho života. Pravdivo kričí mladý pastier oviec na muzikanta v románe Grék Zorbas: „Hraj, Fanurios, hraj! Na život! Tak, že i smrť musí zomrieť!“

Po takzvanej zamatovej revolúcii s následným drsným prebudením zintenzívnili Slováci návštevy Poľska. V nie tak dávnej socialistickej minulosti naši občania v Poľsku viac-menej skryto naštevovali pútnicke miesta a rôzne náboženské stretnutia. Od 90-tich rokoch minulého storočia plnučičké autobusy našich kúpychtivých a kúpy potrebných občanov zvykli prehrkotať nocou krížom cez Slovensko smerom na Trstenú a potom už len hor sa do Jablonky alebo Nového Targu. Tieto miesta čo by chrámy výhodného nakupovania zrazu plne ovládli pozornosť našich ľudí. Zostali sme lační po pominuteľnom tovare, hodnoty včerajška sa bezpečne ukryli pod kapitalistický zamat. Tak sa stalo, že sme často z precestovaného poľského územia takmer nič nevideli, a ani sme často krát vidieť nemohli. Oči nám zaslepila tma či vidina skvelého a hlavne lacného nákupu či vyčerpanie.

Ale Poľsko, tak ako všetky krajiny na svete, má svoje prírodné krásy, svoje klady a bez pochýb i svoje zápory. Krajina za slovensko-poľskou hranicou je mierne zvlnená, šťavnato zelená a pestrá. Popri ceste na lúkach sú akoby roztrúsené jedno- ba i dvoj-poschodové domy. Mnohé so vzorne upravenými predzáhradkami, v ktorých nájdete rôzne záhradné atrakcie: veterný mlyn či auto – veterána. Z cesty vyzerajú domy akoby len tak pohodené po úbočiach mierne zvlnených kopcov. Uličná čiara je tu zrejme neznámy pojem. Poliaci si voľakedy domy stavali pre dve i tri generácie alebo sa časom jednoducho pristavovalo. Po zmene spoločenských pomerov však mladí ľudia, podobne ako u nás, akosi nenachádzajú uplatnenie na vidieku a odchádzajú za prácou či veselším a na prvý pohľad možno aj ľahším životom do miest alebo rovno do zahraničia. Tak sa stáva, že lákavé výstavné domce rozsypané po úbočiach poľsko-slovenského pohraničia sú poloprázdne alebo prázdne. Tí, čo nemajú kam zutekať alebo už nemajú odvahu na takýto krok, sa snažia aspoň časť domu prenajať a popri tom si vedú malé hospodárstvo. Pasúce sa fľakaté červeno-biele, čierno-biele ba i celkom tmavé kravy, menej ovce, nie sú zriedkavosťou. Na jeseň vidieť celé rodiny pracovať napríklad pri zbere zemiakov, vňať sa hneď páli. Tabule popri ceste sľubujú záujemcovi o rekreáciou za prístupnú cenu všetko možné pohodlie. Reštaurácií a obchodov priamo v rodinných domoch alebo samostatne stojacich je nadostač.

Za Jablonkou míňame prázdnu lúčinu, na ktorej trhovci ešte za šera vždy v stredu rozkladajú svoj tovar na drevené stoly, azda rovnako ako na trhoch u nás pred päťdesiatimi rokmi. Len ľudia a tovar sa menia. Podstata a úmysly ľudí nie. Keď sa vraciame neskoro poobede, je už po trhoch, prázdne prístrešky predajcov stoja ako vykradnuté vtáčie búdky. Skupinka ľudí sa venuje čisteniu terénu. Za Jablonkou smerom do vnútrozemia stojí v obci Orawka uprostred cintorína drevený kostolík. Je to kostol sv. Jána Krstiteľa. Osobitosťou je, že má murovanú kaplnku z 18. storočia. Pár kilometrov ďalej v Spytkowiciach stojí ďalší, mohutnejší drevený kostol i s masívnou samostatnou zvonicou, celkom podobný našim dreveným kostolom na východnom Slovensku. Koniec-koncov, sme predsa v južnej časti Malopoľska stále veľmi blízko slovenských hraníc. V južnej časti Malopoľska je deväť drevených kostolíkov. A v celom Malopoľsku je viac ako dvesto chránených drevených objektov, od kostolov katolíckych čo ortodoxných po kaplnky a kaštiele. Väčšina drevených kostolíkov v južnom Malopoľsku pochádza z konca 15. storočia. Na rozdiel od Slovenska, kde z drevených kostolíkov je katolícky len kostol v Hervartove, v Poľsku bola väčšina drevených kostolíkov postavená pre katolícku liturgiu a kostoly doteraz patria katolíckej cirkvi. Nachádzajú sa väčšinou v strede dediny a sú bohato vymaľované, najskôr v gotickom štýle a potom ich premaľovávali v barokovom a rokokovom štýle. Strechy kostolov sú strmé, pokryté šindľami, na kostolíkoch však dominujú cibuľovité veže ako u pravoslávnych chrámov. Kým na Slovensku sú drevené kostoly produktom ľudovej architektúry, v Poľsku tieto chrámy stavali profesionálni remeselníci v službách panovníkov, šľachticov, cirkevných hodnostárov.

Magnum Sal – Wieliczka

Mierne zvlneným vyrovnaným terénom po dobrých cestách pokračujeme do mestečka Wieliczka. Wieliczka leží asi dvadsať kilometrov juhovýchodne od Krakova. Vďaka svojim soľným baňiam je Wieliczka obrovská prírodná atrakcia pre domácich a zahraničných turistov. Turistickí sprievodcovia na prvom mieste hlásajú, že soľné bane vo Wieliczke patria k najstarším na svete a že od roku 1978 sú zaradené do kultúrneho dedičstva UNESCO.

Soľné bane Wieliczky sú umiestnené prakticky v strede mestečka. Prostredie je veľmi žičlivé pre turistov. Autoturista môže odložiť svoje približovadlo na veľkom parkovisku, na ktorom sú k dispozícii čisté a bezplatné záchody. Hneď na parkovisku je možné podporiť miestnych predajcov kúpou upomienkových predmetov zo soľných baní alebo aspoň ponáškou na ne a rôznych iných zbytočností. Cesta k samotnému vstupu do baní je veľmi príjemná, sprevádzajú vás hýrivé a udržiavané kvetinové záhony a šťavnaté trávnaté plochy. Vstupné do soľnej bane je pomerne vysoké, ale stojí za to.

Pri prehliadke soľných baní si človek uvedomí, že náš svet oplýva obrovským množstvom krás a pozoruhodností. Azda stojí zato, aby sme obetovali aspoň časť z nám daného času a prostriedkov a spoznali sme bohatstvo, ktoré tu bolo a ešte stále je a ktoré spoluvytvoril aj človek. Najstarší dokument spomínajúci Wieliczku pochádza údajne od Kazimíra I. z roku 1044. V ňom sa spomína Wieliczka ako“magnum sal alias Wieliczka“. Podľa zachovaných donačných listín sa tu soľ ťažila už za Boleslava Chrabrého v 10. a 11. storočí. Získavala sa lámaním blokov soli alebo odparovaním soľanky zo slaných jazierok. Soľ bola v stredoveku platidlom, pravdepodobne rovnako cenným ako zlato alebo ešte cennejším. V 14. storočí obchod s kamennou soľou vytváral už 30% dôchodku poľského štátu. A v polovici XV. storočia dôchodky zo župy, kam patrila Wieliczka, šli na budovanie kráľovského radu Wawel v Krakove. Soľ bola tak dôležitá, dnes by sme povedali, strategická surovina, že poľský kráľ Kazimír Veľký vydal v roku 1368 dokument Štatút Kazimierowski, ktorým upravoval práva a povinnosti úradníkov riadiacich ťažbu a cenu soli a práce.

So vznikom a existenciou bane na soľ vo Wieliczke sú spojené viaceré menšie či väčšie legendy. Podľa jednej z milých povedačiek v soľnej bani Wieliczka ešte stále žijú dobrí trpaslíci, ktorí pomáhajú baníkom pri ťažbe.

Legenda o vzniku bane vo Wieliczke pripisuje zásluhy o vznik bane dcére uhorského kráľa Belu IV., Kinge. Kinga sa ešte pred sobášom s poľským kráľom dozvedela, že v jej novej vlasti, v Poľsku, niet soľných baní. Požiadala preto otca, aby jej jednu soľnú baňu daroval. Tak mala získať od otca soľnú baňu v Marmaroši, v dnešnom Rumunsku. Počas návštevy tejto bane zahodila do jednej soľankovej studne v Marmaroši prsteň. Po príchode do Poľska, do okolia Wieliczky, dostala akési vnuknutie a prikázala robotníkom na jednom mieste kopať. Robotníci vyhĺbili malú baňu a v prvom vytiahnutom vedre okrem soli objavili podľa legendy aj Kingin prsteň. Toľko legenda, ktorá sa dosť líši od historických faktov. Jednako však, Kinga sa u wieliczkých baníkov vždy tešila veľkej obľube. Dá sa povedať, že klenotom teraz prístupných častí bane je kostol sv. Kingy – rozľahlá sála o ploche asi 30×100 metrov, na čelnej strane ktorej dominuje oltár so svätou Kingou. Do majestátnej sály schádzate po schodoch vytesaných do horniny s kamennou soľou. Popri schodoch a po bokoch sály sa nachádzajúci svätci a reliéfy zobrazujúce základné výjavy zo života Ježiša Krista, počínajúc zvestovaním Panny Márie, narodením Ježiška, klaňaním troch kráľov, cez vyučovanie Krista v chráme, Poslednú večeru, ukrižovanie, zmŕtvychvstanie, až po známy výjav so svätým. Tomášom, ktorý sa stal z neveriaceho veriacim. Najnovšou sochou v kostole sv. Kingy je socha Poliakmi milovaného pápeža Jána Pavla II. Sálu osvetľujú skvostné lustre. Od reliéfu k reliefu či soche kráčate po umeleckej dlažbe. A to všetko nie je z krištálu, akoby nezasvätený návštevník poľahky uveril, ale z kamennej soli.

Okrem kostola sv. Kingy je v soľnej bani množstvo kaplniek a oltárov so svätcami, Pannou Máriou či kríže, ale i postavy štátnikov, napr. Stalina, všetko vytvorené rukami baníkov z kamennej soli. V bani je do neviery takmer všetko okrem elektrického vedenia a vystavených nástrojov či určitých exponátov, zo soli. Ale ešte i tie nástroje a exponáty sú obrastené váčšími či menšími kryštálikmi kamennej soli. Soľ je úplne všade.

Soľnú baňu vo Wieliczke navštívili v priebehu stáročí mnohé osobnosti vedy a kultúry, nap. Mikuláš Koperník, Johann Wolfgang von Goethe, Konrad Celler a iní. Po niektorých sú pomenované časti – komory, ktorým dominujú sochy príslušných osobností a pamätné tabule.

Prehliadku bane oživujú výklenky s trpaslíkmi, stalaktitmi a stalaknitmi kamennej soli a s najrozličnejšími soškami a reliéfmi, všetko vytesané z horniny, z ktorej sa získava soľ. Expozície nástrojov a strojov, figuríny baníkov, vypchaté kone názorne a často vtipne približujú vývin ťažby soli v priebehu času a podľa dostupných ľudských poznatkov. Treba spomenúť, že baňa Wieliczka je síce hlboká okolo 327 metrov, návštevník sa však v sprievode pohotového a schopného sprievodcu, bývalého baníka, dostane len do hĺbky asi 63 metrov a tu absolvuje 3, 5 km dlhú prechádzku baňou. Záujemcov o baňu je stále veľa. Jedna skupina turistov sa míňa s druhou. Ale aj dozorného personálu je na každom kroku dosť. Nevtieravo sledujú, aby sa nikto neodklonil od vytýčenej trasy. Rokmi počet návštevníkov Wieliczky rastie, v súčasnosti sa návštevnosť pohybuje okolo magického čísla milión návštevníkov ročne.

Soľná baňa má i osobitné múzeum a priestory nie celkom obvyklé pre bane. K nim patrí kongresová hala či sála pre svadobné hostiny.

Podľa dobových záznamov ľudia už v 16.storočí vedeli, že soľ zmiešaná s inými substanciami lieči angínu, podagru a iné ochorenia. Vážnejšie sa však liečením v bani Wieliczka a liečením soľankovými kúpeľmi začal zaoberať až banský lekár Felix Boczkowski v roku 1839. Tento liečil slanými kúpeľmi až 36 chorôb, medziiným i neplodnosť a hystériu. Jeho smrťou o 16 rokov neskôr sa však na určitý čas prestala baňa, resp. jej produkty, využívať na liečebné účely. S obnovením využívania soľnej bane vo Wieliczke na liečebné účely sa začalo opäť v 20. storočí, v roku 1958, z iniciatívy profesora Mieczyslawa Skulimovského. Podzemné sanatórium, ktoré založil Skulimovský funguje doteraz. Ibaže v súčasnosti sa orientuje na liečbu astmy a alergií. V bani je totiž stabilná teplota štrnásť stupňov Celzia a nadpriemerná vlhkosť. Vynikajúci vplyv prostredia soľnej bane na zdravotný stav spomínal aj náš sprievodca, statný asi 60-ročný bývalý baník Vojciech. Vyzval nás, aby sme si ho dobre prezreli. Žije vraj v bani už sto rokov a stále sa cíti vynikajúco. Niečo na tom bude. Všetci sme sa zasmiali, tiež sme sa cítili výborne a vôbec sme si neťažkali na dvojhodinovú prechádzku pod zemou.

Krakov

Dnešný Krakov sa svojimi predmestiami so sídliskami, prepchatými prístupovými cestami, fabrikami, stavbami, podnikmi a najrôznejšími predajňami vôbec nelíši od iných stredoeurópskych miest danej kategórie. Keby ste nevedeli, že vchádzate do Krakova, pokojne by ste si mohli myslieť, že idete hoci do Bratislavy alebo do Brna. V Krakove rozľahlé stereotypne vyzerajúce predmestia akoby obaľovali pôvabné historické jadro. Je to ako s makovým závinom. Musíte sa prehrýzť cestom, aby ste sa dostali k chutnej plnke. A historická plnka tohto mesta stojí za dlhšiu degustáciu.

Prístup od novších častí Krakova k historickému jadru otvára majestátny zrenovovaný barbakan ako pozostatok voľakedajšieho opevnenia a súčasť kráľovskej korunovačnej cesty. Prejdete cez stredovekú Floriánsku bránu a po niekoľkých krokoch sa ocitnete v srdci starého mesta, na hlavnom námestí, Rynek Glówny. Staré mesto, hrad poľských kráľov Wawel a štvrť Kazimierz , pôvodne rozdelená na kresťanskú a židovskú časť, sa počítajú k najstarším častiam Krakova. Historické centrum Krakova bolo zapísané na listinu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO v roku 1978.

V uličkách starého mesta povievali zástavky s erbami poľských miest a s vyznačením 750. výročia udelenia metských práv Krakovu na základe magdeburského práva. Krakov, mesto na rieke Visle, bol hlavným mestom Poľska až do roku 1596.

Malebné uličky zbiehajúce sa k hlavnému námestiu lemovali v čase našej návštevy pouliční hudobníci ponúkajúci hudobnú produkciu rôznych žánrov. Pomerne veľkú pozornosť okoloidúcich upútala skupinka hudobníkov v blízkosti baziliky Panny Márie. Títo, div-divúci, dokázali na harmonike, gitare a husliach napodobniť chrámovu organovu hudbu. Hlavné námestie Krakova, ktoré je vraj po Paríži a Petrohrade tretie najväčšie v Európe, rozdeľuje na dve polovice žltohnedá budova zvaná Sukiennice. Námestiu dominuje čierna socha poľského literárneho velikána Adama Mickiewicza obklopeného múzami a samozrejme holuby, holuby všade a nad všetkým. Nie som si istá, či sme my nejakému svojmu spisovateľovi či básnikovi tak jasne a výstižne vyjadrili svoj vzťah ako Poliaci Mickiewiczovi v Krakove: Adamowi Mickiewiczowi naród. Traduje sa, že v Krakove niet príhodnejšieho miesta na schôdzky milencov ako pod ochrannou rukou tohto lyricko-epického romantického literáta. Mickiewiczovi pri nohách predvádzala skupina deviatich asi sedemnásťročných mládencov v oranžových tričkách breakdance, snažiac sa strhnúť okolo-stojacich.

Azda najväčšou historickou atrakciou hlavného námestia je gotický kostol z červených tehál – bazilika Panny Márie s legendárnym dreveným oltárom od norimberského rezbára Víta Stossa. Poliaci radi popoľšťujú rezbárovo meno na Wit Stwosz, hoci tento strávil v Krakove len 19 rokov svojho pohnutého života. Stossov dom stojí neďaleko jezuitského kostola sv. Petra a Pavla. Neskorogotická bazilika Panny Márie v Krakove poslúžila ako vzor pre stavbu kostolov poľských emigrantov vo svete, najmä v USA. V USA Poliaci doteraz tvoria najväčšiu skupinu prisťahovalcov zo slovanských národov. Podľa baziliky Panny Márie v Krakove vraj postavili kostol sv. Michala a sv. Jána Cantiusa v Chicagu.

Legendárny vyrezávaný oltár majstra Stossa sa otvára každý deň na poludnie, potom ostáva otvorený do večera. Zaujímavá je aj prebohatá výzdoba kostola, v ktorej sa prelínajú rôzne štýly. Zaujímavé je, že tak bazilika ako i blízky františkánsky kostol, kam zvykol chodievať pri svojich návštevách pápež Ján Pavol II.; na jednej z lavíc je tabuľka s vyznačením miesta, kde sedával, majú sýto modrý strop s namaľovanými hviezdami, čo má symbolizovať blízkosť nebies v chráme. Gotická bazilika Panny Márie z červených tehál má dve nerovnako vysoké a odlišné veže. Legenda hovorí, že veže kostola stavali dvaja majstri. Kráľ vyzval staviteľov, aby súťažili, ktorý z nich postaví za daný čas vyššiu vežu. Víťaz mal byť odmenený tým, že jeho vežu bude zdobiť kráľovská koruna. Pre zabezpečenie víťazstva a prvenstva; svet sa až tak veľmi nezmenil; staviteľ jednej z veží zavraždil svojho súpera. Naozaj, jedna veža baziliky je vyššia ako druhá a je ovenčená korunou. Aby kráľ vyrovnal nespravodlivosť, dal umiestniť na nižšiu vežu päť zvonov. Vyššia veža baziliky slúžila v stredoveku ako pozorovateľňa na hlásenie blížiacej sa pohromy. V 13. storočí, takom bohatom na tatárske nájazdy v Európe, raz za tatárskeho vpádu, mestský strážca trúbením ohlasoval blížiace sa vojsko. Uprostred trúbenia mu nepriateľský šíp prerezal hrdlo a poctivý strážca namieste zahynul. Na pamiatku tejto udalosti sa dodnes každú hodinu rozlieha z veže baziliky ovenčenej korunou zvuk trúbky, tzv. hejnal. Skutočný, živý trubač sa postupne objavuje v okienkach veže dookola. Uprostred trúbenia na pamiatku onej udalosti v 13.storočí svoj trubačský výkon preruší. Ak budete mať šťastie, ako my, trubač vám z veže i zamáva. Krakovský hejnal sa dnes na pravé poludnie rozlieha prostredníctvom poľského celoštátneho rozhlasu po celom Poľsku.

Tiež na hlavnom námestí, azda trocha v tieni pozornosti, stojí malý kamenný kostol sv. Vojtecha z 11. storočia, ktorý je najstarší v Krakove.

Zaujímavá je i budova Sukiennice, ktorá rozpoľuje hlavné námestie. Podľa legendy sa na tomto mieste nachádzal kedysi v dávnej minulosti trh s rybami a iným mäsom. Fajnovým nosom krakovských mešťanov však viac voňalo mäso na pekáči ako dlhšie vystavené vonku, preto ktorýsi z vládnucich poľských kniežat dal trh zastrešiť. Podľa dochovaných zdrojov však už v roku 1257 dal knieža Boleslav Hanblivý na mieste dnešných Sukiennic postaviť kamenné krámky na predaj súkna. V krámkovej podobe vydržal trh so súknom len do 14. storočia, keď kráľ Kazimier III. Veľký dal vystavať nové, teraz už murované Sukiennice. Tieto zdevastoval v roku 1555 veľký požiar, ako bolo v stredoveku pomerne bežné. Dnešnú podoba Sukiennic naprojektoval staviteľ Tomáš Prylinský v 18. storočí. Znalec našich tržníc bude pri návšteve Sukiennic možno aj trocha sklamaný. V Sukienniciach nenájdete ani najmenší kúsok ovocia či zeleniny a ani nič pod zub. Ešte tak pred Sukiennicami stojí za dobrého počasia zopár stánkov s klasickými krovkami a inými cukrovinkami. Vnútri je len samý jantár, zlato, striebro, kože a kožušiny. Nad stánkami na stenách defilujú historické erby všetkých významných poľských miest. V strede Sukiennic je do zeme novo zabudovaný pamätný kovový kruh ako pripomienka výročia udelenia mestských práv Krakovu. Múry príjemnej tržnice zdobia zvonka rizality s karikatúrami krakovských starostov.

Aj druhá strana hlavného námestia je zaujímavá. Dominuje jej stará radničná veža ako pozostatok stredovekej radnice. Veža je prístupná verejnosti. Pred vežou stojí či leží moderná čierna socha hlavy. Opodiaľ pred radničnou vežou pristavujú fiakre, ktorými môžete absolvovať okružnú cestu mestom. Okolie sa belie od striešok nad stolíkmi reštaurácií, na strieškach možno nájsť aj charakteristický červený propagačný nadpis pre poľské pivo Zywiec, ale tiež pre Carlsberg a Heineken. Nájde sa aj neodmysliteľný stánok s typickými krakovskými praclíkmi.

Krakov je preslávený všeličím, medzi iným i tým, že v ňom sídli druhá najstaršia univerzita v strednej Európe. Ako je známe, najstaršiu univerzitu v strednej Európe založil v roku 1348 v Prahe Karol IV., český a rímsky kráľ. Krakovská univerzita je len o 16 rokov mladšia. Hoci zakladajúcu listinu univerzity vydal kráľ Kazimír Veľký s odobrením vtedajšieho pápeža Urbana V., Krakovská univerzita sa hrdí prívlastkom „Jagelovská“. To preto, že na samom začiatku existencie mala univerzita len právnickú fakultu. Súhlas na otvorenie teologickej fakulty, jednej z kmeňových fakúlt stredovekých univerzít, od pápeža nedostala. K podstatnému obratu v existencii tejto inštitúcie prispel kráľ Wladislaw Jagiello a kráľovná Hedviga z rodu Anjou. Tento manželský pár sa zaslúžil v roku 1397 o znovuza­loženie univerzity, tento raz už so všetkými štyrmi fakultami. Pápež Bonifác súhlasil s otvorením fakulty slobodných umení, právnickej, lekárskej a teologickej fakulty. Vo veľkej úcte majú Poliaci najmä kráľovnú Hedvigu, ktorá univerzite a jej chodu venovala všetok osobný majetok ba i kráľovské šperky. Podľa legendy, keď zomrela ako 22-ročná, nevlastnila žiadne cennosti, ktorými by ju bolo možné ozdobiť do hrobu.

Súčasná Jagelovská univerzita s 15 fakultami poskytuje návštevníkovi možnosť nazrieť do svojej minulosti cez sedem múzeí. My sme mali možnosť navštíviť múzeum Collegium Maius, ktorého história siaha do obdobia spred roku 1400 a je spojená s kráľom Wladyslawom Jagiellom. Terajší vzhľad kolégia – gotická stavba z červených tehiel do štvorca s priestranným dvorom a studňou, pochádza z 19. storočia. Kolégium dnes plní predovšetkým reprezentačnú funkciu. Collegium Maius začalo pôvodne v jednej budove darovanej spomínaným kráľom. Jeho drevená socha, mimochodom považovaná za najstarší exponát múzea, stojí vo výklenku voľakedajšej spoločenskej miestnosti pre profesorov. Oproti sa vinie nádherne vyrezávané točité schodisko. Kráľ Jagielo akoby láskavým ale vážnym pohľadom sledoval, kto sa pripája k profesorskému zboru jeho univerzity a sadá za masívny tmavohnedý stôl.

Návštevník nemusí obzerať len dokonalé múry, čiernu studňu uprostred nádvoria a zaujímavé (aj točité) komíny a rozšafné chrliče. Keď príde na poludnie, zažije aj originálny univerzitný orloj s promenádujúcimi hodnostármi, ktorí nesú rozličné univerzitné insígnie. Samotné múzeum Collegium Maius pozostáva len z asi siedmich miestností. Všetky sú zaujímavé, všetky postupne odhaľujú pred návštevníkom kus histórie a tradície univerzity. K najzaujímavejším patrí miestnosť, kde sa stretalo kolégium rektora, je tam i knižnica. V múzeu možno vidieť i zariadenie vzorovej izby profesora a študenta univerzity. Keď spomínam študentov, na Jagelovskej univerzite študovalo veľa významných osobností vedy, kultúry a života vôbec. Študoval tu i známy poľský fyzik a astronóm, Mikuláš Koperník. Doteraz možno jeho meno vidieť na starom zozname študentov. Ako poznamenal náš šarmantný sprievodca, Koperník musel byť už za mladi zámožným človekom. Poplatky za štúdium zaplatil vopred a vcelku.

Na Jagelovskej univerzite študoval aj neskorší poľský pápež Ján Pavol II. Začal tu študovať polonistiku, po vojne sa jeho študijné a životné záujmy obrátili iným smerom. Podobizeň Poliakmi milovaného pápeža visí nad výstupnými dverami auly, v ktorej sa kedysi v dávnej minulosti konali promócie. Mimochodom, Ján Pavol II. navštívil Jagelovskú univerzitu v roku 1983 a v historickej aule Collegia Maius mu odovzdali titul „doktor honoris causa“. Z ďalších osobností univerzitu navštívila napríklad aj britská kráľovná Alžbeta II. Obe miestnosti, tak aula ako i voľakedajšia zasadacia miestnosť pre kolégium rektora, sú z nášho pohľadu neskutočne malé pre dianie, na ktoré slúžili.

Samozrejme, takmer každý návštevník Krakova chce vidieť kráľovský hrad Wawel s preslávenou wawelskou katedrálou, rozkladajúci sa nad riekou Visla. Wawelom možno začať alebo aj skončiť návštevu Krakova. S vedomím, že človek uvidel len nepatrnú odrobinku z bohatstva tohto mesta, ktoré si svoju veľkoleposť, šarm a pritom aj útulnosť uchovalo do dnešných dní.