Po dlhšom čase som znova prišla do Lipska – „na miesto, kde možno uvidieť celý svet v malom“, ako vyhlásil v 18. storočí nemecký filozof a dramaturg Gotthold Ephraim Lessing. Žiada sa mi doplniť, že v Lipsku, nazývanom aj mesto veľtrhov a kníh, je svetov hneď niekoľko. Po vystúpení z moderného a úzkostlivo čistého IC rýchlika smerujúceho z Drážďan do Berlína, som sa ocitla v supersvete hlavnej železničnej stanice Lipska. Železničnú stanicu v Lipsku postavili už v roku 1915. V roku 1998 ukončili jej kompletnú modernizáciu. Dnes má hlavná stanica v Lipsku neskutočných 26 nástupíšť. Je to jedna z najväčších staníc pre osobnú dopravu v Európe a najväčšia úvratná (neprůjezdná viz Wiki, pozn. red.) stanica v Európe. Ak sa človek čo len trocha v mikrosvete tejto útulnej stanice pozabudne, strávi tu hoci celý deň. Na troch poschodiach tu nájdete 144 objektov, ktoré nejakým spôsobom slúžia blahu človeka. Keď sa predsa len rozhodneme opustiť tento útulný obchodný dom, v ktorom sa len tak mimochodom nachádzajú aj koľaje, vhupnete niektorým zo štyroch východov priamo do domáckeho veľkomesta. Objekty príťažlivé pre turistov: historické pamiatky a múzeá, nákupné centrá, kultúrne a vzdelávacie inštitúcie sú v dosahu najviac 20 minút pohodlnej chôdze. Rušnú mestskú dopravu zabezpečujú električky, takmer navlas podobné bratislavským, ibaže nenesú žiadne znaky po samozvaných umelcoch ako u nás.

Už od hlavnej stanice sa nám otvára pohľad na modernú dominantu Lipska – 153 metrov vysokú administratívnu budovu, City-Hochhaus. Táto trojhranná budova s 36 poschodiami z roku 1971 bola až do 90. rokov sídlom univerzity Karla Marxa, dnes Univerzity Lipsko. Stojí trocha bokom od Augustovho námestia (Augustusplatz), pomenovanom podľa legendárneho saského kurfista Augusta Silného. Na širokom Augustovom námestí stojí ešte z čias socializmu budova opery a činohry a najmä jedna z budov terajšej Alma mater lipsiensis. Zdá sa, že obyvateľom Lipska neprekážajú pošmúrne sivé reliéfy Marxa, Engelsa a Lenina nad hlavným vchodom do univerzitnej budovy. Vážne pohľady ideových vodcov proletariátu smerujú ponad námestie na juh k dlhodobo opravovanému Pomníku národov (Völkerschlachtden­kmal).

V roku 2009 oslávi Lipská univerzita 600. výročie svojej existencie. Okrúhle výročie má táto druhá najstaršia a najväčšia univerzita v Nemecku privítať v novom šate. Po dlhých sporoch vedenia univerzity a vlády spolkovej krajiny Saska má byť komplex univerzity prestavaný a zreorganizovaný podľa návrhu holandského architekta Ericka van Egeranta. Prestavba bude stáť 104 miliónov EUR.

Lipsko je staré historické mesto. Meno mesta ležiaceho na riekach Elster, Pleiße a Luppe sa odvádza od slovanského slova Lipzk – lipa. Slovanské kmene Lužických Srbov, ktorí uctievali lipu ako božstvo, tu založili prvé osídlenie v 7.-9. storočí nášho letopočtu. V historických prameňoch z obdobia okolo roku 1015 sa už nachádza zmienka o nemeckom hrade urbs Libzi, v blízkosti ktorého vznikla osada remeselníkov a obchodníkov. O viac ako sto rokov neskôr boli tejto osade udelené mestské práva spolu s právom konať trhy dvakrát do roka. Právo poriadať trhy bolo pre vývoj mesta veľmi dôležité. Znamenalo, že v okruhu jednej míle od mesta /dnešných asi 15 km/ sa nesmel konať žiaden iný trh, ktorý by bol poškodzoval obchodné záujmy mesta. Položil sa tým základ pre Lipsko ako mesto veľtrhov.

Mesto prešlo svojím historickým vývojom s náležitými vzostupmi a pádmi. Skvele sa mu darilo najmä v 16. storočí, keď prekvitala ťažba striebra v Krušnohorí. Z tohto obdobia pochádzajú aj najvýznamnejšie historické pamiatky mesta. Historické centrum začína sotva niekoľko krokov od Augustovho námestia na námestí zvanom Trh (Markt). Návštevník má pocit, že je v starom skvostnom svete, v ktorom sa každej budove, každej soche a fontáne venuje maximálna pozornosť. Na Trhu stojí perfektne zrenovovaná renesančná Stará Radnica zo 16. storočia. Lipský starosta Hieronymus Lotter ju v svojej dobe dokázal postaviť v rekordnom čase deväť mesiacov medzi dvoma veľtrhmi. Dnes tu sídli mestské múzeum. V blízkosti Trhu nájdeme najstarší kostol Lipska v zrekonštruovanom šate, kostol sv. Mikuláša (Nikolaikirche). Tento chrám bol vysvätený v roku 1175. Tu v roku 1981 vyklíčilo protestné hnutie proti socialistickému režimu. Protest nadobudol formu odporu voči umiestneniu rakiet stredného doletu v NDR. V roku 1989 v kostole sv. Mikuláša začali mierové modlitby, ktoré predznamenali začiatok mierovej revolúcie v NDR. Pred kostolom sa začali konať známe pondelkové demonštrácie, ktoré sa postupne šírili po meste a po celom východnom Nemecku. Demonštrácie postupne prerástli do zvrhnutia socialistického režimu a do znovuzjednotenia Nemecka. Mierovú revolúciu, pretože takto Nemci nazývajú zmenu režimu v socialistickej Nemeckej demokratickej republike, pripomínajú nenápadné žlté tabule umiestnené pred objektmi, ktoré sú s týmto pohybom spojené. Upomienky na mierovú revolúciu nájdeme na Trhu, pred obnoveným Najvyšším súdom SRN pre správne záležitosti (Bundesverwal­tungsgericht) na Simsonovom námestí (Simsonplatz) a inde.

Výzor mesta zaznamenal od roku 1990 výrazné zmeny. Vylepšila sa dopravná infraštruktúra mesta, opravili sa školy, neustále sa stavia aj priamo v centre mesta. Staré historické budovy sú odeté v novom zrekonštruovanom šate, pričom sa podarilo zachovať historického ducha úctyhodných inštitúcií. Skvelým príkladom je reštaurovaná univerzitná knižnica Bibliotheca Albertina, Stará a Nová radnica, Dievčenská pasáž (Mädler Passage), spomínaný Najvyšší súd a ďalšie. Staré alebo staronové sa citlivo snúbi s novým, ako je to u spomínanej Albertiny a novopostavenej modernej budovy Filologickej fakulty Lipskej univerzity na Beethovenstrasse, ktoré boli dokončené v rovnakom čase- v roku 2002. Rozsiahla stavebná a rekonštrukčná činnosť, ktorú si návštevník všimne v Lipsku doslova na každom kroku, je možná vďaka výdatnej finančnej pomoci západnej časti Nemecka.

Na základe uzavretého Paktu solidárnosti I, ktorý platil do konca roku 2004, nové spolkové krajiny dostali v rozpätí rokov 1994 až 2004 zo spoločných financií a zo starých spolkových krajín finančný príspevok – vyrovnanie vo výške 94, 5 miliárd EUR. Treba dodať, že tento príspevok bol určený nielen na rekonštrukciu pamiatok, prípadne výstavbu nových objektov, ale predovšetkým na zachovanie priemyslu vo východnej časti Nemecka. Je to pozoruhodná skutočnosť, hodná na zamyslenie aj pre vedenie nášho štátu.

Nový pakt solidárnosti č. II vstúpil do platnosti 1. januára 2005 a bude trvať do konca roka 2019. Zabezpečí novým spolkovým krajinám prílev financií na tej istej báze vo výške 156,5 miliárd EUR. Slobodný štát Sasko, kam patrí aj Lipsko, dostane najväčší kus z koláča- 26,1% z celého balíku peňazí. Okrem obnovy starého vzniká však aj nové. Pred čosi vyše rokom otvorili v Lipsku na Katharinenstrasse najmladšie nemecké múzeum, supermoderné Múzem výtvarného umenia. Do hypermodernej modrej oceľovosklenej kocky s rozlohou 16.700 metrov štvorcových sa po 60 rokoch provizória presťahovalo staré nemecké a holandské umenie ale s ním aj napríklad i ukážky umenia NDR.

Lipsko sa môže hrdiť nielen najmladším múzeom v Nemecku ale aj najstaršou kaviarňou v Nemecku a v Európe a pravdepodobne na celom svete. Najstaršia európska a v súčasnosti stále ešte fungujúca kaviareň „U arabského kávovníka“ je umne spojená s múzeom kávy, jediným svojho druhu na európskom kontinente. Múzeum kávy, kaviareň a reštaurácia sa nachádzajú v štvorcovom lomenom dome zo 16. storočia na ulici s rozkošným menom, ktoré by sa dalo preložiť ako „ulička bosej nožičky“. Táto štvorposchodová stavba mala byť postavená približne v tom istom čase ako Stará radnica na Trhovom námestí. Intímnosť trojuholníkového námestia pred „Kávovníkom“, ako obyvatelia Lipska nazývajú dôverne tento objekt, dokresľuje fontána Lipsiova studňa z roku 1913 od Maxa Langeho. Príslovečnú obľubu kávy v Lipsku od nepamäti dosvedčuje aj blahosklonná prezývka obyvateľov mesta „kávový Sas“. Odhliadnuc od toho, v hostinci v tejto budove mali majitelia právo variť a čapovať pivo už v roku 1603. Podľa zachovalých písomných prameňov kávu tu podávali po prvý krát už v roku 1711.

V Európe existovala ešte jedna, staršia kaviareň ako kaviareň „U arabského kávovníka“ v Lipsku. Bola to kaviareň Café Procope v Paríži. Táto kaviareň však už dávno neexistuje, takže prvenstvo a jedinečnosť v danej oblasti patrí jednoznačne kaviarni „Kávovník“ v Lipsku. Hostinec a kaviareň bola obľúbeným miestom takých hostí ako Goethe, Lessing, Liszt, Wagner, Schumann, Schiller, Napoleon a ďalší. Robert Schumann pravdivo charakterizoval už v roku 1828 hostinec ako „miesto, kde človek spoznáva svojich krajanov“. Platí dodnes. Aj súčasné populárne osobnosti vyhľadávali a stále vyhľadávajú kaviareň Kávovník. Hneď pri vstupe do budovy sú nástenky, na ktorých si návštevníci môžu prezrieť fotografie novších i starších celebrít, ktoré Kávovník navštívili a stále majú svoje stále miesto.

Na každom poschodí domu „U arabského kávovníka sa nachádza 10 miestností. Na prízemí a na prvom poschodí sa nachádza reštaurácia a kaviareň. Tretie a štvrté poschodie objektu je venované múzeu kávy.

Pred samotným vstupom do muzeálnych expozícií, kde je, mimochodom bezplatný vstup, si návštevník môže prečítať živú a stále platnú múdrosť pochádzajúcu z 19. storočia: „Káva je ako láska. Milujeme ju tak ako brunetku, blondínu či čiernovlásku, ale vo všeobecnosti vždy horúcu“.

S hostincom je spojená milá legenda. Podľa nej mal mať tento hostinec v obľube aj samotný saský kurfist August Silný. Kurfist vraj ochutnal kávu po prvý krát v parížskej kaviarni Procope, ale tento hostinec v Lipsku navštevoval veľmi rád pre švárnu hostinskú, pani Lehmannovú. Po ukončení ich vzťahu mal darovať gavaliersky August Silný hostincu štít zobrazujúci prepychovo oblečeného Orientálca ako sedí pod rozkvitnutým kávovníkom a amorka, ako mu podáva šálku kávy. Orientálec má mať črty Augusta Silného. Tento štít, ktorý umiestnili nad vchod do hostinca v roku 1720 a ktorý sa tu nachádza doteraz, určil potom názov celého objektu. Vraj neexistujú žiadne záznamy o tom, kto zadal objednávku na výrobu štítu na dvore kurfista v Drážďanoch a ani kto štít vyhotovil, čo nie je typické pre dôslednú povahu Sasov. Zachoval sa len pokyn z roku 1720, aby štít bol venovaný hostincu „Am Barfüsser Thor“.

V múzeu kávy sa možno oboznámiť s históriou prvého výskytu a objavenia kávy pravdepodobne v dnešnom Jemene a s prvým využitím kávových zŕn u arabských národov. Káva bola považovaná u Arabov za určitú náhradu alkoholu, konzumáciu ktorého korán zakazoval a zakazuje. Hneď v prvých miestnostiach sa nachádza dávna arabská poľná kuchyňa s kompletným náčiním na praženie a mletie kávových zŕn, varenie, filtrovanie a podávanie kávy. Putovaním z miestnosti do miestnosti sa návštevník oboznamuje so stále sofistikovanejším spracovaním kávových zŕn a stále rafinovanejšími spôsobmi prípravy a podávania lahodného čierneho moku.

Jednou z nevyhnutných procedúr na ceste k príprave kávového moku bolo drvenie upražených kávových zŕn v mažiaroch rôznych veľkostí a tvarov a neskôr mletie upražených kávových zŕn v rôznych typoch mlynčekov. V múzeu kávy sa dozvieme, že Lipsko bolo v prvej polovici 18. storočia najväčším producentom a vývozcom kávových mlynčekov v Európe. Výroba kávových mlynkov pretrvala v Lipsku ešte do 2. svetovej vojny. Vyrábala sa tu obrovská plejáda kávových mlynkov: ručných stolových, lonových, nástenných, a iných, neskôr aj prvých jednoduchých kávovarov pre kaviarne. Zaujímavé je, že z lipskej produkcie kávových mlynčekov sa nezachoval ani jeden. Návštevník môže obdivovať len mlynčeky na mletie kávy z iných miest, ani jeden z exponátov nepochádza z Lipska.

Nevyhnutným predpokladom na bezprostredné požívanie kávy bol porcelán. Veľká časť expozícií múzea kávy je venovaná objaveniu porcelánu. Vo všeobecnosti sa málo vie o tom, že keď okolo roku 1700 dostali alchymisti Augusta Silného pokyn vyrobiť zlato, podarilo sa im vyrobiť porcelán. Sasi považujú doteraz porcelán za svoj najväčší kultúrny počin a príspevok Saska Európe. Na Lipskom veľtrhu roku 1710 bol porcelán objavený v Drážďanoch prezentovaný ako „saský“ alebo „drážďanský“ porcelán. Výroba porcelánu bola v tom období vyhlásená za štátne tajomstvo. Ale remeselníci, ktorí sa podieľali na ďalšom opracovaní porcelánu, najmä pozlacovači, prezradili tajomstvo výroby do Talianska, Francúzska a v roku 1717 aj do Míšenu (Meissen). Až od tohto času existuje meissenský porcelán. Rozsiahle expozície múzea sú venované prekrásnym kávovým súpravám. Medzi vystavenými šálkami nájdeme šálku, z ktorej údajne pil kávu Napoleon, keď bol v roku 1813 v Lipsku. Tiež tu vystavujú kávové šálky, z ktorých mal piť Goethe, Schiller a iné historické osobnosti. Podávanie kávy bolo premyslené do najmenších detailov. Nezabudlo sa ani napr. na pánov s bradou, ktorí mali špeciálne šálky, aby si pri pití kávy nezamočili brady či fúzy. Osobitné kávové súpravy sa vyrábali pre oficiálne návštevy, osobitné pre návštevy intímneho charakteru, ktoré bolo možné prijať aj v budoári v nie celkom oficiálnom oblečení, iné pre milencov, ktorí popíjali spolu kávu po spoločne strávenej noci, iné pre ľudí, ktorí si cez šálku kávy, lepšie povedané cez jej výzdobu posielali určité odkazy, ktoré boli určené len im, a podobne.

S rozširujúcou sa konzumáciou kávy bol spojený vznik kaviarní. Existovali kaviarne, ktoré navštevovali prevažne ženy, iné zasa navštevovali zväčša muži, ďalšie zasa určité vrstvy obyvateľstva podľa stavovského zamerania alebo aj určité záujmové skupiny. Napr. slobodomurári mali v Lipsku okolo roku 1800 tri kaviarne podľa svojich lóží: Minerva pri troch palmách, Balduín pri lipe a Apollo pri troch akáciách. V súvislosti so slobodomurárskymi kaviarňami v Lipsku je venovaná kuriózna spomienka majiteľovi kaviarne Georgovi Schrepferovi, tiež slobodomurárovi. Tento hostinský žijúci v 18. storočí zostrojil prístroj na vyvolávanie duchov, ktorý umožnil počúvať hlasy z onoho sveta. Nevedno či pod vplyvom týchto čudných záľub ale určite nie pod vplyvom kávy, sa tento hostinský nakoniec zastrelil. Návštevník sa môže v rámci tejto časti expozície krátko oboznámiť so vznikom a symbolmi slobodomurárstva, ba pozrieť si i dobové oblečenie slobodomurárov.

Šíriaca sa konzumácia kávy bola spojená s rôznymi spoločenskými zvyklosťami. Najskôr to boli len stretnutia dám spojené s preberaním miestnych noviniek, potom už i napr. vykladanie budúcnosti podľa kávovej usadeniny a počúvanie špeciálnej hudby interpretovanej v kaviarňach. Jednotlivé význačnejšie kaviarne vydávali dokonca svoje noviny. Už v 18. storočí sa v kaviarňach hrali hazardné hry: kocky, faraón, baseta a iné. Majiteľom kaviarní síce hrozili pri odhalení vysoké pokuty, ale napriek tomu hazardné hry podporovali, pretože sa podieľali určitým percentom na ziskoch. A tie neboli a nie sú ani teraz malé pri takejto činnosti.

Káva inšpirovala umelcov k vytvoreniu diel, z ktorých niektoré sú známe doteraz. Jedna celá miestnosť múzea kávy je venovaná autorom a dielam, ktoré boli inšpirované kávou. Napr. Johann Sebastian Bach zložil v Lipsku známu Kávovú kantátu. O Schillerovi je známe, že keď sa začal v lipských kaviarniach podávať punč, vypil ho toľko, až vybásnil „Pieseň o punči“. K ďalším básnikom oslavujúcim kávový mok patria viacerí miestni básnici, napr. Friedrich Wilhelm Zacharia, ktorý zložil v roku 1744 báseň o káve podávanej v hostinci U arabského kávovníka a tak hostinec preslávil. Z radu lokálnych poetov, ktorí navštevovali „Kávovník“ a spievali ódy na kávu, vystupuje najmä Christoph Bretzner. Preslávil sa okrem chválospevov na kávu najmä tým, že písal libretá pre Mozarta a Salieriho. Význačná časť bohatej expozície múzea kávy je venovaná súčasnosti kávy. Vo svete sa v súčasnosti pestujú dva hlavné druhy kávy: káva Arabica, ktorá tvorí 75% svetovej produkcie a káva Robusta, ktorá predstavuje len 25% svetovej produkcie. Arabica sa vyznačuje nižším obsahom kofeínu /len asi 0,8–1,3%/, naproti tomu Robusta obsahuje priemerne 1,5–2,5 % kofeínu. V Nemecku sa pije zväčša Arabica, v Taliansku, Francúzsku, Španielsku uprednostňujú Robustu. Návštevník si môže prezrieť na mape sveta hlavné oblasti pestovania kávy- tzv. zelený pás kávy. Tento zahŕňa najmä rozsiahle oblasti rovníkovej Afriky, ale aj južnú časť Indie, Papuy-Novej Guiney, Cejlónu, južné oblasti niektorých stredoamerických štátov a takmer celú južnú Ameriku. Vo vitrínach je vystavených 24 druhov surových a pražených kávových zŕn podľa miesta pestovania kávovníkov. Rozdiel medzi zrnami kávy návštevník pravdepodobne nerozozná. Ale každému určite dobre padne šálka čerstvej kávy po prehliadke múzea kávy v kaviarni U arabského kávovníka.

Po občerstvení tela i ducha je zahodno pokochať sa nočnou panorámou malého Paríža, ako nazval Lipsko Goethe, ktorý tu krátko študoval. Miestom ako stvoreným na tento účel je vyhliadková plošina výškovej administratívnej budovy v blízkosti Augustovho námestia. Výťahom sa v priebehu minúty vyveziete na 29. poschodie a keď vyjdete peši ešte jedno poschodie a zaplatíte malé vstupné, ocitnete sa na okrúhlej vyhliadkovej plošine, kde ste len vy, hviezdy na temnej oblohe a svetielkujúce Lipsko, v ktorom, akože ináč, možno vidieť celý svet v malom…