Autor: Jana Judinyová- Babirátová

Perla Ponitria – Brodzany

V strede západného Slovenska, približne na pol ceste medzi mestami
Topoľčany a Partizánske, sa nachádza starobylá obec Brodzany. Leží
v malebnom údolí Tríbečskej hornatiny v povodí rieky Nitry.

RYCHLÁ REZERVACE LETU


V strede západného Slovenska, približne na pol ceste medzi mestami Topoľčany a Partizánske, sa nachádza starobylá obec Brodzany. Leží v malebnom údolí Tríbečskej hornatiny v povodí rieky Nitry. Brodzany patria k najstarším lokalitám na Slovensku. Dnes obec Brodzany, v ktorej žije približne osemsto obyvateľov, láka predovšetkým renesančným kaštieľom zo 17. storočia. Ten je od dopravnej tepny spájajúcej Topoľčany s Partizánskym chránený impozantným anglickým parkom. Kaštieľ patrí pod správu Matice slovenskej, nachádza sa v ňom Literárne múzeum Alexandra Sergejeviča Puškina. Okrem obdobnej inštitúcie v Moldavsku je to jediné múzeum na svete venované tomuto najväčšiemu ruskému básnikovi mimo územia Ruskej federácie. No brodziansky kaštieľ ponúka ešte oveľa viac.

Kaštieľ (zámek)

Predpokladá sa, že dnešný renesančný dvojposchodový kaštieľ zo 17. storočia bol postavený na starších základoch. Podľa prvej písomnej zmienky o obci z roku 1293 patrili Brodzany šľachtickej rodine Brogyánovcov, ktorí tu mali postaviť aj prvý hrádok. Brogyánovcov vo vlastníctve obce i miestneho panského sídla vystriedali Kvassayovci a Forgáchovci, no najvýznamnejšia etapa v živote obce ba aj celého Ponitria nastala, keď v roku 1844 brodzianske panstvo zakúpil rakúsky barón a diplomat Viktor Gustav Vogel von Friesenhof. Kaštieľ bol viackrát prestavaný a upravovaný. Dnes má dvojposchodový štvorkrídlový kaštieľ výrazné hranolové veže a romanticky upravené nádvorie s arkádami. Nádvorie kaštieľa, ktoré bolo ešte za čias Friesenhofovcov otvorené, uzatvorili v 80. rokoch 20. storočia presklenenou strechou. Dnes tomuto priestoru dominuje oproti vchodu zreštaurovaná dvesto rokov stará socha sv. Floriána a po boku moderné súsošie sv. Cyrila a Metoda. Na malom nádvorí, ba aj v celom kaštieli panuje intímna, až domácka, slnečnými lúčmi preteplená atmosféra.

Friesenhofovci a Oldenburgovci


Po zakúpení v roku 1844 barón Gustav Vogel von Friesenhof využíval brodziansky kaštieľ najmä v letných mesiacoch, zimy trávieval vo Viedni, kde vlastnil dom. Dlhé roky pôsobil ako diplomat Rakúsko-uhorskej monarchie najmä v Petrohrade, ale aj v Taliansku, Nemecku, Francúzsku a iných európskych krajinách. Najmä Rusko mu učarovalo a to aj z osobného hľadiska. Oženil sa dvakrát, zakaždým s ruskou šľachtičnou. Prvý krát si vzal za manželku šľachtičnú Natáliu Ivanovnu Ivanovovú, sesternicu Puškinovej manželky, s ktorou mal syna Gregora. Keď barón Gustav Vogel von Friesenhof ovdovel, po čase sa znova oženil s ruskou šľachtičnou, Alexandrou Nikolajevnou Gončarovovou, sestrou manželky básnika Puškina.

Návštevy Puškinovej rodiny v Brodzanoch, ako aj početné spomienkové predmety na veľkého ruského básnika, ktoré tu zostali z pozostalosti Alexandry Nikolajevny, dali vzniknúť puškinovskej tradícii. Literárne múzeum A.S.Puškina sídli v kaštieli od roku 1979. Pravda, mnohé predmety pripomínajúce básnika, resp. jeho švagrinu Alexandru Nikolajevnu /Azju/ boli presunuté po v 50. rokoch 20. storočia pod kuratelou profesora Isačenka do Puškinovho múzea v Moskve. Najvzácnejšie z expozície sú originálne listy z jednotlivých Puškinových rukopisov, obohatené o kresby básnika, Puškin si totiž písanie spestroval aj maľovaním.

Vari najpozoruhodnejšou a aj poslednou majiteľkou kaštieľa v Brodzanoch však bola Natália Vogelová von Friesenhof, dcéra Gustava Friesenhofa a jeho druhej ruskej manželky Alexandry Nikolajevny Gončarovovej. Narodila sa 8. apríla 1854 vo Viedni a zomrela 9. januára 1937 v Brodzanoch. Ako 22– ročná sa vydala za nemeckého vojvodu Elimara Oldenburgského. Natálii sa dostalo vynikajúceho vzdelania. Natália hrala výborne na klavír, spieval a namaľovala viacero veľmi pôsobivých portrétov svojich brodzianskych spoluobčano. Vojvodkyňa Oldenburgová tvorila a vydala hodnotné básne, niektoré aj so sociálnym podtextom, v štýle dekadencie, keď tento básnicky smer bol v Európe ešte len v plienkach..


Podnikateľská a spoločensko-prospešná činnnosť vojvodkyne Natálie von Oldenburgovej spočívala v tom, že priamo v Brodzanoch založila tehelňu, škrobáreň, pivovar ba aj pálenicu, sledovala cieľ, aby Brodzančania neodchádzali z obce za prácou. Založila a z vlastných prostriedkov prevádzkovala tiež ošetrovňu pre chudobných a nevládnych, kde sa aj sama podieľala na liečení. Natália spolu s bratom Gregorom založila v Brodzanoch Úverové družstvo a Potravné družstvo, dala postaviť gazdovské kasíno, ktoré slúžilo na slušné rozptýlenie a vzdelávanie Brodzančanov, zakúpila hudobné nástroje pre miestnu ľudovú hudbu a podporovala rôzne ľudomilné akcie v obci. Obyvatelia Ponitria a najmä Brodzian doteraz s láskou spomínajú na svoju pani Osvícenú alebo Hercočku, ako dobromyseľne nazývali Natáliu von Oldenburgovú.

Posledným majiteľom kaštieľa bol Natáliin vnuk, Juraj Welsburg, ten však kaštieľ opustil pred príchodom frontu na sklonku 2. svetovej vojny. Odvtedy brodziansky kaštieľ chátral až do 70. rokov 20. storočia, kedy prešiel do vlastníctva Slovenskej národnej knižnice v Martine.

Park

Kaštieľ je zo západnej strany obklopený a zároveň chránený impozantným anglickým parkom s rozlohou približne osem hektárov. O jeho zveľadenie a rozšírenie sa postarali najmä Friesenhofovci. V parku okrem cudzokrajných drevín návštevníka bezpochyby očaria umelo vytvorené kaskády na riečke Geradza, kde našli svoj prechodný domov divé kačky z okolia. V zákutiach parku si môže návštevník pri bustách osobností slovenskej a ruskej literatúry oprášiť svoje školské spomienky.

Babylon a Hôrka


V roku 1894 dala vojvodkyňa Natália von Oldenburgová postaviť nad dedinou letohrádok Babylon, ktorý jej slúžil ako letné sídlo. Babylon je v súčasnosti vo veľmi schátralom stave, no i tak sa vyplatí obetovať približne 15 minút chôdze do mierneho svahu a prezrieť si ho. Letohrádok je vo vlastníctve obce Brodzany, no tá nemá dostatočné finančné prostriedky na jeho obnovu. V okolí Babylonu vojvodkyňa zriadila cintorín pre svojich milovaných psíkov a kone, po cintoríne však dnes niet už ani stopy. Hroby jej miláčikov mali dokonca mramorové náhrobné kamene. Neďaleko Babylonu na Hôrke sa nachádza evanjelický kostolík, pod ktorým odpočívajú poslední majitelia brodzianskeho kaštieľa, medzi nimi aj vojvodkyňa Natália s manželom Elimarom, jej rodičia, deti, ba ja vnuk s manželkou.

Podmienky života neboli v minulosti a nie sú ani teraz ideálne, preto duch Natálie von Oldenburgovej nepochybne doteraz bdie nad milovanými Brodzančanmi v zmysle svojej básne Ó keby som mala moc:

Ó keby som mala moc a silu poraziť zlo, vyliečiť či aspoň zmierniť rany utrpenia, chrániť zneužívaných a slabých pred svojvôľou – vtedy želala by som si stať sa nesmrteľná!

Milovníci turistiky môžu obdivovať prekrásnu prírodu okolitých lesov s najvyšším kopcom Osečný s výškou 553 m ako aj panoramatický výhľad z malebnej lúky na štáloch Hlboké.

V kaštieli sa diali veci…

Šijací stroj

Nie vždy sa človeku všetko vydarí, no na druhej strane, nie je všetko len čierne či len biele. Zdá sa, že to platilo aj pre Natáliu Oldenburgovú. Hoci vynikala mnohými duševnými darmi, ba aj značnou fyzickou príťažlivosťou, ešte v roku 1905 ju americké noviny The New Times v súvislosti so súdne vznesenými nárokmi jej syna Alexandra na oldenburgský trón po otcovi spomínajú ako „belle od Vienna society“ (krásavica viedenskej spoločnosti), v rodinnom a osobnom živote kráčala často po tŕnistých chodníkoch. Ako 41– ročná ovdovela, o šesť rokov nato jej zomrela v mladom veku dcéra Friederike na vtedy zákernú tuberkulózu a syn Alexander sa neveľmi vydaril. Ani nie osemnásťročný sa zahľadel do 33– ročnej kaštielskej slúžky Kataríny Drobcovej a stal sa otcom. Slúžku odpratala majórdomka Rosa Wintersteinová do rodných Liešťan (obec pri Valašskej Belej) a konšpiratívne zariadila, aby sa okolie nedozvedelo, kde dotyčná slúžila a už vôbec nie meno otca. Alexander, hoci očividne ľahtikár, však nebol celkom tvrdého srdca. V príslušnom čase bol zvedavý na plod svojej náklonnosti a za pôrod matke poslal šijací stroj značky Singer. Písal sa rok 1897, pre chudobnejšie vrstvy šlo nepochybne o hodnotný dar. Alexander chcel týmto možno aj umožniť objektu svojho prechodného záujmu (lebo podobných záujmov mal vraj neskôr ešte viac ako dosť) určitý zdroj zárobku, lebo matka sa viac v kaštieli nemohla ukázať. Potomkovia Alexandrovho ľavobočka, Heleny Drobcovej, darovali pred niekoľkými rokmi „singerku“, mimochodom, stále ešte funkčnú, ako exponát do brodzianskeho kaštieľa. Natália zanedlho po tejto udalosti prijala od svojej oldenburgskej rodiny pre syna grófsky titul a umiestnila ho osobnej gardy pruského kráľa, aby sa naučil disciplíne a poriadku. Zo spomienok viacerých spriatelených rodín vyplýva, že ani tento krok mladému búrlivákovi veľmi nepomohol.

Sézam, otvor sa! aj v Brodzanoch

Po skončení 2. svetovej vojny bola na brodzianske panstvo aj so všetkými prevádzkami uvalená národná správa, keďže posledný majiteľ kaštieľa Juraj Welsburg, vnuk Natálie Oldenburgovej, Brodzany chvatne opustil pred príchodom frontu. Štátom dosadený správca aj s manželkou bývali v kaštieli. Istého dňa správca Prosek odišiel hneď ráno za povinnosťami a mal sa vrátiť až večer. Pani Proseková zostala doma- v kaštieli a venovala sa svojim činnostiam. Poobede si zdriemla v ktoromsi salóne na poschodí. Nie je jasné, či v polosne, či už priamo bdela, no podľa jej vlastného rozprávania zrazu zbadala, ako sa stena naproti nej otvorila. Do miestnosti začali vstupovať dámy v krinolínach s vysokými nakaderavenými účesmi a páni vo frakoch. Posledný šiel akýsi starší muž so šedivou bradou a monoklom na očiach. Zastal, poobzeral sa po miestnosti a povedal: „Zmenilo sa to tu, veľa toho prestavali, no stále je tu rovnako krásne.“ Potom podišiel k náprotivnej stene, poklopal na ňu paličkou, tá sa otvorila a defilé hostí zmizlo v jej útrobách. Ešte toho dňa rodina správcu opustila nielen kaštieľ no aj Brodzany.


V strede západného Slovenska, približne na pol ceste medzi mestami Topoľčany a Partizánske, sa nachádza starobylá obec Brodzany. Leží v malebnom údolí Tríbečskej hornatiny v povodí rieky Nitry. Brodzany patria k najstarším lokalitám na Slovensku. Dnes obec Brodzany, v ktorej žije približne osemsto obyvateľov, láka predovšetkým renesančným kaštieľom zo 17. storočia. Ten je od dopravnej tepny spájajúcej Topoľčany s Partizánskym chránený impozantným anglickým parkom. Kaštieľ patrí pod správu Matice slovenskej, nachádza sa v ňom Literárne múzeum Alexandra Sergejeviča Puškina. Okrem obdobnej inštitúcie v Moldavsku je to jediné múzeum na svete venované tomuto najväčšiemu ruskému básnikovi mimo územia Ruskej federácie. No brodziansky kaštieľ ponúka ešte oveľa viac.

Kaštieľ (zámek)

Predpokladá sa, že dnešný renesančný dvojposchodový kaštieľ zo 17. storočia bol postavený na starších základoch. Podľa prvej písomnej zmienky o obci z roku 1293 patrili Brodzany šľachtickej rodine Brogyánovcov, ktorí tu mali postaviť aj prvý hrádok. Brogyánovcov vo vlastníctve obce i miestneho panského sídla vystriedali Kvassayovci a Forgáchovci, no najvýznamnejšia etapa v živote obce ba aj celého Ponitria nastala, keď v roku 1844 brodzianske panstvo zakúpil rakúsky barón a diplomat Viktor Gustav Vogel von Friesenhof. Kaštieľ bol viackrát prestavaný a upravovaný. Dnes má dvojposchodový štvorkrídlový kaštieľ výrazné hranolové veže a romanticky upravené nádvorie s arkádami. Nádvorie kaštieľa, ktoré bolo ešte za čias Friesenhofovcov otvorené, uzatvorili v 80. rokoch 20. storočia presklenenou strechou. Dnes tomuto priestoru dominuje oproti vchodu zreštaurovaná dvesto rokov stará socha sv. Floriána a po boku moderné súsošie sv. Cyrila a Metoda. Na malom nádvorí, ba aj v celom kaštieli panuje intímna, až domácka, slnečnými lúčmi preteplená atmosféra.

Friesenhofovci a Oldenburgovci


Po zakúpení v roku 1844 barón Gustav Vogel von Friesenhof využíval brodziansky kaštieľ najmä v letných mesiacoch, zimy trávieval vo Viedni, kde vlastnil dom. Dlhé roky pôsobil ako diplomat Rakúsko-uhorskej monarchie najmä v Petrohrade, ale aj v Taliansku, Nemecku, Francúzsku a iných európskych krajinách. Najmä Rusko mu učarovalo a to aj z osobného hľadiska. Oženil sa dvakrát, zakaždým s ruskou šľachtičnou. Prvý krát si vzal za manželku šľachtičnú Natáliu Ivanovnu Ivanovovú, sesternicu Puškinovej manželky, s ktorou mal syna Gregora. Keď barón Gustav Vogel von Friesenhof ovdovel, po čase sa znova oženil s ruskou šľachtičnou, Alexandrou Nikolajevnou Gončarovovou, sestrou manželky básnika Puškina.

Návštevy Puškinovej rodiny v Brodzanoch, ako aj početné spomienkové predmety na veľkého ruského básnika, ktoré tu zostali z pozostalosti Alexandry Nikolajevny, dali vzniknúť puškinovskej tradícii. Literárne múzeum A.S.Puškina sídli v kaštieli od roku 1979. Pravda, mnohé predmety pripomínajúce básnika, resp. jeho švagrinu Alexandru Nikolajevnu /Azju/ boli presunuté po v 50. rokoch 20. storočia pod kuratelou profesora Isačenka do Puškinovho múzea v Moskve. Najvzácnejšie z expozície sú originálne listy z jednotlivých Puškinových rukopisov, obohatené o kresby básnika, Puškin si totiž písanie spestroval aj maľovaním.

Vari najpozoruhodnejšou a aj poslednou majiteľkou kaštieľa v Brodzanoch však bola Natália Vogelová von Friesenhof, dcéra Gustava Friesenhofa a jeho druhej ruskej manželky Alexandry Nikolajevny Gončarovovej. Narodila sa 8. apríla 1854 vo Viedni a zomrela 9. januára 1937 v Brodzanoch. Ako 22– ročná sa vydala za nemeckého vojvodu Elimara Oldenburgského. Natálii sa dostalo vynikajúceho vzdelania. Natália hrala výborne na klavír, spieval a namaľovala viacero veľmi pôsobivých portrétov svojich brodzianskych spoluobčano. Vojvodkyňa Oldenburgová tvorila a vydala hodnotné básne, niektoré aj so sociálnym podtextom, v štýle dekadencie, keď tento básnicky smer bol v Európe ešte len v plienkach..


Podnikateľská a spoločensko-prospešná činnnosť vojvodkyne Natálie von Oldenburgovej spočívala v tom, že priamo v Brodzanoch založila tehelňu, škrobáreň, pivovar ba aj pálenicu, sledovala cieľ, aby Brodzančania neodchádzali z obce za prácou. Založila a z vlastných prostriedkov prevádzkovala tiež ošetrovňu pre chudobných a nevládnych, kde sa aj sama podieľala na liečení. Natália spolu s bratom Gregorom založila v Brodzanoch Úverové družstvo a Potravné družstvo, dala postaviť gazdovské kasíno, ktoré slúžilo na slušné rozptýlenie a vzdelávanie Brodzančanov, zakúpila hudobné nástroje pre miestnu ľudovú hudbu a podporovala rôzne ľudomilné akcie v obci. Obyvatelia Ponitria a najmä Brodzian doteraz s láskou spomínajú na svoju pani Osvícenú alebo Hercočku, ako dobromyseľne nazývali Natáliu von Oldenburgovú.

Posledným majiteľom kaštieľa bol Natáliin vnuk, Juraj Welsburg, ten však kaštieľ opustil pred príchodom frontu na sklonku 2. svetovej vojny. Odvtedy brodziansky kaštieľ chátral až do 70. rokov 20. storočia, kedy prešiel do vlastníctva Slovenskej národnej knižnice v Martine.

Park

Kaštieľ je zo západnej strany obklopený a zároveň chránený impozantným anglickým parkom s rozlohou približne osem hektárov. O jeho zveľadenie a rozšírenie sa postarali najmä Friesenhofovci. V parku okrem cudzokrajných drevín návštevníka bezpochyby očaria umelo vytvorené kaskády na riečke Geradza, kde našli svoj prechodný domov divé kačky z okolia. V zákutiach parku si môže návštevník pri bustách osobností slovenskej a ruskej literatúry oprášiť svoje školské spomienky.

Babylon a Hôrka


V roku 1894 dala vojvodkyňa Natália von Oldenburgová postaviť nad dedinou letohrádok Babylon, ktorý jej slúžil ako letné sídlo. Babylon je v súčasnosti vo veľmi schátralom stave, no i tak sa vyplatí obetovať približne 15 minút chôdze do mierneho svahu a prezrieť si ho. Letohrádok je vo vlastníctve obce Brodzany, no tá nemá dostatočné finančné prostriedky na jeho obnovu. V okolí Babylonu vojvodkyňa zriadila cintorín pre svojich milovaných psíkov a kone, po cintoríne však dnes niet už ani stopy. Hroby jej miláčikov mali dokonca mramorové náhrobné kamene. Neďaleko Babylonu na Hôrke sa nachádza evanjelický kostolík, pod ktorým odpočívajú poslední majitelia brodzianskeho kaštieľa, medzi nimi aj vojvodkyňa Natália s manželom Elimarom, jej rodičia, deti, ba ja vnuk s manželkou.

Podmienky života neboli v minulosti a nie sú ani teraz ideálne, preto duch Natálie von Oldenburgovej nepochybne doteraz bdie nad milovanými Brodzančanmi v zmysle svojej básne Ó keby som mala moc:

Ó keby som mala moc a silu poraziť zlo, vyliečiť či aspoň zmierniť rany utrpenia, chrániť zneužívaných a slabých pred svojvôľou – vtedy želala by som si stať sa nesmrteľná!

Milovníci turistiky môžu obdivovať prekrásnu prírodu okolitých lesov s najvyšším kopcom Osečný s výškou 553 m ako aj panoramatický výhľad z malebnej lúky na štáloch Hlboké.

V kaštieli sa diali veci…

Šijací stroj

Nie vždy sa človeku všetko vydarí, no na druhej strane, nie je všetko len čierne či len biele. Zdá sa, že to platilo aj pre Natáliu Oldenburgovú. Hoci vynikala mnohými duševnými darmi, ba aj značnou fyzickou príťažlivosťou, ešte v roku 1905 ju americké noviny The New Times v súvislosti so súdne vznesenými nárokmi jej syna Alexandra na oldenburgský trón po otcovi spomínajú ako „belle od Vienna society“ (krásavica viedenskej spoločnosti), v rodinnom a osobnom živote kráčala často po tŕnistých chodníkoch. Ako 41– ročná ovdovela, o šesť rokov nato jej zomrela v mladom veku dcéra Friederike na vtedy zákernú tuberkulózu a syn Alexander sa neveľmi vydaril. Ani nie osemnásťročný sa zahľadel do 33– ročnej kaštielskej slúžky Kataríny Drobcovej a stal sa otcom. Slúžku odpratala majórdomka Rosa Wintersteinová do rodných Liešťan (obec pri Valašskej Belej) a konšpiratívne zariadila, aby sa okolie nedozvedelo, kde dotyčná slúžila a už vôbec nie meno otca. Alexander, hoci očividne ľahtikár, však nebol celkom tvrdého srdca. V príslušnom čase bol zvedavý na plod svojej náklonnosti a za pôrod matke poslal šijací stroj značky Singer. Písal sa rok 1897, pre chudobnejšie vrstvy šlo nepochybne o hodnotný dar. Alexander chcel týmto možno aj umožniť objektu svojho prechodného záujmu (lebo podobných záujmov mal vraj neskôr ešte viac ako dosť) určitý zdroj zárobku, lebo matka sa viac v kaštieli nemohla ukázať. Potomkovia Alexandrovho ľavobočka, Heleny Drobcovej, darovali pred niekoľkými rokmi „singerku“, mimochodom, stále ešte funkčnú, ako exponát do brodzianskeho kaštieľa. Natália zanedlho po tejto udalosti prijala od svojej oldenburgskej rodiny pre syna grófsky titul a umiestnila ho osobnej gardy pruského kráľa, aby sa naučil disciplíne a poriadku. Zo spomienok viacerých spriatelených rodín vyplýva, že ani tento krok mladému búrlivákovi veľmi nepomohol.

Sézam, otvor sa! aj v Brodzanoch

Po skončení 2. svetovej vojny bola na brodzianske panstvo aj so všetkými prevádzkami uvalená národná správa, keďže posledný majiteľ kaštieľa Juraj Welsburg, vnuk Natálie Oldenburgovej, Brodzany chvatne opustil pred príchodom frontu. Štátom dosadený správca aj s manželkou bývali v kaštieli. Istého dňa správca Prosek odišiel hneď ráno za povinnosťami a mal sa vrátiť až večer. Pani Proseková zostala doma- v kaštieli a venovala sa svojim činnostiam. Poobede si zdriemla v ktoromsi salóne na poschodí. Nie je jasné, či v polosne, či už priamo bdela, no podľa jej vlastného rozprávania zrazu zbadala, ako sa stena naproti nej otvorila. Do miestnosti začali vstupovať dámy v krinolínach s vysokými nakaderavenými účesmi a páni vo frakoch. Posledný šiel akýsi starší muž so šedivou bradou a monoklom na očiach. Zastal, poobzeral sa po miestnosti a povedal: „Zmenilo sa to tu, veľa toho prestavali, no stále je tu rovnako krásne.“ Potom podišiel k náprotivnej stene, poklopal na ňu paličkou, tá sa otvorila a defilé hostí zmizlo v jej útrobách. Ešte toho dňa rodina správcu opustila nielen kaštieľ no aj Brodzany.

RYCHLÁ REZERVACE LETU

Veliko Tarnovo – Bulharsko kedysi a dnes

Bulharsko patrí nesporne k chudobnejším krajinám Európy, no
obyvatelia tejto častokrát a ťažko skúšanej krajiny, ako je to na Balkáne
pomerne bežné, sú hrdí na svoju históriu a štátnosť.

Bulharsko patrí nesporne k chudobnejším krajinám Európy, no obyvatelia tejto častokrát a ťažko skúšanej krajiny, ako je to na Balkáne pomerne bežné, sú hrdí na svoju históriu a štátnosť. S formovaním bulharského štátu je neoddeliteľne späté mesto Veliko Tarnovo. Kedysi Tarnovgrad, mesto cárov, jedno z najstarších a najsvojráznejších miest krajiny, leží na Tarnovskej planine v severnej časti stredného Bulharska, vzdialené od hlavného mesta Sofie približne dvestopäťdesiat kilometrov. Od nepamäti, či od kedy tak môže konštatovať súčasná archeológia, si na území dnešného mesta v povodí rieky Jantry ľudia zakladali svoje obydlia. Mestu dominuje okrem spomínanej rieky majestátna pevnosť Carevec. Už názov naznačuje, že tu mali svojho času sídlo bulharskí cári.


V meste na troch kopcoch je zakliata história Bulharska

Návštevník Velikeho Tarnova si rýchle uvedomí, že menej ako v iných mestách chodí po rovine a že mestu vlastne dominujú tri kopce: Carevec, Trapezica a Sveta Gora. Tieto mestské kopce sú aj dnes sčasti pokryté lesnatým porastom. Spája a zároveň ich oddeľuje rieka Jantra; toto slovo v jazyku Trákov značí rýchle plynúca. Možno to tak bolo v minulosti, no dnes je Jantra, aspoň na území Tarnova, skôr široký, lenivo tečúci a zarastený tok. Kopce Carevec, Trapezica a Sveta Gora špecificky modelujú mesto, sú jeho súčasťou, no zároveň existujú akoby samy pre seba.

Klenotom Velikeho Tarnova a cieľom vari každého návštevníka, ktorý zavíta do mesta, je dobre zrekonštruovaná pevnosť Carevec, postavená na rovnomennom kopci. Mimochodom, v cestovných bedekroch som našla zmienku, že za rekonštrukciu Carevca Bulhari vďačia Sovietskej armáde. Celkom ma táto myšlienka zaujala a tak som sa spýtala niekoľkých Tarnovčanov, či je to naozaj tak. Všetci, ako sa vraví „do jedného muža“, túto myšlienku odmietli a rozhodne mi tvrdili, že Carevec dala opraviť bulharská vláda. Pravda, ešte za socializmu…

Rozložitú pevnosť, ktorej vysunuté veže stoja aj na postranných menších kopčekoch, a ktorá v časoch svojho rozkvetu bola samostatným mestom pre viac ako päťtisíc ľudí, začali stavať ešte v šiestom storočí nášho letopočtu Rimania. Ďalší dobyvatelia a zároveň obyvatelia Tarnova pevnosť zveľaďovali a rozširovali ako útočište v nebezpečných časoch. Všetci, pravda, okrem Turkov, ktorí Carevec zničili. Za osmanskej éry mohlo Bulharsko totiž len stagnovať. Turci dokonca nepovoľovali stavať ani kostoly s vežami, živou výčitkou tých čias je prekrásny kostol Nanebovzatia Pána zo 17. storočia v blízkom Arbanasi, ktorý v dôsledku drakonických opatrení osmanskej nadvlády vyzerá zvonka ako obrovská stodola.


Pevnosť Carevec bola v časoch druhého bulharského cárstva (1185–1393) sídlom bulharských cárov a mesto Veliko Tarnovo alias Tarnovgrad (tak nazvaný do roku 1879) hlavným mestom ríše. Vzhľadom nato, akú úlohu malo mesto v minulosti krajiny, je len pochopiteľné, že keď ruská armáda pod vedením generála Gurka oslobodila Tarnovgrad a krajinu spod takmer päťstoročného tureckého jarma, práve tu v roku 1879 spísali bulharskú ústavu a napokon dňa 22. septembra 1908 presne na poludnie vo Velikom Tarnove aj vyhlásili nezávislosť Bulharska. Ferdinand I. Coburg, ktorý je spätý aj so Slovenskom, bol v tento deň ustanovený v tarnovskom Kostole štyridsiatich mučeníkov za bulharského cára.

Oslavy vyhlásenia nezávislosti Bulharska

Osobne som sa zúčastnila na oslavách vyhlásenia nezávislosti Bulharska v septembri minulého roku. Ich organizácia, priebeh a vyjadrenie hrdosti na bulharskú štátnosť zanechali vo mne hlboký dojem. Slávnosti sa začali liturgiou v Kostole štyridsiatich mučeníkov, ktorú slávil velikotarnovský metropolita Grigorij spolu s ďalšími piatimi kňazmi.


Keď som sa pred deviatou hodinou rannou ponáhľala zo svojho hotela na Stambolovej ulici (Stefan Stambolov bol významný bulharský politik, básnik a novinár 19. storočia, aj predseda vlády) na slávnostnú liturgiu, po drevenom vstupnom moste do pevnosti Carevec už pochodovala čata bulharských vojakov. Doteraz mám pred očami, ako slnkom prežiareným vzduchom odletúvali ívery z drevených podvalov, po ktorých vojaci vykračovali.

Novozrekonštruovaný chrám štyridsiatich mučeníkov je pamätným miestom pre Bulharov. Nielen chrám no aj celý areál je perfektne zrekonštruovaný a udržiavaný. V okolí kostola sú pochovaní viacerí bulharskí cári a členovia asenovskej cárskej rodiny. Takmer všetci návštevníci sa zastavujú pri sivom ploskom kameni, na ktorom sú vymenovaní v chronologickom poradí všetci cháni, cári a vôbec akíkoľvek panovníci, ktorí sa objavili v histórii Bulharska. V samotnom kostole je pochovaný srbský národný svätec Sáva a bulharskí svätci. Kostol štyridsiatich mučeníkov dostal meno už v 13. storočí od cára Ivana Asena II. ako upomienku na víťazstvo nad byzantským despotom Teodorom v deň mučeníkov (2. marec).


Slávnostnej liturgie sa zúčastnili predstavitelia Velikého Tarnova a družobného mesta Gabrova, tí aj zaplnili neveľký chrám. Civilov bolo možné porátať na prstoch dvoch rúk. Vari aj preto, ako mi naznačili niektorí Tarnovčania, že Bulhari za socializmu odvykli pravidelným návštevám chrámov, chodia sa do kostola väčšinou len sobášiť a krstiť deti, no a v nových časoch sú naplno zamestnaní inými, existenčnými záležitosťami. Liturgiu precítene dopĺňali spevy štyroch spevákov (bez organu alebo iného hudobného nástroja, pravoslávie neuznáva používanie hudobných nástrojov počas bohoslužieb). Na záver, ešte v chráme, bola slávnostne prečítaná pôvodna deklarácia vyhlásenia nezávislosti Bulharska. Tento dokument, mimochodom, čítali potom počas osláv ešte trikrát. Najskôr pred spomínaným chrámom, kde už okrem vojenskej jednotky a ďalších oficiálnych predstaviteľov bolo aj pomerne veľa občanov a potom ešte v rámci pokračujúcich oficiálnych osláv v priestoroch cárskeho paláca na Carevci a naposledy na večernom zhromaždení na námestí Cára Asena pod Carevcom.

Najdojímavejšia chvíľa nastala práve na večernom zhromaždení, keď metropolita Grigorij vyzval prítomných, aby sa pomodlili za Bulharsko. Celé zhromaždenie, včítane oficiálnych predstaviteľov, pokľaklo a zostalo v tichom rozjímaní niekoľko chvíľ. Večerná slávnosť, kde udávala ráz najmä armáda, sa skončila ohňostrojom a veľkolepou audiovizuálnou show z pevnosti Carevec (mimochodom, jeden z jej spolutvorcov pochádza z Českej republiky). Priam dojímalo, že na oslavách vyhlásenia nezávislosti sa zúčastnilo veľmi veľa ľudí, aj mladých, hoci sviatok padol na nedeľu. Slávnosť snímala oficiálna bulharská štátna televízia a rádio. Z bulharských štátnych predstaviteľov bola prítomná predsedníčka bulharského národného zhromaždenia Tsetska Tsacheva, zástupci jednotlivých politických strán, spoločenských, kultúrnych a vzdelávacích inštitúcií. Zo zahraničných zastúpení medzi prvými kládli vence k pamätníku Matky Bulharska zástupci Vietnamu a Ruska. Je smutné, že tak slovenské ako aj české veľvyslanectvo v Sofii sa nijakým spôsobom nezúčastnilo na pripomenutí si najdôležitejšej udalosti štátu, s ktorým sme mali ani nie v tak dávnej minulosti priateľské ba priam bratské vzťahy. Poslanie venca, kytice či aspoň zdravice by bolo gestom slušnosti, zastrel by sa tak dojem, že naša orientácia v medzinárodných vzťahoch je už, bohužiaľ, nasmerovaná niekam inam.


Trapezica- Klondike pre archeológov

Okrem Carevca je historickou dominantou mesta aj hora Trapezica. O nej sa dnes predpokladá, že tu v 12. storočí bolo rodinné sídlo bulharských bojarov Teodora a Assena, ktorí v roku 1186 v Tarnovgrade podnietili povstanie proti byzantskej nadvláde. Za čo len trocha lepšieho počasia vidno, ako sa po Trapezici hmýria drobné, pestré mravce. Sú to dobrovoľníci, ktorí v rámci rôznych dobrovoľníckych akcií na Trapezici už zopár rokov vykonávajú archeologický prieskum, lebo financií z oficiálnych zdrojov, ako ináč, je nedostatok. Predpokladá sa, že historické nálezy na Trapezici by mohli byť ešte staršie ako na mohutnejšom a lepšie udržiavanom Carevci.

Svetá Gora a Euthimius


Do tretice všetko dobré, ako tvrdí jedno z našich prísloví. Platí aj vo Velikom Tarnove, lebo na treťom kopci, ktorý dominuje mestu, na Svetej Gore, má sídlo Univerzita sv. Cyrila a Metoda. Je to jedna z najprestížnejších bulharských univerzít, ktorá bola založená v roku 1963 ako pedagogický inštitút. Zároveň sa univerzita hlási k prastarým tradíciam vzdelanosti v Bulharsku. Univerzita svätého Cyrila a Metoda nadväzuje totiž na tradície literárnej školy, ktorú v roku 1371 v Tarnovgrade založil patriarcha svätý Euthimius. Tento asketický svätec je dodnes opradený viacerými legendami, tie však patria ku každému správnemu mestu a miestu. Podľa jednej z legiend patriarcha Euthimius v roku 1393, keď Tarnovgrad padol do rúk Turkom, skrýval ľudí pred prenasledovaním a ako posledná autorita hájil bulharskú pravoslávnu vieru a bulharský štát. Tureckí mocipáni ho napokon chytili, uväznili a odsúdili na trest smrti sťatím. Avšak vo chvíli, keď kat pozdvihol meč, aby vykonal rozsudok, ruka mu skamenela a meč z nej vypadol. Turci, ako väčšina Orientálcov, sú poverčiví, zaraz uverili, že Alah či patriarchov Boh si nepraje tento trest a trest smrti nahradili Euthimiovi doživotným väzením.

Univerzita aj mesto sú bezpochyby dodnes pod ochranou tohto mocného svätca. Pred vstupom do areálu univerzity a zároveň na okraji brala Svetej Gory, z ktorej sa za slnečného počasia ponúka nádherný výhľad na mesto, stojí obrovská, vari desaťmetrová socha svätého Euthimia. Scenéria tak trocha pripomína Rio de Janiero so žehnajúcim Kristom. Aj patriarcha Euthimius má pozdvihnuté obe ruky a žehná mestu. No povráva sa aj, že ak okolo svätca prejde panna, svätcovi ruky poklesnú, aby požehnal dotyčnú. Štipľavé jazyky nezabudnú ešte poznamenať, že napriek vysokej frekvencii mládeže navôkol a teda bulharských aj cudzokrajných krásavíc, zatiaľ sa takýto zázrak ešte neudial.

Veliko Tarnovo- Mekka študentov

Apropos, keď spomínam študentov, tými sa Veliko Tarnovo doslova hmýri. Menšia časť vysokoškolskej mládeže študuje na vojenskej akadémii Vasila Levského a väčšia, približne šťrnásťtisíc študentov, medzi nimi aj veľa zahraničných, na ôsmych fakultách Univerzity sv. Cyrila a Metoda. Je zaujímavé, že okrem bežných katedier na univerzite pracuje šesťnásť centier pre štúdium jazyka a kultúry cudzích národov, medzi nimi centrá polonistiky, arabistiky, amerikanistiky, rusistiky, japonského jazyka a kultúry, hispanistiky a ďalších, no je tu aj silné medzinárodné centrum bulharistiky. V tomto centre od 80. rokov 20. storočia doteraz študovalo bulharský jazyk a kultúru viac ako tridsaťtisíc študentov z celého sveta. Na Velikotarnovskej univerzite svätých Cyrila a Metoda študuje každý rok veľa zahraničných študentov z celej Európy aj v rámci vzdelávacích programov EU, v tomto akademickom roku je to viac ako šesťdesiat. Je zaujímavé, že hoci sa zahraniční študenti stretávajú v Tarnove, či v Bulharsku celkove, určite s chudobnejšími životnými pomermi ako v domovine, predsa mnohí z nich hľadajú príležitosť, ako si tu študijný pobyt predĺžiť alebo sa do Tarnova vrátiť.


Mesto Veliko Tarnovo má možno nižšiu úroveň infraštruktúry, na akú sme zvyknutí my, no nesporne ho obklopuje osobité čaro, ktorého základnými prvkami sú historické pamiatky a srdeční ľudia s akousi historicky zakódovanou vyššou mierou životnej odolnosti. Pôvab a osobitný ráz Tarnova upútal viacerých skvelých bulharských spisovateľov, napríklad Jordana Jovkova, Kalčeva, no najmä skvelého novelistu Emilyana Staneva, ktorý priamo z Tarnova pochádzal. Stanev svojmu rodnému mestu postavil literárny pomník v skvelej novele Tarnovská princezná, ktorú do slovenčiny umne preložil a nám sprostredkoval zanietený, dnes už nebohý bulharista, básnik a prekladateľ Ján Koška.

Na tomto mieste sa mi žiada dodať, ako som sa dostala k čítaniu bulharskej literatúry. Večer pred odchodom z Velikého Tarnova som sa zoznámila pri kostole sv. Juraja, ktorý v 17. storočí dali postaviť manželia Paraskevovci, s občasným kurátorom tohto polorozpadnutého kostolíka obkoleseného viničom. Na záver nášho rozhovoru (v ruštine; pred návštevou vnútrozemia Bulharska vrele odporúčam oprášiť si znalosti ruštiny, minimálne stredná generácia hovorí týmto jazykom perfektne, dotyčný pán určite lepšie ako ja…) sa ma kurátor, ktorý pracuje aj ako občasný novinár, spýtal, ktorých bulharských básnikov a prozaikov poznám. S hanbou som musela priznať, že žiadneho. Zato on mi vymenoval aspoň desiatku starších i novších slovenských básnikov, ktorých prečítal, medzi nimi Válka, Mihálika, Solivajsovú, atď. Všetko zlé je na niečo dobré, vďaka neznámemu, na začiatku možno trocha odmeranému ochrancovi, sa mi otvorili dvere do sveta skvelej bulharskej literatúry. Odporúčam každému, aby vstúpil…

Bulharsko patrí nesporne k chudobnejším krajinám Európy, no obyvatelia tejto častokrát a ťažko skúšanej krajiny, ako je to na Balkáne pomerne bežné, sú hrdí na svoju históriu a štátnosť. S formovaním bulharského štátu je neoddeliteľne späté mesto Veliko Tarnovo. Kedysi Tarnovgrad, mesto cárov, jedno z najstarších a najsvojráznejších miest krajiny, leží na Tarnovskej planine v severnej časti stredného Bulharska, vzdialené od hlavného mesta Sofie približne dvestopäťdesiat kilometrov. Od nepamäti, či od kedy tak môže konštatovať súčasná archeológia, si na území dnešného mesta v povodí rieky Jantry ľudia zakladali svoje obydlia. Mestu dominuje okrem spomínanej rieky majestátna pevnosť Carevec. Už názov naznačuje, že tu mali svojho času sídlo bulharskí cári.


V meste na troch kopcoch je zakliata história Bulharska

Návštevník Velikeho Tarnova si rýchle uvedomí, že menej ako v iných mestách chodí po rovine a že mestu vlastne dominujú tri kopce: Carevec, Trapezica a Sveta Gora. Tieto mestské kopce sú aj dnes sčasti pokryté lesnatým porastom. Spája a zároveň ich oddeľuje rieka Jantra; toto slovo v jazyku Trákov značí rýchle plynúca. Možno to tak bolo v minulosti, no dnes je Jantra, aspoň na území Tarnova, skôr široký, lenivo tečúci a zarastený tok. Kopce Carevec, Trapezica a Sveta Gora špecificky modelujú mesto, sú jeho súčasťou, no zároveň existujú akoby samy pre seba.

Klenotom Velikeho Tarnova a cieľom vari každého návštevníka, ktorý zavíta do mesta, je dobre zrekonštruovaná pevnosť Carevec, postavená na rovnomennom kopci. Mimochodom, v cestovných bedekroch som našla zmienku, že za rekonštrukciu Carevca Bulhari vďačia Sovietskej armáde. Celkom ma táto myšlienka zaujala a tak som sa spýtala niekoľkých Tarnovčanov, či je to naozaj tak. Všetci, ako sa vraví „do jedného muža“, túto myšlienku odmietli a rozhodne mi tvrdili, že Carevec dala opraviť bulharská vláda. Pravda, ešte za socializmu…

Rozložitú pevnosť, ktorej vysunuté veže stoja aj na postranných menších kopčekoch, a ktorá v časoch svojho rozkvetu bola samostatným mestom pre viac ako päťtisíc ľudí, začali stavať ešte v šiestom storočí nášho letopočtu Rimania. Ďalší dobyvatelia a zároveň obyvatelia Tarnova pevnosť zveľaďovali a rozširovali ako útočište v nebezpečných časoch. Všetci, pravda, okrem Turkov, ktorí Carevec zničili. Za osmanskej éry mohlo Bulharsko totiž len stagnovať. Turci dokonca nepovoľovali stavať ani kostoly s vežami, živou výčitkou tých čias je prekrásny kostol Nanebovzatia Pána zo 17. storočia v blízkom Arbanasi, ktorý v dôsledku drakonických opatrení osmanskej nadvlády vyzerá zvonka ako obrovská stodola.


Pevnosť Carevec bola v časoch druhého bulharského cárstva (1185–1393) sídlom bulharských cárov a mesto Veliko Tarnovo alias Tarnovgrad (tak nazvaný do roku 1879) hlavným mestom ríše. Vzhľadom nato, akú úlohu malo mesto v minulosti krajiny, je len pochopiteľné, že keď ruská armáda pod vedením generála Gurka oslobodila Tarnovgrad a krajinu spod takmer päťstoročného tureckého jarma, práve tu v roku 1879 spísali bulharskú ústavu a napokon dňa 22. septembra 1908 presne na poludnie vo Velikom Tarnove aj vyhlásili nezávislosť Bulharska. Ferdinand I. Coburg, ktorý je spätý aj so Slovenskom, bol v tento deň ustanovený v tarnovskom Kostole štyridsiatich mučeníkov za bulharského cára.

Oslavy vyhlásenia nezávislosti Bulharska

Osobne som sa zúčastnila na oslavách vyhlásenia nezávislosti Bulharska v septembri minulého roku. Ich organizácia, priebeh a vyjadrenie hrdosti na bulharskú štátnosť zanechali vo mne hlboký dojem. Slávnosti sa začali liturgiou v Kostole štyridsiatich mučeníkov, ktorú slávil velikotarnovský metropolita Grigorij spolu s ďalšími piatimi kňazmi.


Keď som sa pred deviatou hodinou rannou ponáhľala zo svojho hotela na Stambolovej ulici (Stefan Stambolov bol významný bulharský politik, básnik a novinár 19. storočia, aj predseda vlády) na slávnostnú liturgiu, po drevenom vstupnom moste do pevnosti Carevec už pochodovala čata bulharských vojakov. Doteraz mám pred očami, ako slnkom prežiareným vzduchom odletúvali ívery z drevených podvalov, po ktorých vojaci vykračovali.

Novozrekonštruovaný chrám štyridsiatich mučeníkov je pamätným miestom pre Bulharov. Nielen chrám no aj celý areál je perfektne zrekonštruovaný a udržiavaný. V okolí kostola sú pochovaní viacerí bulharskí cári a členovia asenovskej cárskej rodiny. Takmer všetci návštevníci sa zastavujú pri sivom ploskom kameni, na ktorom sú vymenovaní v chronologickom poradí všetci cháni, cári a vôbec akíkoľvek panovníci, ktorí sa objavili v histórii Bulharska. V samotnom kostole je pochovaný srbský národný svätec Sáva a bulharskí svätci. Kostol štyridsiatich mučeníkov dostal meno už v 13. storočí od cára Ivana Asena II. ako upomienku na víťazstvo nad byzantským despotom Teodorom v deň mučeníkov (2. marec).


Slávnostnej liturgie sa zúčastnili predstavitelia Velikého Tarnova a družobného mesta Gabrova, tí aj zaplnili neveľký chrám. Civilov bolo možné porátať na prstoch dvoch rúk. Vari aj preto, ako mi naznačili niektorí Tarnovčania, že Bulhari za socializmu odvykli pravidelným návštevám chrámov, chodia sa do kostola väčšinou len sobášiť a krstiť deti, no a v nových časoch sú naplno zamestnaní inými, existenčnými záležitosťami. Liturgiu precítene dopĺňali spevy štyroch spevákov (bez organu alebo iného hudobného nástroja, pravoslávie neuznáva používanie hudobných nástrojov počas bohoslužieb). Na záver, ešte v chráme, bola slávnostne prečítaná pôvodna deklarácia vyhlásenia nezávislosti Bulharska. Tento dokument, mimochodom, čítali potom počas osláv ešte trikrát. Najskôr pred spomínaným chrámom, kde už okrem vojenskej jednotky a ďalších oficiálnych predstaviteľov bolo aj pomerne veľa občanov a potom ešte v rámci pokračujúcich oficiálnych osláv v priestoroch cárskeho paláca na Carevci a naposledy na večernom zhromaždení na námestí Cára Asena pod Carevcom.

Najdojímavejšia chvíľa nastala práve na večernom zhromaždení, keď metropolita Grigorij vyzval prítomných, aby sa pomodlili za Bulharsko. Celé zhromaždenie, včítane oficiálnych predstaviteľov, pokľaklo a zostalo v tichom rozjímaní niekoľko chvíľ. Večerná slávnosť, kde udávala ráz najmä armáda, sa skončila ohňostrojom a veľkolepou audiovizuálnou show z pevnosti Carevec (mimochodom, jeden z jej spolutvorcov pochádza z Českej republiky). Priam dojímalo, že na oslavách vyhlásenia nezávislosti sa zúčastnilo veľmi veľa ľudí, aj mladých, hoci sviatok padol na nedeľu. Slávnosť snímala oficiálna bulharská štátna televízia a rádio. Z bulharských štátnych predstaviteľov bola prítomná predsedníčka bulharského národného zhromaždenia Tsetska Tsacheva, zástupci jednotlivých politických strán, spoločenských, kultúrnych a vzdelávacích inštitúcií. Zo zahraničných zastúpení medzi prvými kládli vence k pamätníku Matky Bulharska zástupci Vietnamu a Ruska. Je smutné, že tak slovenské ako aj české veľvyslanectvo v Sofii sa nijakým spôsobom nezúčastnilo na pripomenutí si najdôležitejšej udalosti štátu, s ktorým sme mali ani nie v tak dávnej minulosti priateľské ba priam bratské vzťahy. Poslanie venca, kytice či aspoň zdravice by bolo gestom slušnosti, zastrel by sa tak dojem, že naša orientácia v medzinárodných vzťahoch je už, bohužiaľ, nasmerovaná niekam inam.


Trapezica- Klondike pre archeológov

Okrem Carevca je historickou dominantou mesta aj hora Trapezica. O nej sa dnes predpokladá, že tu v 12. storočí bolo rodinné sídlo bulharských bojarov Teodora a Assena, ktorí v roku 1186 v Tarnovgrade podnietili povstanie proti byzantskej nadvláde. Za čo len trocha lepšieho počasia vidno, ako sa po Trapezici hmýria drobné, pestré mravce. Sú to dobrovoľníci, ktorí v rámci rôznych dobrovoľníckych akcií na Trapezici už zopár rokov vykonávajú archeologický prieskum, lebo financií z oficiálnych zdrojov, ako ináč, je nedostatok. Predpokladá sa, že historické nálezy na Trapezici by mohli byť ešte staršie ako na mohutnejšom a lepšie udržiavanom Carevci.

Svetá Gora a Euthimius


Do tretice všetko dobré, ako tvrdí jedno z našich prísloví. Platí aj vo Velikom Tarnove, lebo na treťom kopci, ktorý dominuje mestu, na Svetej Gore, má sídlo Univerzita sv. Cyrila a Metoda. Je to jedna z najprestížnejších bulharských univerzít, ktorá bola založená v roku 1963 ako pedagogický inštitút. Zároveň sa univerzita hlási k prastarým tradíciam vzdelanosti v Bulharsku. Univerzita svätého Cyrila a Metoda nadväzuje totiž na tradície literárnej školy, ktorú v roku 1371 v Tarnovgrade založil patriarcha svätý Euthimius. Tento asketický svätec je dodnes opradený viacerými legendami, tie však patria ku každému správnemu mestu a miestu. Podľa jednej z legiend patriarcha Euthimius v roku 1393, keď Tarnovgrad padol do rúk Turkom, skrýval ľudí pred prenasledovaním a ako posledná autorita hájil bulharskú pravoslávnu vieru a bulharský štát. Tureckí mocipáni ho napokon chytili, uväznili a odsúdili na trest smrti sťatím. Avšak vo chvíli, keď kat pozdvihol meč, aby vykonal rozsudok, ruka mu skamenela a meč z nej vypadol. Turci, ako väčšina Orientálcov, sú poverčiví, zaraz uverili, že Alah či patriarchov Boh si nepraje tento trest a trest smrti nahradili Euthimiovi doživotným väzením.

Univerzita aj mesto sú bezpochyby dodnes pod ochranou tohto mocného svätca. Pred vstupom do areálu univerzity a zároveň na okraji brala Svetej Gory, z ktorej sa za slnečného počasia ponúka nádherný výhľad na mesto, stojí obrovská, vari desaťmetrová socha svätého Euthimia. Scenéria tak trocha pripomína Rio de Janiero so žehnajúcim Kristom. Aj patriarcha Euthimius má pozdvihnuté obe ruky a žehná mestu. No povráva sa aj, že ak okolo svätca prejde panna, svätcovi ruky poklesnú, aby požehnal dotyčnú. Štipľavé jazyky nezabudnú ešte poznamenať, že napriek vysokej frekvencii mládeže navôkol a teda bulharských aj cudzokrajných krásavíc, zatiaľ sa takýto zázrak ešte neudial.

Veliko Tarnovo- Mekka študentov

Apropos, keď spomínam študentov, tými sa Veliko Tarnovo doslova hmýri. Menšia časť vysokoškolskej mládeže študuje na vojenskej akadémii Vasila Levského a väčšia, približne šťrnásťtisíc študentov, medzi nimi aj veľa zahraničných, na ôsmych fakultách Univerzity sv. Cyrila a Metoda. Je zaujímavé, že okrem bežných katedier na univerzite pracuje šesťnásť centier pre štúdium jazyka a kultúry cudzích národov, medzi nimi centrá polonistiky, arabistiky, amerikanistiky, rusistiky, japonského jazyka a kultúry, hispanistiky a ďalších, no je tu aj silné medzinárodné centrum bulharistiky. V tomto centre od 80. rokov 20. storočia doteraz študovalo bulharský jazyk a kultúru viac ako tridsaťtisíc študentov z celého sveta. Na Velikotarnovskej univerzite svätých Cyrila a Metoda študuje každý rok veľa zahraničných študentov z celej Európy aj v rámci vzdelávacích programov EU, v tomto akademickom roku je to viac ako šesťdesiat. Je zaujímavé, že hoci sa zahraniční študenti stretávajú v Tarnove, či v Bulharsku celkove, určite s chudobnejšími životnými pomermi ako v domovine, predsa mnohí z nich hľadajú príležitosť, ako si tu študijný pobyt predĺžiť alebo sa do Tarnova vrátiť.


Mesto Veliko Tarnovo má možno nižšiu úroveň infraštruktúry, na akú sme zvyknutí my, no nesporne ho obklopuje osobité čaro, ktorého základnými prvkami sú historické pamiatky a srdeční ľudia s akousi historicky zakódovanou vyššou mierou životnej odolnosti. Pôvab a osobitný ráz Tarnova upútal viacerých skvelých bulharských spisovateľov, napríklad Jordana Jovkova, Kalčeva, no najmä skvelého novelistu Emilyana Staneva, ktorý priamo z Tarnova pochádzal. Stanev svojmu rodnému mestu postavil literárny pomník v skvelej novele Tarnovská princezná, ktorú do slovenčiny umne preložil a nám sprostredkoval zanietený, dnes už nebohý bulharista, básnik a prekladateľ Ján Koška.

Na tomto mieste sa mi žiada dodať, ako som sa dostala k čítaniu bulharskej literatúry. Večer pred odchodom z Velikého Tarnova som sa zoznámila pri kostole sv. Juraja, ktorý v 17. storočí dali postaviť manželia Paraskevovci, s občasným kurátorom tohto polorozpadnutého kostolíka obkoleseného viničom. Na záver nášho rozhovoru (v ruštine; pred návštevou vnútrozemia Bulharska vrele odporúčam oprášiť si znalosti ruštiny, minimálne stredná generácia hovorí týmto jazykom perfektne, dotyčný pán určite lepšie ako ja…) sa ma kurátor, ktorý pracuje aj ako občasný novinár, spýtal, ktorých bulharských básnikov a prozaikov poznám. S hanbou som musela priznať, že žiadneho. Zato on mi vymenoval aspoň desiatku starších i novších slovenských básnikov, ktorých prečítal, medzi nimi Válka, Mihálika, Solivajsovú, atď. Všetko zlé je na niečo dobré, vďaka neznámemu, na začiatku možno trocha odmeranému ochrancovi, sa mi otvorili dvere do sveta skvelej bulharskej literatúry. Odporúčam každému, aby vstúpil…

Malta – Ostrov jako malá štědrá dlaň

Z útrob Stredozemného mora sa na úsvite dejín zrodilo viacero
vzácnych skvostov. Ostrovy Cyprus, Korzika, Sicília či Malta sa trbliecu na
hrudi starej dámy Európy ako žiarivé drahokamy. Z fliačikov zeme
roztrúsených v Stredozemnom mori sa vyníma ostrov Malta ako
najnádhernejšia prastará vyhňa šťastia a dobra na zemi.

Z útrob Stredozemného mora sa na úsvite dejín zrodilo viacero vzácnych skvostov. Ostrovy Cyprus, Korzika, Sicília či Malta sa trbliecu na hrudi starej dámy Európy ako žiarivé drahokamy. Z fliačikov zeme roztrúsených v Stredozemnom mori sa vyníma ostrov Malta ako najnádhernejšia prastará vyhňa šťastia a dobra na zemi. Malta je nepochybne perla Stredozemného mora, perla, ktorou boh Poseidón obdaroval nymfu Kalypsó, bývajúcu v jeho vodách, za jej pôvaby.


Ostrov alebo presnejšie povedané skupina ostrovov, ktoré tvoria štát Malta, je rozlohou a počtom obyvateľov porovnateľná s našou Bratislavou. Na Malte nájdete záľahu historických pamiatok zo všetkých období ľudskej histórie no aj nepreberné množstvo prírodných skvostov. Strategicky položený a mocnými tohto sveta využívaný a v dejinách často aj zneužívaný ostrov možno dosiahnuť dvoma spôsobmi: loďou alebo dopravným prostriedkom našich čias – lietadlom. Hlavné mesto Malty je od 16. storočia Valetta.

Valetta – perla baroka aj ostrova

Skvostom na hrudi v lete načisto vyprahnutej Malty je jej hlavné mesto Valetta. Valetta je srdcom krajiny a to srdcom starým, váženým a stále tlčúcim. Mesto založil v roku 1566 veľmajster rádu johanitov, ktorí prišli na ostrov v roku 1530, Jean Parisot de la Valette, známy ako víťaz nad Turkami. Azda doteraz sa v celej Valette, jej ulicami, námestiami, ponad priekopy okolo hradieb a v chrámoch doteraz vznášajú duchovia maltézskych rytierov. Títo pôvodne sprievodcovia pútnikov do Jeruzalema a neskôr jedni z najvýznamnejších Turkobijcov v Európe prišli na Maltu z ostrova Rhodos.


Valettu doslova stvorili a držia vari doteraz nad mestom svoje meče. Po skončení tureckého obliehania v roku 1565, v ktorom rytieri za veľkých obetí ostrov ubránili, dal veľmajster Jean Parisot de la Valetta postaviť a obohnať hradbami mesto okolo pevnosti St. Elmo, ktorá bola predtým stanoviskom Turkov. Valetta kontrolovala strategicky významný Veľký prístav a oproti ležiace malebné vápencovo-biele Trojmestie: Senglea, Vittoriosa a Conspicua.

Chrám sv. Jána Krstiteľa a Caravaggio

Trocha neskôr si rytieri vybudovali vo Valette hlavný chrám na Malte, skvostný barokový chrám sv. Jána Krstiteľa. Že šlo o bojovný rád, naznačujú doteraz delá na hlavnom priečelí kostola. Dnes delá na čisto mierové účely zabrali turisti, ktorí sa na ne driapu a fotografujú sa pri nich. Pred chrámom sv. Jána Krstiteľa sa od skorého rána až do záverečných hodín vlnia zástupy návštevníkov. Za prehliadku kostola treba zaplatiť, no naozaj len symbolické vstupné- jedno euro. Maltská vláda veľkoryso podporuje záujem o kľúčové historické pamiatky krajiny stanovením viac-menej jednotného nízkeho vstupného. Platí to nielen pre spomínaný chrám no aj pre Archeologické múzeum vo Valette, prehistorické megalitické chrámy roztrúsené po ostrove a iné pamiatky.


Katedrála sv. Jána Krstiteľa je skvostom baroka. Johaniti pochádzali väčšinou zo šľachtických rodín a museli pri vstupe do rádu priniesť aj majetok. Ba aj po smrti zanechávali rádu tri štvrtiny svojho vlastníctva a všetku zbroj. V chráme po bohatstve doslova kráčate. Podlaha je vytvorená z náhrobných kameňov rôznofarebného, väčšinou čierneho, bieleho ale aj ružového a sivého mramoru. Ide o náhrobky približne štyristo zomrelých rytierov, kráčate teda vlastne po hroboch, motívmi na kameňoch sú často ľudská kostra, kvety a latinské citáty. Aby sa vzácna dlažba nepoškodila, je zakázané chodiť po chráme v topánkach s vysokými opätkami. Každá zastúpená národnosť v ráde rytierov má v chráme vlastný oltár či kaplnku. Stĺpy a oblúky sú prebohato vyzdobené zlatom a rôznymi maľbami. Azda každý, kto príde do katedrály, neobíde oratórium, v ktorom visia obrazy Michelangela Merisiho, viac známeho pod menom Caravaggio.


Pri vstupe do oratória sa návštevník môže najskôr pokochať Rozjímaním sv. Hieronyma, to je tiež Caravaggiovo dielo, znalci v zobrazení svätca poznávajú vtedajšieho veľmajstra maltézskych rytierov, ambiciózneho a prešibaného Alofa De Wignacourt. Traduje sa, že Caravaggio namaľoval vraj ešte pred týmto obrazom aj portrét samotného veľmajstra, aby tak motivoval tohto pohlavára, že by ho prijal ho do maltézskeho rádu. Zrejme aj bolo treba, lebo veľký umelec no aj veľký búrlivák, pod chvíľou utekal pred spravodlivosťou za svoje výčiny a na druhej strane nikdy neoplýval bohatstvom, ktoré by bolo vhodné ako vstupenka do váženého rádu. Zadumaný a polonahý svätý Hieronym napriek svojej mužnej stareckej kráse je len akýmsi úvodom k ozajstnému skvostu oratória, ktorý majestátne vystupuje z prítmia hlavného oltára.

Lahôdkou pre oko, ktorú oblieha neustále zástup turistov, je jedinečné a na svoju dobu netradičné Sťatie sv. Jána Krstiteľa. Údajne jediný obraz, ktorý Caravaggio aj signoval. Znalci umenia tvrdia, že búrlivák a bitkár Caravaggio, večne bez groša a v sporoch, ktorý našiel na Malte útočisko pred pomstychtivými príbuznými svojej rímskej obete, zaplatil práve spomínanými obrazmi vstupenku do elitného rádu johanitov. Jeho nepokojnú letoru však nezmenili ani rytieri ba ani priazeň samotného veľmajstra a tichá podpora vtedajšieho pápeža. Po pätnástich mesiacoch pobytu na ostrove sa Caravaggio za akúsi ďalšiu neprístojnosť ocitá na dne pevnosti St. Angelo, ktorá sa vypína doteraz oproti Valette vo Vittoriose a z ktorej vraj nebolo úniku. Nie však pre Caravaggia. Ten z nej utiekol, slobody si však dlho neužíval, lebo zakrátko zomrel na Sicílii. Majestátna pevnosť St. Angelo v La Vittoriose kontrolovala a doteraz stráži nielen Valettu no aj strategicky dôležitý Veľký prístav, ktorým sa akoby more zahrýza do tela ostrova.


Marsaxlokk a Paola

Apropos, more je na tomto ostrove veľkom ako dlaň všadeprítomné. Jeho vlahú modravu pocítite úplne zblízka priam na vlastnej koži aj v ospalej rybárskej osade Marsaxlokk. Marsaxlokk dostala do vienka čarovné pobrežie kúpajúce sa v slnečných lúčoch a roztrúsené rybárske člny s namaľovanými očami. Tunajší rybári okrem svojich tradičných povinností z času na čas renovujú aj oči svojim loďkám. Vraj preto, aby podľa starých fenických povier ochránili svoje plavidlá pred zlom. Neďaleko Marsaxlokku leží ospanlivé mestečko Paola.

Paola má dve zvláštnosti. Je tu jediná väznica na Malte a najväčší cintorín na ostrove. Väznica je napodiv hneď v centre mesta akoby priam jeho súčasť. Sotva som zastala pri zamrežovanej bráne a začala uvažovať, či ide naozaj o väznicu alebo len o ďalšiu citadelu, podišiel k bráne ostražitý alebo možno iba zvedavý strážnik. Po zistení odkiaľ som, ma príjemne prekvapil znalosťami o zemepisno-spoločenských súvislostiach týkajúcich sa mojej vlasti. Vedel dokonca aj o rozdelení Česko-Slovenska. Hneď oproti väznici v Paole je v súvislej šnúre domov bar. Dnu ma vlákala vidina horúceho voňavého capuccina s obláčikom škorice. Na Malte pripravujú skvelé capuccino, azda aj lepšie ako v pravlasti tohto skvelého nápoja – v Taliansku. Z potemnelej prázdnej miestnosti pristúpil ku mne akýsi muž. Keď ma uvidel, oči mu zasvietili. Keď zistil, po čom mi piští hrdlo, oči sa mu zúžili od smiechu. Ochotne ma prepustil svojim počerným kolegom, ktorí prevádzkovali kiosk s občerstvením na námestí. V baroch na Malte predávajú totiž len tvrdý alkohol alebo ešte tak víno, všetko na priamu konzumáciu. Opúšťajúc bar som usúdila, že tento podnik by mohol byť poslednou alebo aj prvou zástavkou chovancov z ustanovizne oproti. Podľa toho, odkiaľ a kam vedú ich kroky.

Kromě dovolené na Maltě doporučujeme také dovolenou v Řecku s CK Greece-tours.cz !


Zostávalo mi ešte navštíviť najväčší maltský cintorín tu v Paole. Ako povedal známy slovenský spisovateľ, ktorý prednedávnom zomrel, Ladislav Ťažký, : „Ak chceš, človeče, spoznať kultúru národa, choď na cintorín a do krčmy.“ Krčiem takých, ako u nás, na Malte niet, tak zostával ešte cintorín. Cintorín sa v Paole rozkladal, ako je to všade bežné, len kúsok ďalej od centra, na malom vŕšku. Akoby to bola pevnosť, pevnosť mŕtvych ponorená v rozkošatenom parku.

Na miesto som prišla po príjemnej zatônenej cestičke, ktorú lemovali olivovníky a pomarančovníky. Cesta akoby viedla k nejakému gotickému hradisku. Pred cintorínom sa nachádzali diskrétne ale jasne vyznačené toalety. Našinca musí doslova príjemne zaraziť, že na Malte aj v tom najmenšom mestečku, no aj vo všetkých múzeách, kostoloch a iných verejných ustanovizniach sú k dispozícii verejné toalety. Fungujú 24 hodín, sú zadarmo a sú čisté. Náhrobné kamene boli úctyhodnej veľkosti a tvarov, takmer všetky z vápenca, jediného nerastu, ktorého je na Malte dosť. Mimochodom, vápenec využívajú Malťania aj na stavbu svojich kostolov a domov. V oboch je v lete príjemne chladno, no v tuhšej zime je situácia zložitejšia. Tak v kostoloch ako i v domoch nie je totiž žiadne vykurovanie. Cintorín bol posiaty obrovským množstvom najrôznejších náhrobných pomníkov a hrobiek. Mnohé mali podobu a veľkosť jednoizbových domov. Nápisy na hroboch prezrádzali najmä taliansky pôvod zosnulých.

Malťania

Nadviazať rozhovor s Malťanom nie je vôbec ťažké, ani na takom mieste ako je cintorín.

Malťania vykazujú veľa južanských prvkov tak genotypu ako i fenotypu. Je to národ, ktorý akoby vyšiel z kotla, v ktorom sa premiešali všetky dávnominulé aj novšie národy Stredomoria. Takmer všetci radi a veľa a hlasno rozprávajú. Stačí im len dať podnet a už ich ťažko zastavíte. Často stačí len mapa vo vašich rukách a sami vám ochotne ponúknu pomoc. Zasypú vás informáciami, opýtajú sa na vašu domovinu. Zabudnete aj, čo ste chceli samy povedať. Malťania takmer všetci bez výnimky hovoria veľmi dobre po anglicky.


Vierorovyznaním sa deväťdesiatosem percent obyvateľstva Malty sa hlási ku katolíckemu náboženstvu. Tu treba pripomenúť, že Malta patrí k najstarším kristianizovaným krajinám na svete. Podľa legendy obyvateľov Malty pokresťančil okolo roku 60 po Kristovi apoštol sv. Pavol, ktorý mal stroskotať spolu s ďalšími 274 zajatcami na dnešnom ostrove sv. Pavla. Za slnečného počasia sa možno z členitého zálivu sv. Pavla pokochať pohľadom na spomínaný ostrov, ktorému dominuje doďaleka socha sv. Pavla so vztýčenou pravicou ako symbol víťazstva kresťanstva nad všetkým pohanským. A pohanstvo bolo kedysi hojne zastúpené na Malte. Prastaré pohanské chrámy sa doteraz nachádzajú v lokalitách Hagar Qim, Mnajdra, Tarxien, Hypogeum a ďalších. Mnohé sú údajne staršie ako egyptské pyramídy, všetky sú vzorne udržiavané a takmer všetky prístupné za nízke vstupné.

Problémy Malty

Ostrov Malta má okrem obrovského bohatstva prírodných krás, historických a architektonických pamiatok a pozoruhodností najrôznejšieho druhu a vysokej životnej a kultúrnej úrovne aj svoje problémy. K tým patrí chudobné nerastné bohatstvo a predovšetkým nedostatok pitnej vody. Na Malte takmer niet prameňov, len pod ostrovom sa nachádza šošovkovitá zásobáreň pitnej vody. Takmer všetka voda sa získava nákladným odsoľovaním morskej vody. Možno aj táto skutočnosť je jedným z dôkazov odolnosti a životaschopnosti obyvateľov Malty, ktorí toho veľa prestáli v svojich dejinách, napríklad aj za poslednej svetovej vojny.

Malý, ale strategicky položený ostrov medzi Európou a Afrikou jednoducho poslúžil mocnostiam ako vojenská a lietadlová základňa v ich výbojoch do Afriky. To bolo a pravdepodobne aj bude osudom malých štátov. Ale Malta vstala z popola vojny a premenila sa na kúsok raja v Európe. Nedivme sa preto, že na ostrove kedysi držala nymfa Kalypso hrdinu Odysea niekoľko rokov v zajatí. Určite to nebolo spôsobené len pôvabmi nymfy. Lebo na Malte je nepreberné množstvo tajnokrásnych pozoruhodností. Dovolím si tvrdiť, že kto raz navštívi tento skvost Stredozemia, upíše svoju dušu Malte a vracia sa sem aspoň v mysli.

Z útrob Stredozemného mora sa na úsvite dejín zrodilo viacero vzácnych skvostov. Ostrovy Cyprus, Korzika, Sicília či Malta sa trbliecu na hrudi starej dámy Európy ako žiarivé drahokamy. Z fliačikov zeme roztrúsených v Stredozemnom mori sa vyníma ostrov Malta ako najnádhernejšia prastará vyhňa šťastia a dobra na zemi. Malta je nepochybne perla Stredozemného mora, perla, ktorou boh Poseidón obdaroval nymfu Kalypsó, bývajúcu v jeho vodách, za jej pôvaby.


Ostrov alebo presnejšie povedané skupina ostrovov, ktoré tvoria štát Malta, je rozlohou a počtom obyvateľov porovnateľná s našou Bratislavou. Na Malte nájdete záľahu historických pamiatok zo všetkých období ľudskej histórie no aj nepreberné množstvo prírodných skvostov. Strategicky položený a mocnými tohto sveta využívaný a v dejinách často aj zneužívaný ostrov možno dosiahnuť dvoma spôsobmi: loďou alebo dopravným prostriedkom našich čias – lietadlom. Hlavné mesto Malty je od 16. storočia Valetta.

Valetta – perla baroka aj ostrova

Skvostom na hrudi v lete načisto vyprahnutej Malty je jej hlavné mesto Valetta. Valetta je srdcom krajiny a to srdcom starým, váženým a stále tlčúcim. Mesto založil v roku 1566 veľmajster rádu johanitov, ktorí prišli na ostrov v roku 1530, Jean Parisot de la Valette, známy ako víťaz nad Turkami. Azda doteraz sa v celej Valette, jej ulicami, námestiami, ponad priekopy okolo hradieb a v chrámoch doteraz vznášajú duchovia maltézskych rytierov. Títo pôvodne sprievodcovia pútnikov do Jeruzalema a neskôr jedni z najvýznamnejších Turkobijcov v Európe prišli na Maltu z ostrova Rhodos.


Valettu doslova stvorili a držia vari doteraz nad mestom svoje meče. Po skončení tureckého obliehania v roku 1565, v ktorom rytieri za veľkých obetí ostrov ubránili, dal veľmajster Jean Parisot de la Valetta postaviť a obohnať hradbami mesto okolo pevnosti St. Elmo, ktorá bola predtým stanoviskom Turkov. Valetta kontrolovala strategicky významný Veľký prístav a oproti ležiace malebné vápencovo-biele Trojmestie: Senglea, Vittoriosa a Conspicua.

Chrám sv. Jána Krstiteľa a Caravaggio

Trocha neskôr si rytieri vybudovali vo Valette hlavný chrám na Malte, skvostný barokový chrám sv. Jána Krstiteľa. Že šlo o bojovný rád, naznačujú doteraz delá na hlavnom priečelí kostola. Dnes delá na čisto mierové účely zabrali turisti, ktorí sa na ne driapu a fotografujú sa pri nich. Pred chrámom sv. Jána Krstiteľa sa od skorého rána až do záverečných hodín vlnia zástupy návštevníkov. Za prehliadku kostola treba zaplatiť, no naozaj len symbolické vstupné- jedno euro. Maltská vláda veľkoryso podporuje záujem o kľúčové historické pamiatky krajiny stanovením viac-menej jednotného nízkeho vstupného. Platí to nielen pre spomínaný chrám no aj pre Archeologické múzeum vo Valette, prehistorické megalitické chrámy roztrúsené po ostrove a iné pamiatky.


Katedrála sv. Jána Krstiteľa je skvostom baroka. Johaniti pochádzali väčšinou zo šľachtických rodín a museli pri vstupe do rádu priniesť aj majetok. Ba aj po smrti zanechávali rádu tri štvrtiny svojho vlastníctva a všetku zbroj. V chráme po bohatstve doslova kráčate. Podlaha je vytvorená z náhrobných kameňov rôznofarebného, väčšinou čierneho, bieleho ale aj ružového a sivého mramoru. Ide o náhrobky približne štyristo zomrelých rytierov, kráčate teda vlastne po hroboch, motívmi na kameňoch sú často ľudská kostra, kvety a latinské citáty. Aby sa vzácna dlažba nepoškodila, je zakázané chodiť po chráme v topánkach s vysokými opätkami. Každá zastúpená národnosť v ráde rytierov má v chráme vlastný oltár či kaplnku. Stĺpy a oblúky sú prebohato vyzdobené zlatom a rôznymi maľbami. Azda každý, kto príde do katedrály, neobíde oratórium, v ktorom visia obrazy Michelangela Merisiho, viac známeho pod menom Caravaggio.


Pri vstupe do oratória sa návštevník môže najskôr pokochať Rozjímaním sv. Hieronyma, to je tiež Caravaggiovo dielo, znalci v zobrazení svätca poznávajú vtedajšieho veľmajstra maltézskych rytierov, ambiciózneho a prešibaného Alofa De Wignacourt. Traduje sa, že Caravaggio namaľoval vraj ešte pred týmto obrazom aj portrét samotného veľmajstra, aby tak motivoval tohto pohlavára, že by ho prijal ho do maltézskeho rádu. Zrejme aj bolo treba, lebo veľký umelec no aj veľký búrlivák, pod chvíľou utekal pred spravodlivosťou za svoje výčiny a na druhej strane nikdy neoplýval bohatstvom, ktoré by bolo vhodné ako vstupenka do váženého rádu. Zadumaný a polonahý svätý Hieronym napriek svojej mužnej stareckej kráse je len akýmsi úvodom k ozajstnému skvostu oratória, ktorý majestátne vystupuje z prítmia hlavného oltára.

Lahôdkou pre oko, ktorú oblieha neustále zástup turistov, je jedinečné a na svoju dobu netradičné Sťatie sv. Jána Krstiteľa. Údajne jediný obraz, ktorý Caravaggio aj signoval. Znalci umenia tvrdia, že búrlivák a bitkár Caravaggio, večne bez groša a v sporoch, ktorý našiel na Malte útočisko pred pomstychtivými príbuznými svojej rímskej obete, zaplatil práve spomínanými obrazmi vstupenku do elitného rádu johanitov. Jeho nepokojnú letoru však nezmenili ani rytieri ba ani priazeň samotného veľmajstra a tichá podpora vtedajšieho pápeža. Po pätnástich mesiacoch pobytu na ostrove sa Caravaggio za akúsi ďalšiu neprístojnosť ocitá na dne pevnosti St. Angelo, ktorá sa vypína doteraz oproti Valette vo Vittoriose a z ktorej vraj nebolo úniku. Nie však pre Caravaggia. Ten z nej utiekol, slobody si však dlho neužíval, lebo zakrátko zomrel na Sicílii. Majestátna pevnosť St. Angelo v La Vittoriose kontrolovala a doteraz stráži nielen Valettu no aj strategicky dôležitý Veľký prístav, ktorým sa akoby more zahrýza do tela ostrova.


Marsaxlokk a Paola

Apropos, more je na tomto ostrove veľkom ako dlaň všadeprítomné. Jeho vlahú modravu pocítite úplne zblízka priam na vlastnej koži aj v ospalej rybárskej osade Marsaxlokk. Marsaxlokk dostala do vienka čarovné pobrežie kúpajúce sa v slnečných lúčoch a roztrúsené rybárske člny s namaľovanými očami. Tunajší rybári okrem svojich tradičných povinností z času na čas renovujú aj oči svojim loďkám. Vraj preto, aby podľa starých fenických povier ochránili svoje plavidlá pred zlom. Neďaleko Marsaxlokku leží ospanlivé mestečko Paola.

Paola má dve zvláštnosti. Je tu jediná väznica na Malte a najväčší cintorín na ostrove. Väznica je napodiv hneď v centre mesta akoby priam jeho súčasť. Sotva som zastala pri zamrežovanej bráne a začala uvažovať, či ide naozaj o väznicu alebo len o ďalšiu citadelu, podišiel k bráne ostražitý alebo možno iba zvedavý strážnik. Po zistení odkiaľ som, ma príjemne prekvapil znalosťami o zemepisno-spoločenských súvislostiach týkajúcich sa mojej vlasti. Vedel dokonca aj o rozdelení Česko-Slovenska. Hneď oproti väznici v Paole je v súvislej šnúre domov bar. Dnu ma vlákala vidina horúceho voňavého capuccina s obláčikom škorice. Na Malte pripravujú skvelé capuccino, azda aj lepšie ako v pravlasti tohto skvelého nápoja – v Taliansku. Z potemnelej prázdnej miestnosti pristúpil ku mne akýsi muž. Keď ma uvidel, oči mu zasvietili. Keď zistil, po čom mi piští hrdlo, oči sa mu zúžili od smiechu. Ochotne ma prepustil svojim počerným kolegom, ktorí prevádzkovali kiosk s občerstvením na námestí. V baroch na Malte predávajú totiž len tvrdý alkohol alebo ešte tak víno, všetko na priamu konzumáciu. Opúšťajúc bar som usúdila, že tento podnik by mohol byť poslednou alebo aj prvou zástavkou chovancov z ustanovizne oproti. Podľa toho, odkiaľ a kam vedú ich kroky.

Kromě dovolené na Maltě doporučujeme také dovolenou v Řecku s CK Greece-tours.cz !


Zostávalo mi ešte navštíviť najväčší maltský cintorín tu v Paole. Ako povedal známy slovenský spisovateľ, ktorý prednedávnom zomrel, Ladislav Ťažký, : „Ak chceš, človeče, spoznať kultúru národa, choď na cintorín a do krčmy.“ Krčiem takých, ako u nás, na Malte niet, tak zostával ešte cintorín. Cintorín sa v Paole rozkladal, ako je to všade bežné, len kúsok ďalej od centra, na malom vŕšku. Akoby to bola pevnosť, pevnosť mŕtvych ponorená v rozkošatenom parku.

Na miesto som prišla po príjemnej zatônenej cestičke, ktorú lemovali olivovníky a pomarančovníky. Cesta akoby viedla k nejakému gotickému hradisku. Pred cintorínom sa nachádzali diskrétne ale jasne vyznačené toalety. Našinca musí doslova príjemne zaraziť, že na Malte aj v tom najmenšom mestečku, no aj vo všetkých múzeách, kostoloch a iných verejných ustanovizniach sú k dispozícii verejné toalety. Fungujú 24 hodín, sú zadarmo a sú čisté. Náhrobné kamene boli úctyhodnej veľkosti a tvarov, takmer všetky z vápenca, jediného nerastu, ktorého je na Malte dosť. Mimochodom, vápenec využívajú Malťania aj na stavbu svojich kostolov a domov. V oboch je v lete príjemne chladno, no v tuhšej zime je situácia zložitejšia. Tak v kostoloch ako i v domoch nie je totiž žiadne vykurovanie. Cintorín bol posiaty obrovským množstvom najrôznejších náhrobných pomníkov a hrobiek. Mnohé mali podobu a veľkosť jednoizbových domov. Nápisy na hroboch prezrádzali najmä taliansky pôvod zosnulých.

Malťania

Nadviazať rozhovor s Malťanom nie je vôbec ťažké, ani na takom mieste ako je cintorín.

Malťania vykazujú veľa južanských prvkov tak genotypu ako i fenotypu. Je to národ, ktorý akoby vyšiel z kotla, v ktorom sa premiešali všetky dávnominulé aj novšie národy Stredomoria. Takmer všetci radi a veľa a hlasno rozprávajú. Stačí im len dať podnet a už ich ťažko zastavíte. Často stačí len mapa vo vašich rukách a sami vám ochotne ponúknu pomoc. Zasypú vás informáciami, opýtajú sa na vašu domovinu. Zabudnete aj, čo ste chceli samy povedať. Malťania takmer všetci bez výnimky hovoria veľmi dobre po anglicky.


Vierorovyznaním sa deväťdesiatosem percent obyvateľstva Malty sa hlási ku katolíckemu náboženstvu. Tu treba pripomenúť, že Malta patrí k najstarším kristianizovaným krajinám na svete. Podľa legendy obyvateľov Malty pokresťančil okolo roku 60 po Kristovi apoštol sv. Pavol, ktorý mal stroskotať spolu s ďalšími 274 zajatcami na dnešnom ostrove sv. Pavla. Za slnečného počasia sa možno z členitého zálivu sv. Pavla pokochať pohľadom na spomínaný ostrov, ktorému dominuje doďaleka socha sv. Pavla so vztýčenou pravicou ako symbol víťazstva kresťanstva nad všetkým pohanským. A pohanstvo bolo kedysi hojne zastúpené na Malte. Prastaré pohanské chrámy sa doteraz nachádzajú v lokalitách Hagar Qim, Mnajdra, Tarxien, Hypogeum a ďalších. Mnohé sú údajne staršie ako egyptské pyramídy, všetky sú vzorne udržiavané a takmer všetky prístupné za nízke vstupné.

Problémy Malty

Ostrov Malta má okrem obrovského bohatstva prírodných krás, historických a architektonických pamiatok a pozoruhodností najrôznejšieho druhu a vysokej životnej a kultúrnej úrovne aj svoje problémy. K tým patrí chudobné nerastné bohatstvo a predovšetkým nedostatok pitnej vody. Na Malte takmer niet prameňov, len pod ostrovom sa nachádza šošovkovitá zásobáreň pitnej vody. Takmer všetka voda sa získava nákladným odsoľovaním morskej vody. Možno aj táto skutočnosť je jedným z dôkazov odolnosti a životaschopnosti obyvateľov Malty, ktorí toho veľa prestáli v svojich dejinách, napríklad aj za poslednej svetovej vojny.

Malý, ale strategicky položený ostrov medzi Európou a Afrikou jednoducho poslúžil mocnostiam ako vojenská a lietadlová základňa v ich výbojoch do Afriky. To bolo a pravdepodobne aj bude osudom malých štátov. Ale Malta vstala z popola vojny a premenila sa na kúsok raja v Európe. Nedivme sa preto, že na ostrove kedysi držala nymfa Kalypso hrdinu Odysea niekoľko rokov v zajatí. Určite to nebolo spôsobené len pôvabmi nymfy. Lebo na Malte je nepreberné množstvo tajnokrásnych pozoruhodností. Dovolím si tvrdiť, že kto raz navštívi tento skvost Stredozemia, upíše svoju dušu Malte a vracia sa sem aspoň v mysli.

Sevilla je zázrak

Stará andalúzska prípoviedka hovorí, že „kto nevidel Sevillu, nevie,
čo je zázrak“. Je to pravda. Hlavné mesto Andalúzie a štvrté
najväčšie mesto Španielska na rieke Guadalquivír je totiž zázrak sám. Na
mohutnom modrastom, lenivo tečúcom Guadalquivíre, ktorý brázdia lode a kde
rybári dodnes priamo v centre chytajú ryby, vyrástla krásavica
neurčitého veku s európsko-arabským šarmom.


Stará andalúzska prípoviedka hovorí, že „kto nevidel Sevillu, nevie, čo je zázrak“. Je to pravda. Hlavné mesto Andalúzie a štvrté najväčšie mesto Španielska na rieke Guadalquivír je totiž zázrak sám. Na mohutnom modrastom, lenivo tečúcom Guadalquivíre, ktorý brázdia lode a kde rybári dodnes priamo v centre chytajú ryby, vyrástla krásavica neurčitého veku s európsko-arabským šarmom. Verte či nie, oplýva premnohými prednosťami a hýrivým pôvabom, z ktorého vykukujú možno aj malé chybičky krásy, no tie k dokonalosti vari aj patria.

Sevilla – kam stúpiš, všade dýcha história

Sevillu založili ešte starí Feničania. Presný dátum nie je podstatný, prekryl ho tok storočí, ktorý tvorí, prekrýva staré novším, niečo nechá prežiť a niečo zas stratiť sa v nenávratne vekov. Feničania boli známi ako skvelí obchodníci, dobre vedeli, čo robia. Z osady, ktorú založili, vyrástol dôležitý riečny prístav, ktorý sa ocitol postupne v rukách Rimanov, Vizigótov, Arabov a napokon kastílskych kráľov, čím sa začala španielska éra v histórii mesta. Najmä bohatstvo emirov berberskej almohadskej dynastie a neskôr riava zlata a iného bohatstva zo zámorských výprav Španielov sa zhmotnili do pozoruhodných historických pamiatok a zaujímavostí mesta. Je príznačné, že práve zo Sevilly v roku 1492 vyplával za objavom Ameriky moreplavec Krištof Kolumbus. Kruh jeho života sa napokon v Seville aj uzavrel. Svoj posledný prístav našiel v chýrnej sevillskej katedrále, Kolumbov náhrobok tvorí skupina štyroch kráľov, ktorí vlastnoručne na pleciach nesú moreplavcovu rakvu. Výrečnejšie už azda ani nejde vyjadriť poctu a vďaku za príspevok k prosperite Španielska. Spomínaná sevillská katedrála, mimochodom rozlohou tretia najväčšia svete, je v určitom zmysle Sevilla v menšom. Katedrála je výsledkom stáročného ľudského snaženia ľudí síce rôznej konfesie no so spoločným znakom- zmyslom pre krásu. Výsledok je zhmotnený do jedinečného pletenca gotickej a arabskej architektúry, obe v tejto jedinečnej symbióze priťahujú denne davy turistov. Vari ani jeden turista, ktorý vkročí do katedrály, neobíde chýrnu Giraldu, mimochodom jeden zo symbolov mesta. Giralda je bývalý minaret, pozostatok pôvodnej almohadskej mešity, okolo ktorej kastílski dobyvatelia Sevilly začali stavať katolícky chrám. Fantastický výhľad z Giraldy do všetkých kútov perly Andalúzie si treba zaslúžiť. Zaslúžiť aj preto, že po náročnej prehliadke skvostov vnútra katedrály, detaily ktorých ľudské oči sotva môžu všetky obsiahnuť, musíte na vrchol veže vyšliapať obklopený hojným počtom turistov po 34 šikmých rovinách. Rovinách a nie schodoch preto, aby sa v minulosti arabskí muezíni mohli niekoľko krát denne dostať na vrchol minaretu na chrbte koňa a zvolávať súkmeňovcov k modlitbe.


Sevilla v minulosti zažila nepochybne mnohé tučné obdobia. No aj vtedy bolo ľudom jasné, že dosiahnutá hospodárska prosperita nie je daná raz navždy. Vari preto si Sevilla už v roku 1503 vybojovala monopol na obchodovanie Španielska s americkými krajinami a kráľovná Izabella Kastílska zriadila dokonca osobitný úrad, aby nad týmto obchodom dozeral. Sídlo mal v Alcazáre, rezidencii berberských Almohadov a od polovice 13. storočia aj kastílskych kráľov. Bohatstvo tečúce do Sevilly muselo byť obrovské, lebo kastílski králi okrem osobitného úradu poverili dozorom nad svojím zámorským obchodom aj zástupkyňu božskej moci, špeciálnu Pannu Máriu. Tá dodnes drží roztiahnutý ochranný plášť na trojkrídľovom oltári v spomínanom úrade nad Krištofom Kolumbom, jeho karavelami a nad Sevillou. Azda je to aj potrebné pri dnešnej 20% nezamestnanosti v Španielsku.

Omnia cum tempore! Aj časom nasýteným zlatom nastal v Španielsku koniec. Zostalo všeličo, napríklad aj dvanásťhranná veža Torre del Oro (Zlatá veža) na brehu Gaudalquivíru. Pravda, už bez zlatých kachličiek na kupole, ktoré spomína legenda. Dnes v Zlatej veži sídli námorné múzeum, do ktorého prúdia najmä školské výpravy. Celkom oprávnene, lebo tu možno vidieť veľa konkrétneho z dejín španielskeho námorníctva, potápania a námorných víťazstiev krajiny. Súčasne sa mladšia generácia môže priučiť k nadhľadu a určitej tolerancii k tomu, čo bolo v minulosti. Na stenách veže vari na najvyššom, treťom poschodí, visia totiž aj portréty z dnešného uhla pohľadu spornejších osobností španielskeho verejného života, napríklad španielskeho diktátora z 20. rokov 20. storočia Prima de Riveru, či admirála Louisa C. Blanca, pravú ruku generála Franka. Našincovi musí napadnúť, aká hara – vara by nastala v obdobnom prípade kdesi v srdci Európy…

Sevilla – mesto univerzít

Sevilla síce dýcha stáročiami, no je zároveň mestom mladým a mladých, čo jej dodáva pestrú a dynamickú krásu. Jej rezervoárom sú mladí ľudia. Ako pôvabné motýle, aké môže stvoriť len Matka príroda, sa náhlia na bicykloch, malých skútroch či verejnými dopravnými prostriedkami všetkými možnými smermi. Niet divu, v Seville sa nachádza nielen množstvo základných a stredných škôl, ale sídlia tu až štyri univerzity, z nich Univerzita Ferdinanda III. je prvou súkromnou univerzitou v Andalúzii. Najväčšia je však Sevillská univerzita s viac ako pätnástimi fakultami, na ktorých študuje približne 70 tisíc študentov. Zrodila sa začiatkom 16. storočia. Rektorát univerzity dnes sídli v zrenovovanej starej tabakovej továrni zo 16. storočia, ktorá spolu s ohnivou cigánskou robotníčkou Carmen inšpirovala Prospera Meriméeho k napísaniu libreta k svetoznámej rovnomennej opere.


Zaujímavá je aj ďalšia sevillská univerzita, ktorá nesie meno peruánsko-španielskeho politika, právnika a spisovateľa Pabla de Olavideho, ktorý významne prispel k reštruktura­lizácii mesta Sevilla a Sevillskej univerzity. Univerzita Pabla de Olavideho, na ktorej študuje približne desaťtisíc študentov na obchodnej, právnickej, filozofickej, športovej, polytechnickej fakulte, fakulte spoločenských vied a prírodných vied je najmladšou verejnou vysokou školou v Španielsku. Je aj šiestou najmenšou. Ako naznačuje už meno tútora univerzity, Universidad Pablo de Olavide sa orientuje predovšetkým na kultúrnu a vedeckú spoluprácu s latinskoame­rickými univerzitami, no aj s univerzitami v severnej Afrike, Amerike a Ázii.

Univerzita Pabla de Olavide bola založená v roku 1997, v tom istom roku ako aj tri z novších slovenských univerzít, no rozlohou (univerzitný campus sa rozkladá na ploche približne 136 hektárov) a vybavením stoja slovenské príbuzné v hlbokom tieni svojej sevillskej sestry. V univerzitnom areáli sa nachádza približne pätnásť rozľahlých jedno – až trojposchodových budov, ktoré všetky slúžia na výučbu a administráciu. Spojitosť najmä s latinskoamerickým svetom sa premieta aj do skutočnosti, že každá budova nesie meno významnej osobnosti latinskoamerického, prípadne španielskeho sveta aj s krátkym popisom prínosu danej osoby. Univerzita vlastní na naše pomery obrovskú knižnicu s posluchárňou pre takmer tisíc ľudí, je tu šesť študovní, v ktorých študentom slúži na štyridsať počítačov a desať multimediálnych staníc. Študentom je okrem kníh v tlačenej podobe k dispozícii aj 190 tisíc kníh v elektronickej podobe a desaťtisíc elektronických časopisov. Popredné španielske denníky ako El Mundo, ABC a iné dodávajú niekoľkokrát týždenne do areálu univerzity svoje noviny na voľný odber. V priestoroch univerzity je pobočka banky, optika, papiernictvo aj kníhkupectvo, v ňom sme našli okrem kníh španielskych a svetových autorov aj pomerne nové dielo Pavla Kohouta Hviezdna hodina vrahov, avšak dielo žiadneho Slováka. Aj o telo je skvele postarané v dvoch bufetoch a veľkej jedálni vo vnútri, ďalší veľký bufet sa rozkladá v tieni všade prítomných pomarančovníkov apaliem. V univerzitnom areáli sa neustále buduje. Zdá sa, že slnko a mesiac, ktoré má univerzita v svojom znaku, nad touto inštitúciou ešte dlho nezapadnú…


V Seville sa dialo a deje…

Do tváre mesta vryli v novšej histórii nezmazateľné stopy najmä dve podujatia: Iberskoamerická výstava v roku 1929 a svetová výstava Expo´ 92. Iberskoamerickou výstavou Sevilla ako predstaviteľka Andalúzie demonštrovala spätosť Španielska s latinskoamerickým svetom, Expom 92 sa Sevilla otvorila celému svetu. Prvé spomínané podujatie zanechalo užitočné plody – veľa krásnych zariadení, ktoré ľudia doteraz navštevujú a využívajú. Azda najkrajšou budovou Iberskoamerickej výstavy je Španielsky pavilón na Španielskom námestí. Je postavený do polkruhu, v spodnej časti sa každá španielska provincia predstavuje obrazom zo svojich dejín, ktorý je umne vytvorený z prekrásne maľovaných obkladačiek –azulejos, pozostatok arabskej remeselnej zručnosti. V hornej časti paláca za arkádami sa nachádzajú rôzne úrady, na otvorenej chodbe výreční a hluční obchodníci so všeličím, napríklad s pestrofarebnými vejármi, obrazmi a kastanetami a s vaším časom, lebo keď zacítia príležitosť, sú vás schopní zadržať na ľubovoľne dlhú dobu, kým niečo nekúpite. Súčasťou Iberskoamerickej výstavy boli aj pavilóny krajín, v ktorých sú dnes veľvyslanectvá alebo rôzne kultúrne ustanovizne. Jeden z najkrajších a najmä každému prístupný pozostatok výstavy je Park Márie Lujzy. Sestra kráľovnej Izabely II. darovala Seville tento zelený raj s vodnými bazénmi a fontánami pri príležitosti výstavy, jej skromná medenkou pokrytá socha stojí v jednom zo skvele udržiavaných zákutí parku. Veľa návštevníkov, najmä však školské skupiny, pravidelne postoja nielen pri sediacej soche donátorky, no napríklad aj pri súsoší alegórie lásky. Súsošiu dominuje významný španielsky básnik 19. storočia Gustavo Adolfo Bécquer, veď práve on sa väčšinu svojho krátkeho života doslova brodil zákutiami lásky v osobnom aj poetickom živote. Je takmer isté, že žiaci si pri spomienke na trefné súsošie a na návštevu tohto skvelého parku aj po rokoch spomenú na významného zakladateľa modernej španielskej lyriky.


V porovnaní s Iberskoamerickou výstavou z roku 1929 svetová výstava Expo´92, ktorej mottom bolo 500. výročie objavenia Ameriky, napomohla síce k zlepšeniu infraštruktúry mesta, veď sa postavilo až sedem nových mostov ponad Guadalquivír a zriadila sa vysokorýchlostná železnica do Madridu, no na druhej strane po výstave zostala dnes akási stavebno-duchovná polospúšť. Na pôvodnom výstavisku sa dnes okrem zopár zamestnancov ponajviac bezpečnostných firiem preháňajú najviac vari duchovia Expa. No sotva duchovia priviedli to, čo zostalo z Expa, do takého stavu, v akom je dnes. Na každom druhom kroku na človeka zíza niečo pokazené, vytrhnuté, rozbité či zarastené burinou. Je to tak, či ide o nástennú keramickú mozaiku čílskeho surrealistu Roberta Mattu či sochu Brita Anisha Kapoora a Davida Connora Ticho alebo schátralú maľbu na dreve ukrajinského umelca Ilju Kabakova Žena s modrým tanierom. Mimochodom, tanier žene vraj ukradli ešte pred oficiálnym otvorením výstavy. Za šesť mesiacov trvania Expa´92 Sevillu navštívilo pätnásť miliónov návštevníkov, približne toľko zavítalo aj na výstavu. Dnes možno ešte zvedavých na areál počítať na prstoch rúk.

No zvyšky po svetovej výstave sú azda jediná škvrnka na tvári Sevilly, hoci iste aj toto mesto sa pasuje so svojimi problémami, ktoré turista na prvý pohľad nezbadá. Tie vari neprekryje ani omamná vôňa všadeprítomných pomarančovníkov, ktoré sú za kvetu obsypané bielou záplavou ako nevesta, ale plody majú kyslé a horké ako niekedy život. No jednako, kto raz navštívil Sevillu, nielenže spozná, čo je zázrak, ale spomienky na túto hrdú baštu Andalúzie ho už nikdy neopustia. Iste je to spôsobené aj nápaditým rébusom, NO8DO, s ktorým sa v Seville človek stretne vari na každom kroku: na poklopoch kanalizácie, autobusoch, pomníkoch, taxíkoch. Je to výrok kastílskeho kráľa Alfonz X. Múdreho v kombinácii písaného a vysloveného, keď sa ho obyvatelia Sevilly zastali proti synovi bažiacemu po moci. Alfonz X. mal vtedy vyhlási: No madeja do, čo značí: Neopustila ma, Sevilla ma neopustila. Naozaj, vstúpte hoci len raz do Sevilly a toto mesto budete ešte dlho nosiť v hlave aj v srdci.


Stará andalúzska prípoviedka hovorí, že „kto nevidel Sevillu, nevie, čo je zázrak“. Je to pravda. Hlavné mesto Andalúzie a štvrté najväčšie mesto Španielska na rieke Guadalquivír je totiž zázrak sám. Na mohutnom modrastom, lenivo tečúcom Guadalquivíre, ktorý brázdia lode a kde rybári dodnes priamo v centre chytajú ryby, vyrástla krásavica neurčitého veku s európsko-arabským šarmom. Verte či nie, oplýva premnohými prednosťami a hýrivým pôvabom, z ktorého vykukujú možno aj malé chybičky krásy, no tie k dokonalosti vari aj patria.

Sevilla – kam stúpiš, všade dýcha história

Sevillu založili ešte starí Feničania. Presný dátum nie je podstatný, prekryl ho tok storočí, ktorý tvorí, prekrýva staré novším, niečo nechá prežiť a niečo zas stratiť sa v nenávratne vekov. Feničania boli známi ako skvelí obchodníci, dobre vedeli, čo robia. Z osady, ktorú založili, vyrástol dôležitý riečny prístav, ktorý sa ocitol postupne v rukách Rimanov, Vizigótov, Arabov a napokon kastílskych kráľov, čím sa začala španielska éra v histórii mesta. Najmä bohatstvo emirov berberskej almohadskej dynastie a neskôr riava zlata a iného bohatstva zo zámorských výprav Španielov sa zhmotnili do pozoruhodných historických pamiatok a zaujímavostí mesta. Je príznačné, že práve zo Sevilly v roku 1492 vyplával za objavom Ameriky moreplavec Krištof Kolumbus. Kruh jeho života sa napokon v Seville aj uzavrel. Svoj posledný prístav našiel v chýrnej sevillskej katedrále, Kolumbov náhrobok tvorí skupina štyroch kráľov, ktorí vlastnoručne na pleciach nesú moreplavcovu rakvu. Výrečnejšie už azda ani nejde vyjadriť poctu a vďaku za príspevok k prosperite Španielska. Spomínaná sevillská katedrála, mimochodom rozlohou tretia najväčšia svete, je v určitom zmysle Sevilla v menšom. Katedrála je výsledkom stáročného ľudského snaženia ľudí síce rôznej konfesie no so spoločným znakom- zmyslom pre krásu. Výsledok je zhmotnený do jedinečného pletenca gotickej a arabskej architektúry, obe v tejto jedinečnej symbióze priťahujú denne davy turistov. Vari ani jeden turista, ktorý vkročí do katedrály, neobíde chýrnu Giraldu, mimochodom jeden zo symbolov mesta. Giralda je bývalý minaret, pozostatok pôvodnej almohadskej mešity, okolo ktorej kastílski dobyvatelia Sevilly začali stavať katolícky chrám. Fantastický výhľad z Giraldy do všetkých kútov perly Andalúzie si treba zaslúžiť. Zaslúžiť aj preto, že po náročnej prehliadke skvostov vnútra katedrály, detaily ktorých ľudské oči sotva môžu všetky obsiahnuť, musíte na vrchol veže vyšliapať obklopený hojným počtom turistov po 34 šikmých rovinách. Rovinách a nie schodoch preto, aby sa v minulosti arabskí muezíni mohli niekoľko krát denne dostať na vrchol minaretu na chrbte koňa a zvolávať súkmeňovcov k modlitbe.


Sevilla v minulosti zažila nepochybne mnohé tučné obdobia. No aj vtedy bolo ľudom jasné, že dosiahnutá hospodárska prosperita nie je daná raz navždy. Vari preto si Sevilla už v roku 1503 vybojovala monopol na obchodovanie Španielska s americkými krajinami a kráľovná Izabella Kastílska zriadila dokonca osobitný úrad, aby nad týmto obchodom dozeral. Sídlo mal v Alcazáre, rezidencii berberských Almohadov a od polovice 13. storočia aj kastílskych kráľov. Bohatstvo tečúce do Sevilly muselo byť obrovské, lebo kastílski králi okrem osobitného úradu poverili dozorom nad svojím zámorským obchodom aj zástupkyňu božskej moci, špeciálnu Pannu Máriu. Tá dodnes drží roztiahnutý ochranný plášť na trojkrídľovom oltári v spomínanom úrade nad Krištofom Kolumbom, jeho karavelami a nad Sevillou. Azda je to aj potrebné pri dnešnej 20% nezamestnanosti v Španielsku.

Omnia cum tempore! Aj časom nasýteným zlatom nastal v Španielsku koniec. Zostalo všeličo, napríklad aj dvanásťhranná veža Torre del Oro (Zlatá veža) na brehu Gaudalquivíru. Pravda, už bez zlatých kachličiek na kupole, ktoré spomína legenda. Dnes v Zlatej veži sídli námorné múzeum, do ktorého prúdia najmä školské výpravy. Celkom oprávnene, lebo tu možno vidieť veľa konkrétneho z dejín španielskeho námorníctva, potápania a námorných víťazstiev krajiny. Súčasne sa mladšia generácia môže priučiť k nadhľadu a určitej tolerancii k tomu, čo bolo v minulosti. Na stenách veže vari na najvyššom, treťom poschodí, visia totiž aj portréty z dnešného uhla pohľadu spornejších osobností španielskeho verejného života, napríklad španielskeho diktátora z 20. rokov 20. storočia Prima de Riveru, či admirála Louisa C. Blanca, pravú ruku generála Franka. Našincovi musí napadnúť, aká hara – vara by nastala v obdobnom prípade kdesi v srdci Európy…

Sevilla – mesto univerzít

Sevilla síce dýcha stáročiami, no je zároveň mestom mladým a mladých, čo jej dodáva pestrú a dynamickú krásu. Jej rezervoárom sú mladí ľudia. Ako pôvabné motýle, aké môže stvoriť len Matka príroda, sa náhlia na bicykloch, malých skútroch či verejnými dopravnými prostriedkami všetkými možnými smermi. Niet divu, v Seville sa nachádza nielen množstvo základných a stredných škôl, ale sídlia tu až štyri univerzity, z nich Univerzita Ferdinanda III. je prvou súkromnou univerzitou v Andalúzii. Najväčšia je však Sevillská univerzita s viac ako pätnástimi fakultami, na ktorých študuje približne 70 tisíc študentov. Zrodila sa začiatkom 16. storočia. Rektorát univerzity dnes sídli v zrenovovanej starej tabakovej továrni zo 16. storočia, ktorá spolu s ohnivou cigánskou robotníčkou Carmen inšpirovala Prospera Meriméeho k napísaniu libreta k svetoznámej rovnomennej opere.


Zaujímavá je aj ďalšia sevillská univerzita, ktorá nesie meno peruánsko-španielskeho politika, právnika a spisovateľa Pabla de Olavideho, ktorý významne prispel k reštruktura­lizácii mesta Sevilla a Sevillskej univerzity. Univerzita Pabla de Olavideho, na ktorej študuje približne desaťtisíc študentov na obchodnej, právnickej, filozofickej, športovej, polytechnickej fakulte, fakulte spoločenských vied a prírodných vied je najmladšou verejnou vysokou školou v Španielsku. Je aj šiestou najmenšou. Ako naznačuje už meno tútora univerzity, Universidad Pablo de Olavide sa orientuje predovšetkým na kultúrnu a vedeckú spoluprácu s latinskoame­rickými univerzitami, no aj s univerzitami v severnej Afrike, Amerike a Ázii.

Univerzita Pabla de Olavide bola založená v roku 1997, v tom istom roku ako aj tri z novších slovenských univerzít, no rozlohou (univerzitný campus sa rozkladá na ploche približne 136 hektárov) a vybavením stoja slovenské príbuzné v hlbokom tieni svojej sevillskej sestry. V univerzitnom areáli sa nachádza približne pätnásť rozľahlých jedno – až trojposchodových budov, ktoré všetky slúžia na výučbu a administráciu. Spojitosť najmä s latinskoamerickým svetom sa premieta aj do skutočnosti, že každá budova nesie meno významnej osobnosti latinskoamerického, prípadne španielskeho sveta aj s krátkym popisom prínosu danej osoby. Univerzita vlastní na naše pomery obrovskú knižnicu s posluchárňou pre takmer tisíc ľudí, je tu šesť študovní, v ktorých študentom slúži na štyridsať počítačov a desať multimediálnych staníc. Študentom je okrem kníh v tlačenej podobe k dispozícii aj 190 tisíc kníh v elektronickej podobe a desaťtisíc elektronických časopisov. Popredné španielske denníky ako El Mundo, ABC a iné dodávajú niekoľkokrát týždenne do areálu univerzity svoje noviny na voľný odber. V priestoroch univerzity je pobočka banky, optika, papiernictvo aj kníhkupectvo, v ňom sme našli okrem kníh španielskych a svetových autorov aj pomerne nové dielo Pavla Kohouta Hviezdna hodina vrahov, avšak dielo žiadneho Slováka. Aj o telo je skvele postarané v dvoch bufetoch a veľkej jedálni vo vnútri, ďalší veľký bufet sa rozkladá v tieni všade prítomných pomarančovníkov apaliem. V univerzitnom areáli sa neustále buduje. Zdá sa, že slnko a mesiac, ktoré má univerzita v svojom znaku, nad touto inštitúciou ešte dlho nezapadnú…


V Seville sa dialo a deje…

Do tváre mesta vryli v novšej histórii nezmazateľné stopy najmä dve podujatia: Iberskoamerická výstava v roku 1929 a svetová výstava Expo´ 92. Iberskoamerickou výstavou Sevilla ako predstaviteľka Andalúzie demonštrovala spätosť Španielska s latinskoamerickým svetom, Expom 92 sa Sevilla otvorila celému svetu. Prvé spomínané podujatie zanechalo užitočné plody – veľa krásnych zariadení, ktoré ľudia doteraz navštevujú a využívajú. Azda najkrajšou budovou Iberskoamerickej výstavy je Španielsky pavilón na Španielskom námestí. Je postavený do polkruhu, v spodnej časti sa každá španielska provincia predstavuje obrazom zo svojich dejín, ktorý je umne vytvorený z prekrásne maľovaných obkladačiek –azulejos, pozostatok arabskej remeselnej zručnosti. V hornej časti paláca za arkádami sa nachádzajú rôzne úrady, na otvorenej chodbe výreční a hluční obchodníci so všeličím, napríklad s pestrofarebnými vejármi, obrazmi a kastanetami a s vaším časom, lebo keď zacítia príležitosť, sú vás schopní zadržať na ľubovoľne dlhú dobu, kým niečo nekúpite. Súčasťou Iberskoamerickej výstavy boli aj pavilóny krajín, v ktorých sú dnes veľvyslanectvá alebo rôzne kultúrne ustanovizne. Jeden z najkrajších a najmä každému prístupný pozostatok výstavy je Park Márie Lujzy. Sestra kráľovnej Izabely II. darovala Seville tento zelený raj s vodnými bazénmi a fontánami pri príležitosti výstavy, jej skromná medenkou pokrytá socha stojí v jednom zo skvele udržiavaných zákutí parku. Veľa návštevníkov, najmä však školské skupiny, pravidelne postoja nielen pri sediacej soche donátorky, no napríklad aj pri súsoší alegórie lásky. Súsošiu dominuje významný španielsky básnik 19. storočia Gustavo Adolfo Bécquer, veď práve on sa väčšinu svojho krátkeho života doslova brodil zákutiami lásky v osobnom aj poetickom živote. Je takmer isté, že žiaci si pri spomienke na trefné súsošie a na návštevu tohto skvelého parku aj po rokoch spomenú na významného zakladateľa modernej španielskej lyriky.


V porovnaní s Iberskoamerickou výstavou z roku 1929 svetová výstava Expo´92, ktorej mottom bolo 500. výročie objavenia Ameriky, napomohla síce k zlepšeniu infraštruktúry mesta, veď sa postavilo až sedem nových mostov ponad Guadalquivír a zriadila sa vysokorýchlostná železnica do Madridu, no na druhej strane po výstave zostala dnes akási stavebno-duchovná polospúšť. Na pôvodnom výstavisku sa dnes okrem zopár zamestnancov ponajviac bezpečnostných firiem preháňajú najviac vari duchovia Expa. No sotva duchovia priviedli to, čo zostalo z Expa, do takého stavu, v akom je dnes. Na každom druhom kroku na človeka zíza niečo pokazené, vytrhnuté, rozbité či zarastené burinou. Je to tak, či ide o nástennú keramickú mozaiku čílskeho surrealistu Roberta Mattu či sochu Brita Anisha Kapoora a Davida Connora Ticho alebo schátralú maľbu na dreve ukrajinského umelca Ilju Kabakova Žena s modrým tanierom. Mimochodom, tanier žene vraj ukradli ešte pred oficiálnym otvorením výstavy. Za šesť mesiacov trvania Expa´92 Sevillu navštívilo pätnásť miliónov návštevníkov, približne toľko zavítalo aj na výstavu. Dnes možno ešte zvedavých na areál počítať na prstoch rúk.

No zvyšky po svetovej výstave sú azda jediná škvrnka na tvári Sevilly, hoci iste aj toto mesto sa pasuje so svojimi problémami, ktoré turista na prvý pohľad nezbadá. Tie vari neprekryje ani omamná vôňa všadeprítomných pomarančovníkov, ktoré sú za kvetu obsypané bielou záplavou ako nevesta, ale plody majú kyslé a horké ako niekedy život. No jednako, kto raz navštívil Sevillu, nielenže spozná, čo je zázrak, ale spomienky na túto hrdú baštu Andalúzie ho už nikdy neopustia. Iste je to spôsobené aj nápaditým rébusom, NO8DO, s ktorým sa v Seville človek stretne vari na každom kroku: na poklopoch kanalizácie, autobusoch, pomníkoch, taxíkoch. Je to výrok kastílskeho kráľa Alfonz X. Múdreho v kombinácii písaného a vysloveného, keď sa ho obyvatelia Sevilly zastali proti synovi bažiacemu po moci. Alfonz X. mal vtedy vyhlási: No madeja do, čo značí: Neopustila ma, Sevilla ma neopustila. Naozaj, vstúpte hoci len raz do Sevilly a toto mesto budete ešte dlho nosiť v hlave aj v srdci.

Kappadokie – krajina nejen krásných koní

Domácí i zahraniční turisty v Kappadokii lákají jedinečné
přírodní krásy, zejména prapodivné vulkanické vyvřeliny pozoruhodných
tvarů a velikostí, a podzemní města.


Země známá i neznámá, starodávný kus země omýván třemi moři na rozhraní Evropy a Asie a v současné době oblíbený exotický cíl slovenských a českých rekreantů.

Turecko. Stát, který dostal od Stvořitele všechno. Klíče k mořskému bohatství, vysoká, řídce zalesněná pohoří, životadárné úrodné nížiny protkané řekami, jezery a přehrady, urbanizovanou krajinu s vyspělými městy a množství přírodních pozoruhodností a historických památek roztroušených po zemi jako perly na hermelínovém plášti.


A samozřejmě i nejrůznější protiklady. Turecko je po všech stránkách nesmírně zajímavá a svérázná krajina s evropským nátěrem na masivním asijském podkladě. Za tuto dvojjedinost Turci vděčí největšímu ze svých synů, velkému Mustafa Kemalu Atatürkovi, kterého si v zemi ještě i 70 let po smrti právem ctí jako zakladatele moderního Turecka. V Turecku vnímavý turista velmi rychle zachytí ještě další přednost země: lidé jsou tu nesmírně milí a pohostinní – tedy oplývají vlastnostmi, na které jsme my, středoevropani, v poslední době trochu pozapomněli.


K nejnavštěvo­vanějším oblastem Turecka právem patří Kappadokie (počeštěně též Kapadocie). Po geografické stránce jde o oblast o rozloze přibližně 300 km2, která se rozkládá mezi Ankarou a Sivas a dále mezi městy Konya a Malatay. Kdysi byla Kappadokie srdcem Chetitské říše a později i římskou provincií. Hlavními centry dnešní Kappadokie jsou města Ürgüp a Göreme. Ve staré perštine slovo Kappadokie vyjadřovalo, že šlo o zemi krásných koní. Za Římanů byl prodej věhlasných kapadócských klisen prý zatížen speciální daní. Koní už však dnes v Kappadokii není příliš vidět. Ze čtyřnohých společníků člověka zde spíše postřehneme zatoulané a často velmi vyhublé psy, sem tam velbloudy, ale jen jako atrakci pro turisty, pokud ovšem nezvolí jako způsob dopravy balón.


Domácí i zahraniční turisty v Kappadokii lákají jedinečné přírodní krásy, zejména prapodivné vulkanické vyvřeliny pozoruhodných tvarů a velikostí, a podzemní města. Naše skupinka navštívila oba typy kappadocských pozoruhodností. Nejprve jsme vyhledali podivné kuželovité skalní věže v přírodním muzeu nedaleko města Göreme.


Peri bacalan (z turečtiny pohádkové komíny) v pradávných dobách vytvořila příroda ze ztvrdlého tufu (sopečného popela). Naší výchozí základnou bylo asi 60tisícové město Nevsehir, hlavní město stejnojmenné provincie. Do Nevsehiru jsme přijeli autobusem z Adany – je dobré si zajistit jízdenky předem v cestovní kanceláři. Cesta moderním klimatizovaným a čistým autobusem z Adany do Nevsehiru trvala zhruba 4 hodiny. Jednosměrný lístek na cestu Adana – Nevsehir stál 30 tureckých lir, t. j. cca 15 eur.

Cesta dálkovým autobusem v Turecku je příjemný zážitek. Během cesty podával průvodce dvakrát čaj nebo kávu, jednou koláček, balenou vodu kolikrát kdo chtěl a několikrát nabízel k osvěžení kolínsku vodu, kterou si cestující potřel ruce, ramena a zátylek. Průvodce stříkal kolínskou dokonce i do klimatizace.


Přibližně po dvou hodinách jízdy je přestávka u nějakého restauračního zařízení. Cestující tráví přestávku různě, obvykle vyhledají toalety, zakoupí si ayran, což je skvělé, vychlazené jemně slané jogurtové mléko; mnozí, i ženy, kouří. Je trochu zvláštní vidět mladé ženy s šátkem na hlavě a zahalenými rameny, sukní až po kotníky (podle přísnějšího chápání koránu tyto části ženina těla mají zůstat skryty před cizíma očima a mají být ponechány pouze pro manžela), s dítětem na jedné ruce, a v druhé svírající cigaretu…

V Nevsehiru se vyplatí přespat v turistickém hotelu, který kompletně vedou studenti přidružené střední hotelové školy. Z hotelových pokojů je krásný výhled na místní pevnost na kopci. Za hotelem a školou jsou sportovní zařízení, která může nevsehirské škole závidět ledajaké školské zařízení u nás: běžecká dráha, dvě fotbalová hřiště a tenisový kurt. Nocleh v turistickém hotelu stojí jen 21 lir (tj. asi 10,5 EUR) včetně s obrovskou snídaní. Evropanovi (a ještě více Evropance) jsou Turci ve vnitrozemí schopni snést doslova i modré z nebe.

Městečko Göreme, v němž je zmiňované muzeum v přírodě, je vzdálené jen 12 km od Nevsehiru, obě lokality jsou dobře spojeny autobusovými linkami nebo dolmuši, což jsou vlastně dodávky s počtem cca 17 cestujících. Přírodní muzeum je umístěno v pahorkatině, asi 3 – 4 km za městem Göreme. Na horkém slunci, které určuje počasí v létě ve střední Anatolii, může být procházka mírně stoupajícím terénem k skalnatému muzeu dosti namáhavá.


Göremské muzeum v přírodě je od roku 1985 zapsáno ve světovém dědictví UNESCO. Jde o kolekci byzantských kostelů, kaplí, příbytků, klášterů, které byly vytesány do sopečných skalních vyvřelin, některé z útvarů vypadají jakoby vznikly na dvakrát, t. j. na jedné vyvřelině je jakoby přistavený druhý útvar. Země místy trochu připomíná měsíční krajinu. V muzeu se v člověku probudí zbytky fantazie, potlačené moderní dobou, a vnitřním okem zde rozpoznáte fantastické věci. Z poměrně vlnitého terénu vystupují špičaté nebo i hranatější útvary, do kterých člověk nebo příroda vyryli různé otvory: okna, dveře a dokonce holubníky.

Hned při vstupu do göremského muzea je ve skále ženský klášter. Lze však vidět pouze jídelnu a schody do kaple, zbytek sedmipatrového objektu je zavřený. Nedaleko stojí obdobný mužský klášter. Ve skalním městečku se nachází několik křesťanských kostelů, všechny vytesány do skal: kostel sv. Bazila, sv. Gregora, kaple sv. Kateřiny, Tmavý kostel, Jablkový kostel, Kostel se sandály. Kostely jsou většinou jednolodní, s okrouhlou klenbou a často s apsidami. Téměř ve všech lze obdivovat překrásné a zachovalé byzantské fresky, většinou v červené barvě. Kostely pocházejí z 11. – 13.století. Všechny jsou přístupné v rámci vstupného, jen do Pokřiveného kostela je třeba ještě zvlášť zaplatit vstupné. Do některých z kostelů je třeba vystoupit po úzkém žebříku. Téměř u všech kostelů, dokonce i těch ve výšce, se v minulosti pochovávalo. Pár hrobů je dokonce odkrytých a lze vidět lidské kosti.


Vstupné do muzea je 15 lir, studenti mají slevu. Hned při vstupu je stanoviště policie, která zajišťuje bezpečnost turistů.

Samotné městečko Göreme je také atraktivní, velmi čisté, s citelnou arabskou jiskrou. Arabský ráz navozují zejména do ulice otevřené malé restaurace a prodejny s hrnčířskými výrobky a pestrými koberci s překrásnými vzory. Druhou stranu ulice lemuje řada menších či větších restaurací přilepených k vyschlému potoku, přes který vede pět dřevěných mostů. Prodejny nebo i menší restaurace jsou dokonce i na mostech.

Ze specialit si lze za velmi rozumnou cenu pochutnat například na Yaprak Sarmase, jde o plněný vinný list, naplněný nádivkou z rýže a rozinek nebo s rýží a mletým masem, dále na sigara bores, což jsou tyčinky z lístkového těsta plněné sýrem smíchaným s petrželkou , vypražené na oleji, zkusit se může i Caciky – jogurt smíchaný s jemně nakrájenou okurkou a rozdrcením česnekem. Na uhašení žízně je vždy vhodný výborný turecký čaj. Turistovi často domácí nabídnou čaj jen tak z přátelství a kdekoli. Je zajímavé, že v Turecku se pěstuje na náhorních plošinách několik druhů čaje. Turci pijí čaj stále a kdekoli, často s velkým množstvím cukru.


Země známá i neznámá, starodávný kus země omýván třemi moři na rozhraní Evropy a Asie a v současné době oblíbený exotický cíl slovenských a českých rekreantů.

Turecko. Stát, který dostal od Stvořitele všechno. Klíče k mořskému bohatství, vysoká, řídce zalesněná pohoří, životadárné úrodné nížiny protkané řekami, jezery a přehrady, urbanizovanou krajinu s vyspělými městy a množství přírodních pozoruhodností a historických památek roztroušených po zemi jako perly na hermelínovém plášti.


A samozřejmě i nejrůznější protiklady. Turecko je po všech stránkách nesmírně zajímavá a svérázná krajina s evropským nátěrem na masivním asijském podkladě. Za tuto dvojjedinost Turci vděčí největšímu ze svých synů, velkému Mustafa Kemalu Atatürkovi, kterého si v zemi ještě i 70 let po smrti právem ctí jako zakladatele moderního Turecka. V Turecku vnímavý turista velmi rychle zachytí ještě další přednost země: lidé jsou tu nesmírně milí a pohostinní – tedy oplývají vlastnostmi, na které jsme my, středoevropani, v poslední době trochu pozapomněli.


K nejnavštěvo­vanějším oblastem Turecka právem patří Kappadokie (počeštěně též Kapadocie). Po geografické stránce jde o oblast o rozloze přibližně 300 km2, která se rozkládá mezi Ankarou a Sivas a dále mezi městy Konya a Malatay. Kdysi byla Kappadokie srdcem Chetitské říše a později i římskou provincií. Hlavními centry dnešní Kappadokie jsou města Ürgüp a Göreme. Ve staré perštine slovo Kappadokie vyjadřovalo, že šlo o zemi krásných koní. Za Římanů byl prodej věhlasných kapadócských klisen prý zatížen speciální daní. Koní už však dnes v Kappadokii není příliš vidět. Ze čtyřnohých společníků člověka zde spíše postřehneme zatoulané a často velmi vyhublé psy, sem tam velbloudy, ale jen jako atrakci pro turisty, pokud ovšem nezvolí jako způsob dopravy balón.


Domácí i zahraniční turisty v Kappadokii lákají jedinečné přírodní krásy, zejména prapodivné vulkanické vyvřeliny pozoruhodných tvarů a velikostí, a podzemní města. Naše skupinka navštívila oba typy kappadocských pozoruhodností. Nejprve jsme vyhledali podivné kuželovité skalní věže v přírodním muzeu nedaleko města Göreme.


Peri bacalan (z turečtiny pohádkové komíny) v pradávných dobách vytvořila příroda ze ztvrdlého tufu (sopečného popela). Naší výchozí základnou bylo asi 60tisícové město Nevsehir, hlavní město stejnojmenné provincie. Do Nevsehiru jsme přijeli autobusem z Adany – je dobré si zajistit jízdenky předem v cestovní kanceláři. Cesta moderním klimatizovaným a čistým autobusem z Adany do Nevsehiru trvala zhruba 4 hodiny. Jednosměrný lístek na cestu Adana – Nevsehir stál 30 tureckých lir, t. j. cca 15 eur.

Cesta dálkovým autobusem v Turecku je příjemný zážitek. Během cesty podával průvodce dvakrát čaj nebo kávu, jednou koláček, balenou vodu kolikrát kdo chtěl a několikrát nabízel k osvěžení kolínsku vodu, kterou si cestující potřel ruce, ramena a zátylek. Průvodce stříkal kolínskou dokonce i do klimatizace.


Přibližně po dvou hodinách jízdy je přestávka u nějakého restauračního zařízení. Cestující tráví přestávku různě, obvykle vyhledají toalety, zakoupí si ayran, což je skvělé, vychlazené jemně slané jogurtové mléko; mnozí, i ženy, kouří. Je trochu zvláštní vidět mladé ženy s šátkem na hlavě a zahalenými rameny, sukní až po kotníky (podle přísnějšího chápání koránu tyto části ženina těla mají zůstat skryty před cizíma očima a mají být ponechány pouze pro manžela), s dítětem na jedné ruce, a v druhé svírající cigaretu…

V Nevsehiru se vyplatí přespat v turistickém hotelu, který kompletně vedou studenti přidružené střední hotelové školy. Z hotelových pokojů je krásný výhled na místní pevnost na kopci. Za hotelem a školou jsou sportovní zařízení, která může nevsehirské škole závidět ledajaké školské zařízení u nás: běžecká dráha, dvě fotbalová hřiště a tenisový kurt. Nocleh v turistickém hotelu stojí jen 21 lir (tj. asi 10,5 EUR) včetně s obrovskou snídaní. Evropanovi (a ještě více Evropance) jsou Turci ve vnitrozemí schopni snést doslova i modré z nebe.

Městečko Göreme, v němž je zmiňované muzeum v přírodě, je vzdálené jen 12 km od Nevsehiru, obě lokality jsou dobře spojeny autobusovými linkami nebo dolmuši, což jsou vlastně dodávky s počtem cca 17 cestujících. Přírodní muzeum je umístěno v pahorkatině, asi 3 – 4 km za městem Göreme. Na horkém slunci, které určuje počasí v létě ve střední Anatolii, může být procházka mírně stoupajícím terénem k skalnatému muzeu dosti namáhavá.


Göremské muzeum v přírodě je od roku 1985 zapsáno ve světovém dědictví UNESCO. Jde o kolekci byzantských kostelů, kaplí, příbytků, klášterů, které byly vytesány do sopečných skalních vyvřelin, některé z útvarů vypadají jakoby vznikly na dvakrát, t. j. na jedné vyvřelině je jakoby přistavený druhý útvar. Země místy trochu připomíná měsíční krajinu. V muzeu se v člověku probudí zbytky fantazie, potlačené moderní dobou, a vnitřním okem zde rozpoznáte fantastické věci. Z poměrně vlnitého terénu vystupují špičaté nebo i hranatější útvary, do kterých člověk nebo příroda vyryli různé otvory: okna, dveře a dokonce holubníky.

Hned při vstupu do göremského muzea je ve skále ženský klášter. Lze však vidět pouze jídelnu a schody do kaple, zbytek sedmipatrového objektu je zavřený. Nedaleko stojí obdobný mužský klášter. Ve skalním městečku se nachází několik křesťanských kostelů, všechny vytesány do skal: kostel sv. Bazila, sv. Gregora, kaple sv. Kateřiny, Tmavý kostel, Jablkový kostel, Kostel se sandály. Kostely jsou většinou jednolodní, s okrouhlou klenbou a často s apsidami. Téměř ve všech lze obdivovat překrásné a zachovalé byzantské fresky, většinou v červené barvě. Kostely pocházejí z 11. – 13.století. Všechny jsou přístupné v rámci vstupného, jen do Pokřiveného kostela je třeba ještě zvlášť zaplatit vstupné. Do některých z kostelů je třeba vystoupit po úzkém žebříku. Téměř u všech kostelů, dokonce i těch ve výšce, se v minulosti pochovávalo. Pár hrobů je dokonce odkrytých a lze vidět lidské kosti.


Vstupné do muzea je 15 lir, studenti mají slevu. Hned při vstupu je stanoviště policie, která zajišťuje bezpečnost turistů.

Samotné městečko Göreme je také atraktivní, velmi čisté, s citelnou arabskou jiskrou. Arabský ráz navozují zejména do ulice otevřené malé restaurace a prodejny s hrnčířskými výrobky a pestrými koberci s překrásnými vzory. Druhou stranu ulice lemuje řada menších či větších restaurací přilepených k vyschlému potoku, přes který vede pět dřevěných mostů. Prodejny nebo i menší restaurace jsou dokonce i na mostech.

Ze specialit si lze za velmi rozumnou cenu pochutnat například na Yaprak Sarmase, jde o plněný vinný list, naplněný nádivkou z rýže a rozinek nebo s rýží a mletým masem, dále na sigara bores, což jsou tyčinky z lístkového těsta plněné sýrem smíchaným s petrželkou , vypražené na oleji, zkusit se může i Caciky – jogurt smíchaný s jemně nakrájenou okurkou a rozdrcením česnekem. Na uhašení žízně je vždy vhodný výborný turecký čaj. Turistovi často domácí nabídnou čaj jen tak z přátelství a kdekoli. Je zajímavé, že v Turecku se pěstuje na náhorních plošinách několik druhů čaje. Turci pijí čaj stále a kdekoli, často s velkým množstvím cukru.

Turín – metropola čokolády a médií

Matka talianskych riek, rieka Pád, vydala v priebehu stáročí mnoho
skvostov. Starobylých a jedinečných. K nim sa určite radí aj mesto
Turín, metropola regiónu Piemont, prvé hlavné mesto zjednoteného
Talianska.

Matka talianskych riek, rieka Pád, vydala v priebehu stáročí mnoho skvostov. Starobylých a jedinečných. K nim sa určite radí aj mesto Turín, metropola regiónu Piemont, prvé hlavné mesto zjednoteného Talianska.

Máte-li problém se čtením slovenštiny, zkuste stránku přeloženou do češtiny pomocí automatického překladače od Googlu (a není to vůbec zlé):

Turín – metropole čokolády a médií ČESKY

Pre súčasníkov je Turín predovšetkým významným priemyselným centrom, v ktorom sa vyrábajú autá značky Fiat a Lancia. Ďalej mestom futbalu, sídlia tu až dva známe futbalové kluby: Juventus Turín a FC Turín. Na štadióne posledne menovaného sa v roku 2006 otvárali a ukončovali zimné olympijské hry. Supermoderný štadión je známy tým, že diváci vychutnávajú dianie na otvorenej hracej ploche spod zastrešených priestorov a tiež dômyselným zabezpečením štadióna pred výtržnosťami fanúšikov. V blízkosti štadióna stojí, možno ako istý druh amuletu, stavba Metafyzický tieň. Ide o otvorený kváder s dvoma radmi okien na všetkých stenách s tou vlastnosťou, totiž nevrhá v žiadnu dennú dobu tieň. Rovnako ako nepadol ani najmenší tieň na spomínané olympijské zápolenie v Turíne.

Pre istý druh milovníkov toho lepšieho v našom živote je Turín európskym hlavným mestom čokolády. Koncom 18. storočia tu istý vynaliezavý konštruktér menom Doret zostrojil stroj na výrobu čokolády v pevnej forme. Každý rok koncom októbra mesto Turín organizuje dvojtýždňový festival čokolády. Milovníci daru Mayov si môžu zakúpiť špeciálny čokoládový pas, s ktorým ochutnajú vo vybraných zariadeniach až päťdesiat druhov čokolády vyrábaných v regióne.

Hoci v Taliansku vládne prísna odluka štátu od cirkvi, 95% Talianov sa hlási ku katolíckej viere. Mesto Turín je baštou viacerých katolíckych cirkevných rádov, najmä však je kolískou rádu svätého Don Bosca, tzv. Saleziánov. Spomínaný rád, v ktorom vychovávajú aj slovenských Saleziánov, tu má päť kostolov a viacero viacúčelových zariadení, ktoré sa orientujú na teraz tak prepotrebnú prácu s mládežou.

Najmladší a najmodernejší zo všetkých turínskych kostolov, je kostol Svätej tváre, dielo švajčiarskeho architekta Mária Bottu, dokončený tiež v roku 2006. Moderný a nanajvýš originálny kostol bol postavený, tak povediac, ekologicky. Z klasického materiálu: tehál a dreva, ktoré sa využili zo starších budov priemyselnej turínskej štvrte Thorn 3. Za obetným stolom sa skromne a nič si nenárokujúc vynára tvár trpiaceho Bohočloveka. Moderná pripomienka známeho Turínskeho plátna je vytvorená z dômyselne zošikmených tehál a s pomocou umne vedených lúčov svetla. Tento skvost modernej sakrálnej architektúry príznačne zapadá do priemyselnej časti Spina 3. Z jednej strany kostol obklopuje klasický štrnásťposchodový obytný činžiak s obitými balkónmi, z druhej strany múr s kresbami grafitti, za ktorým sa rozkladá odstavená ale nie zbúraná továreň premenená na múzeum v prírode. Nič príliš vzdialené, všetko prvky našej doby.

Turín sa právom hrdí minimálne ešte jedným prvenstvom. V meste je najmladšie a určite najmodernejšie metro v Európe a možno aj vo svete. Prvá línia turínskeho metra, Metropolitana di Torino, bola otvorená krátko pred zahájením spomínaných Zimných olympijských hier v roku 2006. Jazda turínskym metrom, v ktorom vlakovú súpravu neriadi vodič, ale počítač, vozne sú obuté v gumených kolesách a pohybujú sa na betónových koľajniciach, je pôžitkom pre milovníkov výdobytkov techniky. V turínskom metre umne zamedzili možnosť znesvätiť tento stánok technickej moderny spáchaním samovraždy. Vstup na koľajiská metra a do samotných vozňov vymedzuje stena z plexiskla, ktorá sa otvorí len keď na zastávke zastane vlaková súprava.

Mnohí predstavitelia našich miest ba aj štátu by si mohli vziať príklad z nápaditosti otcov mesta Turína, ako v dobrom zmysle spropagovať svojeť a udržať mesto stále na pulze času. V roku 2008 napríklad vyhlásili mesto Turín za hlavné mesto svetového dizajnu, na znak toho na kandelábroch hlavných tepien doteraz vlajú charakteristické zeleno-čierne zástavky s príslušným nápisom. Predtým, v roku 2006 organizácia UNESCO vyhlásila Turín po Alexandrii, Madride, Antverpách a Montreale za hlavné mesto svetovej knihy.

Kniha, dizajn, alebo iné produkty, ktoré jedinec sprostredkúva iným, úzko súvisia s médiami. Mesto Turín sa právom nazýva aj metropolou médií. Okrem iných periodík, vydávajú tu aj jeden z najstarších talianskych denníkov, dodnes mienkotvorný denník La Stampa s celoštátnym rozšírením.

Každý súdny človek uzná, že veľmi silným médiom je kinematografia. A to už viac ako sto rokov. Ešte v 20. rokoch 20. storočia vyjadril ruský revolucionár Trockij nádej, že kiná pomôžu vyprázdniť kostoly, že pritiahnu ľudí lákavejším prostredím a oblečením ako občania nachádzajú v kostoloch. Celkom tak sa síce nestalo, no i tak sa kinematografickému priemyslu podarilo vytvoriť báječný fantastický svet, ktorý premieňa ľudské predstavy na realitu, hoci často len podenkovú. Mýty, príbehy, sny, najrozličnejšie fantázie, to všetko film úplne demokraticky poskytuje miliónom. Vďaka kinematografickým technológiám sa vysnívané aj nadprirodzené stáva reálnym. A práve kinematografii je v Turíne zasvätený v prenesenom význame a doslova chrám – Múzeum kinematografie, ktoré sa nachádza v budove Mole Antonelliana. Budova Múzea kinematografie sa vyznačuje takou originalitou a impozantnosťou, že sa stala nielen symbolom mesta, ale Taliani Mole Antonelliana umiestnili aj na svojich dvojcentových eurominciach. Upomienka na chrám nie je márna, architekt Alessandro Antonelli naprojektoval budovu v 60. rokoch 19. storočia ako synagógu. Neskôr, keď turínska židovská obec pre neustále rastúce náklady a megalomanské vízie architekta odstúpila od stavby, budovu získalo mesto Turín. V čase dokončenia v roku 1889 bola Mole Antonelliana so svojimi viac ako 167 metrami najvyššou tehlovou budovou na svete. Nielen budova, v ktorej múzeum od roku 2000 sídli, je impozantná. Tiež ráz a vnútorné stvárnenie budovy ohromuje. Vnútro múzea tvorí jedna celistvá výstavná plocha rozdelená len podlažiami. Expozície múzea dávajú návštevníkovi možnosť nahliadnuť do sveta kinematografie od počiatkov až k najsofistiko­vanejším prvkom tohto žánru, ako ich poznáme dnes. Pozostávajú z častí: vývoj kinematografie od prvopočiatkov, dejiny fotografie, plagáty k filmom, počiatky filmových záznamov: zbierka a ukážky nemých a zvukových filmov, najrozličnejšie filmové kulisy a rekvizity. Súčasťou múzea je knižnica a archív.

Autori výstavy sú toho názoru, že žáner filmu sa zrodil zo snahy človeka zabaviť druhých. Prvé obrazy človek vytvoril a poskytoval pomocou rúk, svetla a tieňa. O kúsok ďalej vo vývoji sa už nachádzalo poskytovanie obrazov cez jednoduché a zložitejšie okuláre. Na ceste k dnešnej kinematografii nasledovali rôzne optické schránky na prezeranie obrázkov. Na konci 18. a začiatkom 19. storočia dobyla svet zábavy laterna magica. Mimochodom, múzeum vlastní okolo stovky týchto zariadení, starších či novších, stále funkčných a asi 2000 obrázkov na prezeranie. Cesta vývoja potom viedla k fotografickému zachyteniu pozitívneho obrazu na kovových doskách – k dagerotypii a ešte neskôr k prvým fotografickým aparátom. Návštevník sa môže pokochať staručkými fotografickými prístrojmi zo začiatku 20. storočia spolu s kompletným vybavením na vyhotovenie fotografií, azda ani netreba spomínať bohaté ukážky vyhotovených starých fotiek. Čo všetko, ako detailne a v akej kvalite vedeli zachytiť priekopníci filmovania v rokoch 1880–1902, si uvedomí návštevník, až keď sa posadí v jednej z okrúhlych sál na prvom poschodí a zahľadí sa na ukážky nemých filmových snímok, ktoré zachycujú napríklad let muchy, pohyb svalov na nohe pri behu, pohyb svalov na tvári pri vyslovení pozdravu, chôdzu kozy, ovce a podobne.

Sála na druhom poschodí múzea kinematografie sa volá jednoducho chrám. Všetko a všetkých v chráme sleduje obrovský byvol so svetielkujúcim tretím okom na hlave a Božím okom uprostred Dávidovej hviezdy na hrudi, ktorý sedí na tróne. Žeby boh kinematografie? Alebo azda symbol toho, že podaktorí túžia urobiť z kinematografie božstvo, ktoré kontroluje naše mysle a vtláča nám cez pohybujúce sa obrázky do podvedomia svoje predstavy? Tak či onak alebo úplne ináč, božstvo je k svojmu trónu symbolicky pripútané reťazami. Určite však pozorne sleduje všetkými štyrmi očami aj dianie na dvoch veľkých filmových plátnach, na ktorých bežia paralelne rôzne filmy. A tiež divákov pohodlne ležiacich v leňoškách pred nimi. Do polovice septembra bol chrám zasvätený tvorbe všestranného talianskeho umelca a režiséra Uga Nespola. Jeho expozícia Čas po čase, ktorá dáva nahliadnuť do umelcovej tvorby od roku 1967 do súčasnosti, sa nesie v duchu umelcovej myšlienky, že umenie má zobrazovať všetky aspekty reálneho života. Súčasťou výstavy sú fotografické zábery z filmov, plagáty k Nespolovým filmom, videoprojekcie a časti filmových exteriérov z tvorby režiséra. Nespolo je známy tým, že rád využíva aj v nových filmoch už použité exteriéry a tých je po bokoch chrámu nepreberné množstvo. Mimochodom, Ugo Nespolo víta návštevníka už z plagátu pri vchode do samotného múzea.

Návštevník, ktorý sa nasýtil pozlátkom sveta kinematografie, môže sa nechať preskleným výťahom vyviesť na vrchol veže Mole Antonelliana a vychutnať reálny Turín z vtáčej perspektívy.

Banská Štiavnica – mesto svetového dedičstva

Mesto Banská Štiavnica patrí k najpôvabnejším a historicky
najzaujímavejším slovenským mestám. Mesto má neobyčajné a ťažko
definovateľné čaro a charizmu, ktoré sa vytvorili azda v toku
stáročí a stretom najrozličnejších národností a skupín spoločnosti
v tomto meste minulosti aj dnes. V roku 1993 boli historické
jadro mesta a technické pamiatky v okolí Štiavnice zapísané do zoznamu
svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO.

Mesto Banská Štiavnica patrí k najpôvabnejším a historicky najzaujímavejším slovenským mestám. Mesto má neobyčajné a ťažko definovateľné čaro a charizmu, ktoré sa vytvorili azda v toku stáročí a stretom najrozličnejších národností a skupín spoločnosti v tomto meste minulosti aj dnes. V roku 1993 boli historické jadro mesta a technické pamiatky v okolí Štiavnice zapísané do zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO.


Podľa archeologických nálezov sa usudzuje, že Banská Štiavnica bola už v 3. a 2. st. pred n.l. s určitosťou osídlená Keltami. Zlatý vek mesto zažilo v stredoveku, kedy tu ľudia objavili najskôr striebro a potom zlato. Podľa povesti, ktorú si návštevník vypočuje od sprievodkyne na Starom zámku, mesto vzniklo tak, že istý pastier si pri pasení oviec v tejto oblasti kedysi dávno všimol, ako spod skaly vyliezajú ligotavé – postriebrené jašteričky. Snažil sa objaviť príčinu tohto javu a tým položil základ kutaniu a baníctvu v Štiavnici. Možno ide len o povesť, možno sa týmto príbehom dopĺňa výklad starého erbu Štiavnice, kde sú aj spomínané dve jašteričky, isté však je, že z listiny uhorského panovníka Ondreja II. z roku 1217 vyplýva, že v Štiavnici sa už v danom období ťažilo striebro a že kráľ mal z mesta príjem okolo 75 kg tohto kovu za rok. Najstaršou baňou v Štiavnici bola štôlňa Biber, kde sa vyťažilo najviac zlata a striebra na svete. So štôlňou je spojených viacero prvenstiev. V roku 1604 sa v nej prvý raz použili piestové čerpadlá, v roku 1619 prvé čerpadlá poháňané koňmi a v roku 1625 prvý čerpací stroj s kývavým pákovým prevodom. V roku 1627 tu Gašpar Weindl pri razení prekopu Daniel prvýkrát na svete použil čierny trhací prach na rozpojovanie horniny. V roku 1690 sa v hutách banskoštiavnickej oblasti dosiahla najvyššia ťažba, vyťažilo sa 29 tisíc kg striebra a 605 kg zlata. Nie je veľmi známa skutočnosť, ale v spomínanej oblasti sa ťažili a spracovávali aj iné rudy, napríklad ortutnaté, molybdénové, medené, železité a podobne. V súčasnosti je banská ťažba v Štiavnici a okolí už roky zastavená, ale uvažuje sa znova s obnovením ťažby, resp. so spracovávaním už vyťaženého rudného odpadu.

Banská Štiavnica je bohatá na historické pamiatky. K najatraktív­nejším, ktoré by návštevník nemal obísť patrí: Starý zámok, Kammerhof, stará radnica, námestie sv. Trojice a súsošie sv. Trojice, kostol sv. Kataríny, kostol Nanebovzatia Panny Márie, Nový zámok, Banícka akadémia, Kalvária.

Starý zámok


Začiatkom 13.storočia postavili v Štiavnici na vrchu Paradajz trojloďovú románsku baziliku, zasvätenú Panne Márii. V 15.storočí bol kostol Panny Márie aj s priľahlým cintorínom obohnaný múrom. V 40.rokoch 16.stor. kostol prestavali na protitureckú pevnosť. Klenba nad hlavnou loďou bola zbúraná a tak vzniklo nádvorie hradu. Nasledovalo spevnenie obvodových múrov tak, že priestor medzi opernými piliermi bol vyplnený murivom. Kaplnka sv. Michala po ľavej strane pri vstupe do zámku je ďalšou stavbou v komplexe Starého zámku. Táto románska rotundová budova sa skladá z dvoch častí, z nadzemnej a podzemnej. Nadzemná časť sa volá karnárium, kde pochovávali zomrelých. Podzemná časť, zvaná ossarium, slúžila na odkladanie kostí vybraných pri kopaní nových hrobov. Zvyšky fresiek v kaplnke sú zo 14.stor.

V komplexe Starého zámku je bašta nazývaná „Himmelreich“ zo 14.storočia. Používala sa ako väzenie a mučiareň. Turista môže dnes do Himmelreichu vstúpiť. Novinkou oproti stavu spred približne dvoch- troch rokov je, že v priestoroch Starého zámku na 2. poschodí sú v súčasnosti vystavené zvyšky štiavnickej Kalvárie. Tabule, sochy a tri kríže zo scény ukrižovania boli na Starý zámok prenesené, aby sa zvyšky Kalvárie z 18. storočia uchovali pred rozkradnutím. V 90. rokoch 20. storočia prišlo totiž k rozsiahlym krádežiam v spomínanom objekte, ktorý sa nachádza nad mestom. Je potešujúce, že niektoré objekty z banskoštiavnickej Kalvárie sa našli a v súčasnosti majú vo Viedni prebiehať súdne procesy so skupinou zlodejov, ktorí mali v držbe aj objekty zo spomínanej Kalvárie. Základný kameň pre stavbu Kalvárie bol položený v roku 1744 a presne o sedem rokov, t. j. v roku 1751 bola stavba dokončená. Stavba Kalvárie sa začala na podnet jezuitského pátra Františka Pergera. Celý komplex Kalvárie pozostáva z 23 objektov, ktoré predstavujú skutočnú galériu výtvarných diel s liturgickým programom zastavení krížovej cesty.

V rámci prehliadky Starého zámku sa môže turista poprechádzať po ochozoch zámku a vyjsť aj na vežu kostola a vychutnať si výhľad na mesto.

KAMMERHOF

Komorský dvor – Kammerhof je jedným z najväčších stavebných komplexov na území mesta. Vybudovali ho v polovici 16. storočia. Objekt bol viackrát prestavovaný a zväčšovaný, takže na ňom možno pozorovať viacero stavebných slohov. V Kammerhofe bolo sídlo banskej komory a hlavného komorsko-grófskeho úradu, ktorý spravoval bane, huty a mincovne nachádzajúce sa na území dnešného stredného Slovenska.

V Kammerhofe je bohatá zbierka ukážok rúd, ktoré sa ťažili v Štiavnici a okolí, výstava funkčných modelov banských zariadení od najstarších čias do približne 70.-80. rokov 20. storočia, expozície k histórii Banskej akadémie a súčasnosť baníctva na Slovensku.

Banské múzeum v prírode

Je to skanzen, ktorý existuje približne 30 rokov. Je možnosť sfárať do bane, ktorej najstaršie časti pochádzajú zo 17. storočia.. Návštevník dostane plášť, prilbu a banskú lampu pred sfáraním. Prehliadka vnútra bane trvá približne 90 minút, vo vnútri bane sú tiež expozície fotografií, ktoré sa týkajú baníctva, ďalej k histórii dobývania rúd v Štiavnici, expozícia nástrojov a banskej techniky. Vonku v skanzene sa nachádzajú staré banské budovy a zariadenia.

Banská Štiavnica sa stala zdrojom inšpirácie pre viacerých slovenských prozaikov a poetov. Medi inými aj pre významného súčasného slovenského prozaika, Antona Hykischa, inak štiavnického rodáka. V Štiavnici sa odohráva dej jeho trocha staršieho ale veľmi dobrého historického románu Čas majstrov. Spomenutý román je situovaný na začiatok 16. storočia, a má viacero dejových línií. Hykisch sa zameriava na menej známe dejinné udalosti týkajúce sa mesta, totiž banícke povstania baníkov z blízkej Hodruše a tiež na vznik obrazov oltárneho cyklu z kostola sv. Kataríny, ktorý stojí na námestí. Jeden z posledných Hykischových románov, Spomeň si na cára, opisuje románovo-faktografickým spôsobom život bulharského cára Ferdinanda Coburga, ktorý veľkú časť života strávil na Slovensku, v blízkom kaštieli Svätý Anton.

Srdečne pozývam na návštevu čarovnej Banskej Štiavnice!

List z Remeša

Mesto Remeš považujú mnohí za historické hlavné mesto Francúzska. Je
to najmä pre skutočnosť, že v Remeši boli po stáročia korunovaní
francúzski králi. Dnes je to najväčšie mesto regiónu Champagne-Ardenne
s asi 200 tisíc obyvateľmi, ktoré leží približne 150 km SV
od Paríža.

Mesto Remeš nie je len metropolou historických pamiatok a šampanského.
Je centrom, čo aj regionálnym, kultúry a vzdelania.

Mesto Remeš považujú mnohí za historické hlavné mesto Francúzska. Je to najmä pre skutočnosť, že v Remeši boli po stáročia korunovaní francúzski králi. Dnes je to najväčšie mesto regiónu Champagne-Ardenne s asi 200 tisíc obyvateľmi, ktoré leží približne 150 kilometrov severovýchodne od Paríža. Remeš sa zapísal do spoločenskej pamäte Európy nielen ako miesto korunovácie francúzskych kráľov, no najmä ako miesto, kde bola 7. mája 1945 podpísaná bezpodmienečná kapitulácia Nemecka v 2. svetovej vojne a ako mesto, ktoré vlastní až tri objekty, zapísané na listine svetového dedičstva UNESCO. Od roku 1991 listina objektov svetového kultúrneho a prírodného dedičstva obsahuje tieto remešské skvosty: katedrálu Notre Dame, benediktínske opátstvo svätého Rémusa a palác Palais du Tau. Najstaršia pamiatka mesta je však Marsova brána z čias rímskych dobyvateľov, jedna zo štyroch brán do mesta. Nachádza sa v blízkosti skvele udržiavaného pamätníka obetiam prvej svetovej vojny – stále v svojej pôvodnej sivobielej mramorovej kráse.


Niet azda turistu, čo by vstúpil do Remeša a nenavštívil by gotickú katedrálu Notre Dame z 13. storočia. V Remeši sa konali korunovácie francúzskych panovníkov od 9. storočia až do roku 1825, kedy kráľovské defilé uzavrel Karol X. Len Napoleon a Henrich IX. sa dali korunovať v sesterskej Notre Dame v Paríži. V blízkom Palais du Tau sú okrem iného vystavené stovky predmetov sakrálneho aj svetského charakteru, ktoré akýmkoľvek spôsobom súviseli s obradom korunovácie francúzskych kráľov. Tento palác sa považuje za symbol spojenia cirkevnej a svetskej moci na uskutočnenie vlády nad Francúzskom. Vstup do tohot múzea bol zadarmo /aspoň vo februári 2008/.

Dlhodobo opravovaná katedrála Notre Dame by vedela všeličo rozprávať. V roku 1429 sem priviedla mladučká Jeanne d´Arc, zbožňovaná, zatracovaná a neskôr kanonizovaná patrónka Francúzska, na korunováciu Karola VII., čím pomohla prekonať vtedajšiu rozdrobenosť a devastáciu krajiny. Dnes turistov vstupujúcich do katedrály sleduje vľavo od vyšperkovaného dvojdverového vchodu jej skromná, medenkou pokrytá jazdecká socha. Nielen ona. Aj tisícky krásne vypracovaných sošiek svätcov a postáv z najrozličnejších biblických výjavov. Z nich sa vyníma najmä socha usmievavého anjela, ktorý sa stal symbolom a ochrancom mesta Remeš. Obrovská, trocha pošmúrna gotická katedrála Notre Dame s dvoma hlavnými oltármi bola svedkom korunovácie tridsaťdva francúzskych kráľov. Najmä za prvej ale aj druhej svetovej vojny bola silno zničená a odvtedy sa neustále opravuje. Aj v súčasnosti. Na východnej strane katedrály za dvoma hlavnými oltármi sa nachádzajú búrkovo-modré okná Marca Chagalla, ktoré umelec vytvoril v 70. rokoch 20. storočia. Do diaľky žiaria výjavy zo života Abraháma a Krista ako hlavných postáv Starého a Nového zákona. Nielen pre majstrovstvo menovaného francúzskeho maliara rusko-židovského pôvodu, ktorý sa narodil v bieloruskom Vitebsku, no najmä preto, že Chagall použil pri tvorbe vitráží staré stredoveké techniky výroby okenných skiel a charakteristickú modrú farbu, ktorá má rovnaký odtieň ako chýrna modrá remešských vitráží z 13. storočia. Znalosti potrebné pre výrobu vitráží pre Chagalla oživili Remešania, manželia Charles Marq a Brigitte Simonová.


V čase, keď v niektorých našich periodikách prebiehala polemika viac či menej známych a fundovaných historikov a laikov, či v čase Veľkej Moravy, pred ňou a po nej na našom území žili Slováci, starí Slováci, Slovania, či Sloveni, na západnej vnútornej stene katedrály Notre Dame, viselo a určite doteraz visí niekoľko typov predajných kópií historických máp, medzi nimi aj mapa ríše Frankov datovaná rokmi 482 až 987 alebo mapa Európy z obdobia okolo roku 1000, na ktorých je jasne a menovite vyznačené osídlenie Slovákov a Čechov ako Tchéques, a Slovaques.

Tretím remešským objektom zapísaným do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva je impozantná románsko-gotická bazilika svätého Rémusa a komplex okolitých budov benediktínskeho opátstva. Bazilika a opátstvo ležia vo vzdialenosti približne 1, 5 km od katedrály Notre Dame. Svätý Rémus, pôvodom Gáloromán, teda porímštený Gál, sa stal vo veku len dvadsaťdva rokov arcibiskupom v svojom rodnom meste, ktoré bolo v tých časoch hlavným mestom belgickej Galie. Je patrónom Remeša už viac ako 15 storočí. Podľa legendy v blízkosti dnešnej baziliky nesúcej jeho meno v roku 496 pokrstil franského kráľa Chlodovika. Ako pripomienka stojí po pravej strane chrámu medené súsošie arcibiskupa Rémusa a krst podstupujúceho Chlodovika. Franskému kráľovi Chlodovikovi sa krstom podarilo zjednotiť na základe spoločného náboženstva, rímskeho kresťanstva, dovtedy znepriatelené franské a galské šľachtické rody. Chlodovik týmto geniálnym ťahom nielenže inicioval proces zmierenia a zjednotenia starousadlíkov Galorománov a novo prišlých barbarov Frankov, ale zároveň položil aj základy formovania francúzskeho národa, pretože šľachta postupne prijala vieru svojho panovníka, ako to bolo potom po dlhé roky zvykom v celej Európe. Našinec si musí povzdychnúť: Kiež by to aj dnes šlo takto jednoducho! Podľa legendy pri krste kráľa Chlodovika zletela z nebies biela holubica (Duch svätý), ktorá niesla v zobáku ampulku s posvätným olejom na pomazávanie francúzskych kráľov. Ampulka a jej nevyčerpateľný obsah potom vydržali v Remeši na slávnostné akty korunovácií veľmi dlho- až do čias Veľkej francúzskej revolúcie, keď božskú nádobku revolucionári verejne rozbili. Aj medzi revolucionármi však nepanovala očividne úplná jednota, časť chrizmy sa podarilo zachovať a dokonca rozmnožiť, pretože ako je známe, aj po roku 1789 sa v Remeši uskutočnilo ešte niekoľko korunovácií francúzskych panovníkov.

V októbri minulého roka si v Remeši pripomenuli tisícročné výročie položenia základného kameňa na stavbu tejto baziliky. Slávnostnú omšu, pri ktorej sa konala procesia s ostatkami svätca, ktorý je v bazilike pochovaný, celebroval bruselský arcibiskup Daneels. Pri tejto špeciálnej príležitosti vystrelilo v priebehu omše v istom okamihu k povale majestátneho chrámu dvanásť fakieľ Nebeského Jeruzalemu. Tak sa nazýva obrovský chrámový luster vo forme koruny s dvanástimi svietnikmi. Remešský Jeruzalem otvoril na okamih svoje nebesko-pozemské brány.

O Remeši sa povráva, že v prenesenom zmysle pláva na šampanskom víne. Pozor, ide o pravé, autorizované šampanské. Veď sa pohybujeme v regióne Champagne Ardenne, ktorý jediný si môže nárokovať takto označovať tu dorábaný šumivý mok, zvyšok sveta produkuje len obyčajný sekt. Niektorí odborníci odhadujú, že mesto Remeš leží na sieti pivníc určených na zretie šampanského dlhšej ako dvesto kilometrov. Remešské šampanské sa rodí a dozrieva do vyberanej akosti v spomínaných pivniciach a často aj v bývalých baniach na kriedu, ktoré v tomto kraji ťažili ešte starí Gálovia a Rimania. Bývalé bane na kriedu majú totiž mimoriadne priaznivé podmienky pre zrenie šampanského vína – v zime, v lete stabilnú teplotu a vysokú vlhkosť. V samotnom Remeši a blízkom okolí sú štyria veľkí producenti šampanského moku, medzi nimi vynikajú najmä šampanierske domy Pommery a Mumm, no výborne sa darí aj početným drobným výrobcom. Francúzi a hovorí sa, že najmä obyvatelia regiónu Champagne-Ardenne popíjajú šampanské víno v každý čas a pri každej príležitosti. Očividne úprimne vzývajú božského Stvoriteľa podľa známej modlitby z blízkeho Hautvilliers: aby im dal dlho dobré zdravie, robotu, ale nie pričasto, lásku z času na čas, lež šampanské v každý čas.


Mesto Remeš nie je len metropolou historických pamiatok a šampanského. Je centrom, čo aj regionálnym, kultúry a vzdelania. Historické tradície vzdelanosti Remeša siahajú do stredoveku. Už v roku 1548 pápež Pavol III. a francúzsky kráľ Henrich II. sa dohodli, že v meste založia univerzitu. Počas Veľkej francúzskej revolúcie Konvent univerzity vo Francúzsku zrušil. Tento osud postihol aj univerzitu v Remeši. Akademické tradície tu prežívali v oklieštenej forme a podobe až do polovice 20. storočia. Univerzita sa v Remeši oficiálne znova po druhý raz narodila v roku 1967. Od roku 1982 nesie názov Université de Reims Champagne – Ardenne. V názve je zdôraznený regionálny charakter univerzity. V zmysle reforiem vysokého školstva z roku 1968 a z neskorších rokov sa zdôrazňuje okrem autonómie, multidiscipli­nárnosti, medzinárodnej spolupráce najmä účasť univerzity na regionálnych a národných aktivitách. Remešská univerzita nepatrí síce medzi najprestížnejšie francúzske univerzity, ako sú Sorbonna v Paríži, univerzity vStrasburgu, Grenobli, Lyone a Touluse, no i tak znamená prínos pre život mesta a regiónu Champagne- Ardenne. Na remešskej univerzite v súčasnosti študuje približne sedemnásťtisíc študentov, z toho dvanásť percent je cudzincov, predovšetkým z Maroka, Alžírska, Číny a Senegalu. Rozpočet univerzity činil v roku 2006 bájnych a pre nás nepredstaviteľných 66 miliónov eur. Univerzita má tieto fakulty: fakultu humanitných vied, fakultu práva a politických vied, lekársku a prírodovedeckú fakultu a osem odborných inštitútov. Na čele univerzity stojí prezident, ktorý je podriadený rektorovi Akadémie, t.j. akoby riaditeľovi asociácie všetkých akademických inštitúcií v Remeši.

Remešská univerzita leží viac na okraji mesta. Keď sa blížite k univerzitnému areálu, už z diaľky vás vítajú dve obrovské baňaté čierno-sivé misy, ktoré akoby symbolizovali čaše poznania. Komplex univerzitných budov je umiestnený v parku, čím sa zmierňuje určitá strohosť a funkcionalita zariadenia postaveného v 60.-70. tokoch 20. storočia. V tomto akademickom roku bola otvorená nová supermoderná knižnica, pomenovaná podľa Roberta de Sorbonne, spovedníka kráľa Ľudovíta IX. a zakladateľa známej Sorbonny v Paríži. Rozdiel medzi starou knižnicou a novou je priepastný. Nielen čo do vybavenia. Starý objekt doteraz zdobia zvyšky plagátov študentského hnutia UNEF z čias minuloročného študentského štrajku s nie príliš prívetivým výrazom Nicolasa Sarkozyho a jeho hanlivým gestom. Nová budova knižnice hýri útulnou modernosťou zvonka i zvnútra. Dychtivým po poznaní ponúka 130 tisíc kníh a 2 tisíc časopisov. Študentom je k dispozícii množstvo moderných počítačov aj s tlačiarňami, pripojenie na internet je samozrejmosťou.


Niet pravdepodobne na svete národa, ktorý by mal toľko občianskych združení, a rôznych neziskových asociácií ako Francúzi. Tento spoločenský trend neobišiel ani univerzity, nevynímajúc remešskú. Na univerzite existujú študentské asociácie, ktoré združujú študentov podľa odboru a ročníka štúdia alebo potom asociácie, kde sa môže študent stať členom bez ohľadu na študijný odbor. V zásade každý magisterský študijný program (Master 2) má vlastnú študentskú asociáciu a všetci študenti daného programu sa voľky-nevoľky stávajú jej členmi. Je to neuveriteľné, no študentské asociácie jestvujú vo Francúzsku už rovných sto rokov! Najrozšírenejšia študentská organizácia s celofrancúzskou pôsobnosťou je Národná únia francúzskych študentov UNEF. Existuje od študentského kongresu v Lille, ktorý sa konal v roku 1907. Mimochodom, členmi UNEF-u boli aj bývalý francúzsky premiér Jospin a vodca francúzskych socialistov Francois Hollande. UNEF je študentský odborový zväz s výrazne ľavicovou orientáciou. Na svojej webovej stránke UNEF uvádza, že ako jediný študentský odborový zväz je prítomný na všetkých vysokoškolských zariadeniach v krajine. Ich činnosť možno postrehnúť aj na remešskej univerzite. Hneď za hlavnou bránou univerzity azda doteraz visia plagátiky UNEF-u mierne frivolného rázu, ktorými študenti poukazujú na neuspokojivú situáciu ubytovacích kapacít pre študentov. Plagátiky UNEF-u naznačujú, ako budú niektorí študenti tento nedostatok riešiť… iste celkom príjemne, ale kto vie, či bez následkov na tele alebo na duši! Aktivisti UNEFU pod chvíľou rozdávajú letáky proti úmyslom terajšieho francúzskeho prezidenta, ktorý si predsavzal oklieštiť slobodu a najmä financovanie francúzskych univerzít z verejných zdrojov. Podieľali sa na organizácii minuloročných štrajkov v novembri a decembri, ktoré boli zamerané proti návrhu prezidenta Sarkozyho zmenšiť autonómiu univerzít (pripravovaný zákon o univerzitnej autonómii). Prezidentov návrh by totiž umožnil vstup súkromného sektoru do financovania univerzity. Podľa UNEFu je tento návrh nespravodlivý, lebo povedie k zvyšovaniu rozdielov medzi školami a zbaví univerzity časti tradičnej samosprávy v duchu hesla: kto platí, ten sa môže zúčastňovať aj na rozhodovaní. UNEFisti vyčítajú prezidentovi Sarkozymu, že daňovými úľavami pomáha bohatým a nedbá o študentov, ktorí sú nútení pracovať popri štúdiu a mnohí z existenčných dôvodov zanechávajú štúdium.

Keď sa konal posledne menovaný štrajk na remešskej univerzite, študenti urobili z lavíc a stoličiek zátarasy pred učebňami, budovami a pred vstupom do univerzity a pomocou hliadok zablokovali vstup do areálu. Pedagógovia tento krok rešpektovali. Viackrát sa potom hlasovalo (študentské zhromaždenie a vyučujúci) o ukončení štrajku, no väčšinou bol štrajk len predĺžený. Štrajkom študenti vyjadrovali protest, nebol o tom, aby odpadlo vyučovanie. Veď niektorým študentom, napríklad v končiacich ročníkoch spôsobil aj vážne problémy.

Čo sa týka študentských štrajkov vo Francúzsku, povestné sú najmä štrajky v Toulose. Študenti tam vraj tak dôsledne blokujú vstup do univerzity, že za bránu alma mater neprekĺzne doslova ani myš a zvyknú pri štrajkoch aj zničiť najviac školského zariadenia. Hja, južanský temperament!

Pozíciu UNEFu treba chápať aj v kontexte celkovej politickej orientácie Francúzov. Francúzi sú vo všeobecnosti veľmi ľavicovo orientovaní v porovnaní s naším dnes rozšíreným chápaním. Okrem klasickej sociálno-demokratickej strany – Socialistickej strany tu existuje viacero malých viac alebo menej až extrémnych ľavicových subjektov. Francúzi si veľmi bránia výhody svojho sociálneho štátu, sú krajinou s tradíciou revolúcií a štrajkov. Majú už piatu republiku, okrem toho mali dve cisárstva a reštauráciu monarchie, a to všetko od roku 1792, keď vznikla prvá republika. Každá republika znamenala zmena politického režimu. Štrajky sú tu takmer na dennom poriadku a Francúzi sú národom, ktorý sa o politiku živo zaujíma. Nie je nezvyčajné, ak si tu priatelia či známi vyjdú hoci na pivo a o krátku chvíľu sa rozhovor stočí na politickú debatu a hneď hoci aj na škriepku. Francúzi nemajú zábrany hovoriť o politike aj s ľuďmi, ktorých veľmi nepoznajú, a otvorene kritizovať politikov, Často ani akademická pôda nie je dostatočne posvätná nato, aby profesor neprezentoval svoje ľavicové názory.

Ďalšia zaujímavá črta Francúzov je ich veľký príklon k sekularizmu a republikanizmu. Táto črta sa prejavuje najmä od prijatia zákona z roku 1905, kedy bol odlúčený štát od cirkvi. Vo Francúzsku si politik nesmie dovoliť spomenúť v prejavoch na verejnosti Boha.

Na záver ešte jedna základná črta štúdia, najmä humanitného štúdia, vo Francúzsku. Je jednoduchá: treba mať vlastný názor a ten si vedieť vyargumentovať. Je jedno, aký má študent názor, pokiaľ má argumenty. A tento trend sa potom prejavuje aj v spoločnosti. Francúzi nemajú zábrany, aby povedali, čo si myslia o politikoch /a nielen pri pive/, majú vlastné názory a k tomu argumenty. Hanenie, zosmiešňovanie a odsudzovanie len pre to, že človek má iný názor ako mienkotvorné masovokomunikačné prostriedky, je proste neprípustné.

Paríž je pestrý

Paríž má veľa prívlastkov. Medziiným metropolu volajú aj „Mesto
svetiel“. Veď Paríž bol odpradávna centrom vzdelania a nových
myšlienok, parížsku Sorbonnu ako jednu z najstarších európskych
univerzít, založil v meste na Seine v roku 1257 spovedník
kráľa Ľudovíta IX, jediného svätého francúzskeho kráľa, Robert de
Sorbonne. Ako druhý dôvod pre spomínaný prívlastok môže byť
skutočnosť, že mesto malo ako jedno z prvých európskych miest
pouličné osvetlenie.

Hlavné mesto Francúzska, Paríž, má viac ako dva milióny obyvateľov (časť Ile-de-France, užší Paríž), s predmestiami temer desať miliónov obyvateľov. Paríž má veľa prívlastkov. Medziiným metropolu volajú aj „Mesto svetiel“. Veď Paríž bol odpradávna centrom vzdelania a nových myšlienok, parížsku Sorbonnu ako jednu z najstarších európskych univerzít, založil v meste na Seine v roku 1257 spovedník kráľa Ľudovíta IX, jediného svätého francúzskeho kráľa, Robert de Sorbonne. Ako druhý dôvod pre spomínaný prívlastok môže byť skutočnosť, že mesto malo ako jedno z prvých európskych miest pouličné osvetlenie. Osvetlenie tohto veľkomesta zostalo naozaj skvelé do dnešných dní. Návštevníkovi vychutnávajúcemu Paríž večerami a v noci, umožňuje získať jedinečné estetické dojmy. I staručká dôstojná dáma, Eiffelova veža, vyzerá úplne inak vo dne ako v noci. Vysvietená tisícami svetiel žiari naďaleko ako obrovský trblietavý šperk. Hneď v blízkosti veže môžete od pouličných predavačov získať za pár eur malú vysvietenú verziu veže.

Paríž niektorí volajú aj Mesto večnej lásky. Najmä ku sviatku svätého Valentína sem vo zvýšenej miere prúdia turisti z celého sveta a parížske hotely sú beznádejne obsadené. Turisti sa potulujú doslova všade: na nekonečných bulvároch pozdĺž Seiny, v blízkosti bývalého väzenia Conciergerie, v ktorom väznili aj Máriu Antoinettu, v okolí katedrály Notre Dame a vôbec pri všetkých magnetoch tohto mesta.


Parížania a turisti všetkých rás a farieb pleti, dopravné prostriedky najrozličnejšieho druhu, všetko je v tomto meste v neustálom chvatnom pohybe, ktorý neutícha ani v noci. Výnimkou nie je ani metro s celkovou dĺžkou viac ako dvesto kilometrov, má 380 staníc a 16 liniek. Mimochodom, parížske metro je jedno z najstarších v Európe, prvú trasu otvorili v roku 1900, poslednú v roku 1998. Dianie v metre, no nielen tam, je dôsledne monitorované bdelými očami videokamier. Ani to však miestami nebráni najmä vyšportovaným mladíkom tmavšej pleti obchádzať nie príliš dokonalý vstupný turniketový systém a zamieňať si východ za vchod. Tu sa však nikto nad tým príliš nepozastavuje, revízorov je v metre ako šafránu. Pre uponáhľané tempo života a ostrahu takmer na každom kroku by som Paríž týchto dní nazvala aj mestom neustáleho zhonu a možno aj strachu. Je to určite spôsobené celkovou situáciou vo svete.

Ak sa zaujímate o historické pamiatky, je potrebné doslova „obrniť sa svätou trpezlivosťou. Hoci vo februári okrem spomínaného sviatku svätého Valentína, je turistická sezóna ešte tak povediac za horami – za dolami, v Paríži boli dlhé rady pred vstupom azda do každej pamätihodnosti. Pred každým múzeom, galériou, ba i kostolmi sa stáčali nekonečné hady záujemcov. Obyčajne bolo potrebné vystáť dva rady. V prvom nám pracovníci bezpečnostných zložiek presondovali kabelky a akúkoľvek príručnú batožinu včítane vrchného ošatenia, prípadne i obuvi a prešli sme cez bezpečnostný detektor. Zažili sme aj trocha absurdnú situáciu, keď bdelým strážcom pod Eiffelovou vežou prekážalo, že jeden člen našej skupinky neniesol v rukách vôbec nič… Len potom sme mohli postúpiť do ďalšieho radu na nie práve lacné vstupenky. S čakaním sa musíte zmieriť, či pôjdete do dvojposchodovej Svätej kaplnky /Sainte Chapelle/, považovanej za najkrajší parížsky kostol, ktorý dal postaviť Ľudovít IX. pre nakúpené relikvie: Kristovu tŕňovú korunu a kvapky Kristovej krvi alebo do múzea múzeí – Louvru, alebo sa rozhodnete hoci vzdať hold technickému umu a schopnostiam človeka, ktoré stelesňuje Eiffelova veža. V stánkoch umenia vás tiež bude sledovať bdelé oko kamier, v niektorých inštitúciách je zakázané fotografovať. Našťastie, vo Francúzsku sa tento zákaz obchádza s gavalierskou nevšímavosťou, počínajúc kustódmi a končiac samotnými návštevníkmi.

A pravdaže, treba si zvyknúť na prítomnosť vojakov ovešaných samopalmi, obyčajne chodia v trojici. Vojaci sú v dnešnom Paríži azda všadeprítomní. Má to aj svoju výhodu. Už len svojou nenápadnou prítomnosťou vyčisťujú terén od bezdomovcov, drobných zlodejíčkov a podvodníkov. Ale zároveň je to daň našej dobe, ktorá neustále hlasno bubnuje na výstrahu proti terorizmu. Zažívajúc neustále kontroly a pri stretnutiach s vojakmi a policajtmi človeku napadne kacírska myšlienka, kam sme to až vo svojom vývoji dospeli… Trojice vojakov prečesávajú aj parížske stanice, ktoré sú síce čisté, ale svojím chladom a prievanom pripomínajú skôr polárne stanice. Žobrákov a bezdomovcov tu ťažko nájdete, ešte tak v metre.


Hliadkujúcich vojakov stretnete dokonca na chýrnom starobylom cintoríne Père-Lachaise, ktorý dal zriadiť v roku 1804 cisár Napoleon ako jeden z troch cintorínov mimo hradieb mesta. Od roku 1786 bolo totiž zakázané zriaďovať cintoríny vo vnútri mesta. Dnes leží cintorín Pére-Lachaise hlboko v srdci mesta a záujmu všadeprítomných turistov. Na cintoríne Père-Lachaise je vraj viac ako milión hrobov, usporiadaných do 65 divízií, je to naozajstné cintorínové mesto dokonca s nazvami ulíc. Na cintoríne našli posledný odpočinok mnohé známe svetové osobnosti, napríklad Moliér, La Fontaine, Edith Piaf, poľský skladateľ Frederik Chopin (Chopinov pomník je neustále obsypaný živými a umelými kvetmi), Miguel Angelo Asturias, zakladateľ magického realizmu a nositeľ Nobelovej ceny za literatúru z roku 1967, či z novších osobností tu odpočiva aj Jim Morrison, spevák skupiny The Doors. Najmä mladší návštevníci, keď nenájdu Morrisonov hrob, nepohrdnú ani odfotografovaním sa pri avantgardnom pomníku Oscara Wilda vo forme akéhosi mužského fénixa.

Cintorín Père-Lachaise je známy tým, že sa tu nachádza najviac pamätníkov 1. svetovej vojny. Aj my sme tu našli pamätník československým vojakom, ktorí padli v prvej svetovej vojne na francúzskej pôde. Neďaleko Múra komunardov postaveného na počesť tu zastreleným asi stopäťdesiatym komunardom, ktorí ako poslední bránili v roku 1871 robotnícku štvrť Belleville, stoja tiež pomníky obetiam koncentračných táborov 2. svetovej vojny. Pamätník československým vojakom nebola jediná pripomienka našej vlasti v srdci tejto skvelej uponáhľanej metropoly. Kúsok Slovenska leží neďaleko Eiffelovej veže v podobe Prešporskej ulice. K názvu ulice je pripojené vysvetlenie, že ide o historický názov hlavného mesta Slovenska, Bratislavy.

Paríž je mesto nesmierne bohaté na kultúrne a historické pamiatky, ukryté v múzeách, galériách či vystavené priamo na uliciach. Väčšina pamiatok, historických budov a pomníkov je vo výbornom stave, po ošarpanosti ani stopy. Turista by na dôkladnejšie spoznanie historických a kultúrnych lahôdok Paríža potreboval iste zopár týždňov.

Netreba sa však uzatvárať len do minulosti. Čas beží, doba postupuje. Paríž je živý organizmus so svojimi slabšími aj krásnymi miestami, a kráča s dobou. A ako naozajstná krásavica, mesto hýri rôznorodosťou po všetkých stránkach. Kto má rád modernú architektúru, rozhodne by si nemal nechať ujsť napríklad Námestie Bastilly a tiež najmodernejšiu parížsku administratívnu a obchodnú štvrť La Défense. Na Námestí Bastilly dávno niet ani stopy po obávanom väzení, do ktorého kedysi francúzski králi posielali svojich protivníkov. Spomínanému miestu dnes dominuje 52 metrov vysoký Júlový stĺp s pozlátenou sochou anjela slobody /ako pamiatka na tých, ktorí tu zomreli počas revolúcií v roku 1830 a 1848/ a moderná Opera Bastille, ktorá bola otvorená presne k dvojstému výročiu dobytia obávaného žalára, má vraj 2.700 rovnocenných diváckych miest. Budovu supermoderného stánku múz postavili za neuveriteľných päť rokov. Hraje sa tu klasický a aj moderný repertoár.

Za moderný Paríž alebo Paríž budúcnosti možno považovať štvrť La Défense. Táto časť veľkomesta leží viac na predmestí. La Défense je dnes jedno z najväčších administratívnych a obchodných centier na svete. Francúzska vláda ho začala stavať ešte v roku 1958. Nájdete tu čosi ako novodobý Víťazný oblúk s charakteristickou Veľkou archou, v ktorej sídli ministerstvo dopravy. Ďalej drahé hotely a moderné kiná a centrály najvýznamnejších francúzskych firiem, napríklad edf, Areva a iné, nekonečné obrovské vydláždené plochy a schody. La Défense je futuristický Paríž.

Niektoré vybrané pamiatky v Paríži

Sainte Chapelle – dvojposchodová gotická kaplnka, skôr menší kostol v našom ponímaní. Nachádza sa v blízkosti Ministerstva spravodlivosti. Je považovaná za najkrajší parížsky kostol. Francúzsky kráľ Ľudovít IX., svätý kráľ, jediný kanonozovaný francúzsky kráľ, dal kaplnku postaviť v 13. storočí, aby mal kde uschovať relikvie: Kristovu tŕňovú korunu, kus z Kristovho kríža a niekoľko kvapiek Kristovej krvi. Tieto relikvie nakúpil Ľudovít IX. od byzantského cisára Balduina II., boli údajne trikrát drahšie ako samotná kaplnka. Na prízemí je dvorana so stĺpmi na ktorých sa striedajú dva motívy: trojitá veža /kastílska veža ako pocta Blanke Kastílskej/ a ruža-charakteristická bourbonská ľalia. Na prvom poschodí kaplnky, vychádza sa po točitých schodoch, je 15 prekrásnych vitráží siahajúcich do výšky 15 metrov s námetmi zo Starého a Nového zákona. Počas Veľkej francúzskej revolúcie boli vitráže a sochy zničené, v roku 1840 tieto diela reštauroval Viollet-le Duc.

Eiffelova veža bola otvorená v roku 1889 pri príležitosti svetovej výstavy, dielo staviteľa Gustáva Eiffela. Vo svojej dobe to bola najvyššia veža na svete, váži viac ako desať tisíc ton a obsahuje údajne 2,5 milióna nitov. Na vrchole, vo výške 276 metrov je vyhliadková plošina. Odtiaľto ale aj z 2. a z 1. poschodia je za dobrého počasia vynikajúci výhľad na Paríž. Na vrchole sú dve miestnosti zariadené ako obývacia izba a pracovňa G. Eiffela, ktorý sa za stavbu veže stal dôstojníkom Čestnej légie. Vo veži stále funguje pôvodný výťah z roku 1889, ročne vraj najazdí až 100 tisíc kilometrov. Prvé poschodie je vo výške 57 metrov, možno vyjsť aj peši po 360 schodoch, 2. poschodie je vo výške 115 metrov, tiež ho možno zdolať aj peši. Vstupné zdola výťahom priamo až na vrchol je 11,5 E; polovičné len pre deti do určitého veku je 6, 5 E; žiadne iné zľavy oficiálne nedeklarujú. V pokladni dole nevisí ani oznam, že je možné zakúpiť si vstupenku na peší výstup na 1. alebo 2. poschodie. Keď sme sa na takúto možnosť pýtali/po francúzsky!/ nedostali sme ani odpoveď. Ale táto možnosť tu je, asi treba byť patrične neodbytný. Kto vyjde peši na 2. poschodie, môže si tu zakúpiť lístok na vrchol výťahom už len za 3,7 E /!/


Gotická katedrála Notre Dame nachádza sa na Ile de la Cité. Základný kameň položil pápež Alexander III. ešte v roku 1163, stavala sa 170 rokov. Katedrála bola počas Veľkej francúzskej revolúcie temer zničená. V rokoch 1841–1864 ju reštauroval architekt Viollet –le Duc. Je dlhá 130 metrov, stredná loď má výšku 35 metrov, bočné lode lemuje 37 kaplniek. V katedrále je inštalovaný najväčší organ vo Francúzsku. Na západnom priečelí stojí charakteristická dvojica veží /podobne ako v Remeši/ s prekrásnymi rozetovými oknami. Väčšina francúzskych kráľov bola korunovaná v katedrále Notre Dame v Remeši, len traja, medzi nimi Napoleon, boli korunovaní v Notre Dame v Paríži. Pred katedrálou je kruh- symbolický stred Paríža. Veľmi pekná stavba, za katedrálou je príjemný parčík s upravenými záhonmi a stromami, v blízkosti Seina.

Bazilika Sacre Coeur /Sväté srdce/ leží na najvyššom bode Paríža. Dá sa k nej vyjsť po schodoch alebo lanovkou. Bazilika je vlastne pomníkom pre 58 tisíc francúzskych vojakov, ktorí padli vo francúzsko-pruskej vojne v rokoch 1870–1871. Výstavba baziliky trvala 46 rokov, dokončená bola v roku 1923 a náklady činili 40 miliónov frankov. V bazilike sa nesmie fotografovať, kňazi sa tu modlia nocou – dňom za duše zomrelých. Vo svätyni je veľká mozaika Krista v byzantskom štýle z rokov 1912–1922, vytvoril ju Luc Olivier Merson. Mozaika má symbolizovať oddanosť Francúzska Kristovi. Kupola baziliky je po Eiffelovej veži druhá najvyššia vyhliadka v Paríži. Nad hlavným vchodom sú jazdecké sochy Jean de Arc a svätého Ľudovíta. V blízkosti baziliky Sacré Coeur je Montmartre. Vo februári tohto roku to bolo len obyčajné, nudné, takmer ničím nezaujímavé námestíčko s niekoľkými trocha dotieravými maliarmi, resp. karikaturistami, ktorí sa ponúkali maľovať turistov /ceny za desať eur a viac/.

Pár poznámok k metru: je veľmi prehľadné, rozľahlé, rýchle a pomerne čisté. Bezdomovci sa vyskytujú len miestami na plošinkách a akoby na medziposchodiach. Na nástupištiach a chodbách sú nainštalované videokamery, neviem ako je to vo vozňoch. V každom prípade treba byť opatrný, veľa sa hovorí o krádežiach priamo vo vozňoch. Jeden individuálny lístok stojí 1,5 EUR a možno ho používať, kým neopustíte systém metra. Pri viacdennom pobyte v Paríži sa oplatí kúpiť týždenný lístok za 19 EUR. Na železničných staniciach alebo pri vstupe do metra vám pracovníci v plexi- búdkach pri vstupných turniketoch vystavia potrebnú preukážku k takémuto lístku. My sme si kúpili tzv. carnet. To je desať lístkov- za 11 eur, t. j. jeden lístok za 1,1 E. Chcela by som upozorniť na nedokonalosť tohto systému a s tým spojené nepríjemnosti. Časť zakúpených lístkov carnetov bola navonok v poriadku, ale v skutočnosti nepoužiteľná-neplatná. Tieto nepoužiteľné lístky, hoci sme ich riadne zakúpili od zamestnancov v búdkach pri turniketoch boli síce navonok v poriadku, neboli orazené, ale časť lístkov carnetu /zaujímavé, že nikdy tie, ktoré boli navrchu/, boli poznačené na magnetickom pásku, ktorý viedol cez stred. Takže keď sme vložili takýto navonok čistý lístok do turniketu, systém nás nechcel prepustiť. Keď sme reklamovali, záležalo od ľubovôle zamestnancov, či nám reklamáciu uznali alebo nie. Niektorí uznali, opečiatkovali takéto lístky a dali nám nové, niektorí nie, museli sme kúpiť nové. Stalo sa, že nás stroj nepustil ani na nové lístky priamo „pod nosom“ predávajúceho zamestnanca. Jeden zamestnanec nám takéto sporné lístky najskôr skontroloval a skonštatoval, že sú v poriadku, turniket nás však nepustil. Potom nám tieto lístky opečiatkoval a poslal nás s nimi do metra. Samozrejme, turniket nás nepustil. Zo zúfalstva sme už potom turniket preskočili presne tak, ako sme videli miestami robiť Černochov. Zamestnanci metra si z danej záležitosti nerobia „ťažkú hlavu“, len vy míňate zbytočne peniaze… Pozor, keď si kúpite lístok na dráhu RER C napríklad z Paríža do Versailles /to je iný, drahší druh lístka, za 3,4 EUR/, označený lístok si treba uchovať do konca cesty a pri východe zo stanice vo Versailles ho treba vložiť opäť do turniketu. Ak ho stratíte, nezostáva iné, len preskočiť cez turniket. Na druhej strane, všadeprítomní zamestnanci v plexi-búdkach /vo Versailles/ z takejto veci nerobia žiadnu vedu.

Dopravné múzeum v Norimbergu – výlet do sveta ľudských možností

Norimberg dnešných dní je moderné veľkomesto, v ktorom žije asi
pol milióna obyvateľov. V posledných mesiacoch 2. svetovej vojny bolo
mesto bombardovaním spojeneckých síl silno poškodené, včítane
historických častí. Ale ako je to v Nemecku pomerne bežné, aj
v Norimbergu sa historické objekty jednoducho postavili nanovo.

Pozornosť chcem venovať Dopravnému múzeu v Norimbergu.

Mesto Norimberg, po Mníchove druhé najväčšie mesto rozšafného Bavorska, je našincovi známe najmä z hodín dejepisu. Určite si mnohí pri vyslovení názvu tohto mesta rýchlo spomenú, že v časoch vlády národného socializmu v Nemecku sa v tomto meste konali zjazdy Hitlerovej strany NSDAP a v roku 1935 tu boli prijaté zlopovestné norimberské rasové zákony namierené proti židovským spoluobčanom. Bolo potom len symbolické, že po skončení druhej svetovej vojny si víťazné mocnosti zvolili Norimberg za miesto konania norimberských procesov proti hlavným vojnovým zločincom fašistickej diktatúry. Norimberské procesy sa tu potom konali od novembra 1945 do apríla roku 1949.

Norimberg dnešných dní je moderné veľkomesto, v ktorom žije asi pol milióna obyvateľov. V posledných mesiacoch 2. svetovej vojny bolo mesto bombardovaním spojeneckých síl silno poškodené, včítane historických častí. Ale ako je to v Nemecku pomerne bežné, aj v Norimbergu sa historické objekty jednoducho postavili nanovo.


Nechvalne známe časy druhej svetovej vojny symbolicky pripomína napríklad aj moderne a nápadito riešená Ulica ľudských práv, z ktorej je vchod do Germánskeho národného múzea. Túto ulicu lemuje 27 betónových stĺpov s článkami nemeckej ústavy /tzv. Grundgesetz/ v 30 jazykoch sveta (zastúpená je aj čeština). Asi uprostred radu stĺpov sa nachádza strom, ktorý symbolizuje všetky ostatné jazyky sveta.

Vo svojom príspevku nechcem opisovať toto príjemné mesto ležiace na oboch brehoch rieky Pegnitz a jeho historické pamiatky. Tých je veľmi veľa a mnohí ich dobre poznajú. Veď po roku 1990 sa naše zájazdové autobusy často vydávali najmä do Benátok a do Norimbergu ako pomerne blízkeho turistického cieľa v blízkosti českých hraníc. Pozornosť chcem venovať Dopravnému múzeu v Norimbergu. Tento zaujímavý a na exponáty nesmierne bohatý objekt sa nachádza na ulici Lessingstrasse 6, len jednu zastávku metrom alebo 15 minút pešej chôdze od hlavnej železničnej stanice. Na tomto mieste by som chcela spomenúť, že tí návštevníci, ktorí sa dostanú do Norimbergu železnicou, napríklad na denný lístok /Tageskarte/ alebo na tzv. Bayernticket, môžu tieto lístky použiť aj na všetku dopravu v rámci Norimbergu. Ba čo viac, pri návšteve Dopravného múzea, získajú pri nákupe vstupenky zľavu 25% /s určitosťou aj tí, ktorí majú bežný železničný lístok s trasou do Norimbergu/. Plné vstupné do múzea činí štyri eurá; s platným železničným lístkom, študenti a dôchodci platia len tri eurá. Hja, nemecké železnice sú síce drahé, ale aj presné a pohodlné a pri troche znalostí miestnych pomerov možno využiť aj rôzne výhody.


Dopravné múzeum existuje v Norimbergu viac ako sto rokov, od konca 19. storočia. Je to najstaršie železničné múzeum Nemecka. Na druhom poschodí sa nachádza múzeum pre komunikácie, tiež veľmi rozľahlé a bohaté na exponáty. Okrem toho sú k dispozícii konferenčné miestnosti, príjemná reštaurácia, zadarmo vstup do knižnice s 25 tisícami zväzkov a po predchádzajúcom ohlásení aj vstup do archívu.

Celá koncepcia dopravného múzea je ústretová voči návštevníkovi, priateľská, so snahou získať si človeka, najmä mladého návštevníka a pritom ho hravou, nenásilnou a súťaživou formou aj poučiť a nakriatnuť ľudí, aby sem prišli zas, aby si vytvorili vzťah k múzeu ako k svojej inštitúcii. Na exponáty si môže návštevník siahnuť a aj prakticky overiť tvrdenia, ktoré sú na pestrých sprievodných tabuliach. Sotva tu nájdete klasických muzeálnych dozorcov, ktorí by vás okrikovali, technický personál sa pohybuje najviac v miestnostiach s obrovskými modelovými (a fungujúcimi) železničnými dráhami. V tomto múzeu je naopak verejnosť priam vyzývaná, aby si na exponáty siahla. Som presvedčená, že aj takto možno podporiť ochabujúci vzťah mladých ľudí k štúdiu technických disciplín.

Hneď vo vstupnej miestnosti múzea si môžete za malý poplatok vyraziť z vhodenej dvojcentovej mince vlastný peniaz so železničným námetom. Ďalšia miestnosť predstavuje lapidárny úvod do problematiky využitia drevených vozíkov využívaných v stredoveku na dopravu rudy a uhlia v baniach. Návštevník si vlastnými rukami môže vyskúšať rýchlosť pohybu vozíkov, s akými kolesami sa pohybujú najrýchlejšie. Od tohto úvodu je už len krôčik k prvopočiatkom železničnej dopravy v Nemecku, ktorej základný kameň predstavuje prvá parná lokomotíva v Nemecku Adler (Orol). Orol bol uvedený do prevádzky v roku 1835, lokomotíva premávala dvakrát denne, zvyšnú dopravu zabezpečovali kone, preto priestor medzi koľajami bol vyplnený dlaždicami. Len na porovnanie, na Slovensku začala až o rok neskôr, v roku 1836, fungovať prvá konská železnica a prvý vlak poháňaný parou dorazil do Bratislavy v roku 1848. Premával na trati: Bratislava- Devínska Nová Ves- Marchegg – Gänserndorf.


Veľmi atraktívna je vystavená prvá nemecká elektrická lokomotíva, vyrobená už v roku 1895 firmou Siemens – Halske, s troma obojstrannými lavičkami pre cestujúcich na sedenie. Tento elektrický vláčik, na ktorý môžete pokojne ešte aj teraz v múzeu vysadnúť, dosahoval plne obsadený rýchlosť bájnych sedem kilometrov zas hodinu. Jeho jazdy boli dlhý čas neustále obsadené. Na dobovej fotografii hneď poblíž môžete obdivovať okrem vláčika napríklad aj oblečenie cestujúcich dám a pánov. Hneď ďalej môžete vstúpiť do trocha mladšieho veterána – lokomotívy, ktorá podľa štítku absolvovala poslednú generálnu prehliadku v roku 1942. Nesporným magnetom najmä pre mladých nadšencov železničnej dopravy je možnosť virtuálne viesť lokomotívu IC-vlaku na trasách Norimberg- Mníchov a Norimberg- Hannover.

Na základe veľkej makety všeobecnej, nemenovanej usadlosti v Nemecku sa návštevník poučí nielen o histórii krajiny, ale do dejinného a demografického prehľadu je veľmi citlivo zakomponovaný aj rozvoj železničnej dopravy od konca 19. storočia.

Osobitná časť expozície je venovaná vývoju železničných staníc od skromných začiatkov, cez integráciu napríklad kín, mliečnych barov (podľa amerického vzoru) a iných zariadení do staničných komplexov. Fyzicky vstúpite hoci do čakárne prvej i druhej triedy na začiatku 20. storočia; predaj cestovných lístkov je tak názorne nainštalovaný, až sa vám zdá, že keď sa postavíte pred okienko, už-už musí prísť železničný zriadenec a lístok vám vydať.


Osobne ma veľmi zaujala časť, ktorá bola venovaná nemeckým dráham v roku 1945 a nasledujúce roky. Po porážke Nemecka v roku 1945 a s rozdelením Nemecka na okupačné zóny si víťazne mocnosti rozdelili na zóny aj nemeckú železničnú dopravu so všetkým, čo k tomu patrilo. Sovietsky zväz, ako krajina, ktorá najviac utrpela za čias fašizmu, si „odrezal najväčší kus z koláča“ na tie časy veľmi vyspelej nemeckej železničnej dopravy. V sovietskej okupačnej zóne bolo demontovaných asi štyritisíc kilometrov koľají, ktoré boli spolu s množstvom vagónov a lokomotív odvezených do ZSSR. Ostatné mocnosti sa zachovali milosrdnejšie k nemeckým dráham, možno aj preto, že u nich bola železničná doprava v danom čase na lepšej úrovni ako v Sovietskom zväze. Ak v tejto časti pristúpite k preskleným skrinkám uprostred miestnosti, môžete sa započúvať do autentických prejavov generála DeGaulla, Churchilla a Stalina pri preberaní svojich zón. Taktiež tu uvidíte francúzsko-nemecké, anglicko-nemecké a rusko-nemecké preukážky pre železničných zamestnancov do práce a obojstranné slovníky v daných rečiach určené pre železničných zamestnancov, tiež dvojjazyčné cestovné preukážky pre cestujúcich. Obrázky na okolitých panelov vás úplne vtiahnu do povojnového Nemecka, obklopia vás vlaky ovešané vojakmi, zajatcami z táborov a koncentračných táborov, ale aj civilným obyvateľstvom, ktoré v danom období v mestách trpelo obrovskou núdzou všetkého. Asi nie je veľmi známe, ale tu sa to dozviete, že obyvatelia nemeckých miest chodievali k vlakom kradnúť uhlie určené na pohon lokomotív a že vyrážali vlakmi ale aj inými prostriedkami, napríklad na bicykloch do bližších i vzdialenejších dedín, aby si zakúpili potraviny. Potom sa preplnenými, a doslova ako strapec hrozna ovešanými vlakmi, (aj na strechách, plošinách, rôznych prípojkách) vracali do miest. Núdza bola v tých časoch tak obrovská, že dokonca kolínsky kardinál Frings určitým diplomatickým spôsobom schválil krádeže uhlia.

V roku 1949 vznikla Nemecká demokratická a Nemecká spolková republika. Železnice sa začali v oboch republikách rozvíjať oddelene a oddelene sledujú tento vývoj aj muzeálne expozície. Nadobudla som dojem, že vývoj železničnej dopravy v bývalej NDR je predstavený s miernym dešpektom.

Veľká pozornosť sa v múzeu venuje rýchlostným IC- vlakom, ktoré sú v terajšom Nemecku na vynikajúcej úrovni.

Druhé poschodie dopravného múzea je venované vývoju prostriedkov komunikácie od počiatkov do dnešných čias. Milovníkov starých predmetov určite zaujmú vystavené dostavníky, žlté autíčko z 50.- tych rokov na dopravu poštových zásielok, ukážka starobylej pošty a telefónnych búdok z dvadsiatych rokov dvadsiateho storočia, dnes už zabudnuté prvé počítače, ktoré kedysi zapĺňali celé miestnosti a ďalšie pozoruhodnosti.

Ak sa teda raz dostanete znova do Norimbergu a usúdite, že mesto už dobre poznáte, skúste navštíviť Dopravné múzeum na Lessingstrasse. A keď sa nasýtite obdivom k technickému pokroku – k tomu, čo všetko ľudia dosiahli v oblasti dopravy a komunikácie, odporúčam, aby ste prešli pešo len pár metrov k blízkemu Germánskemu národnému múzeu, ktoré sa môžete ponoriť do inak krásnych vecí – do jedinečných objektov výtvarného umenia, sochárstva, architektúry, užitého umenia. Verím, že oboje posilní vašu vieru v schopnosti človeka.