Mesto Remeš považujú mnohí za historické hlavné mesto Francúzska. Je to najmä pre skutočnosť, že v Remeši boli po stáročia korunovaní francúzski králi. Dnes je to najväčšie mesto regiónu Champagne-Ardenne s asi 200 tisíc obyvateľmi, ktoré leží približne 150 kilometrov severovýchodne od Paríža. Remeš sa zapísal do spoločenskej pamäte Európy nielen ako miesto korunovácie francúzskych kráľov, no najmä ako miesto, kde bola 7. mája 1945 podpísaná bezpodmienečná kapitulácia Nemecka v 2. svetovej vojne a ako mesto, ktoré vlastní až tri objekty, zapísané na listine svetového dedičstva UNESCO. Od roku 1991 listina objektov svetového kultúrneho a prírodného dedičstva obsahuje tieto remešské skvosty: katedrálu Notre Dame, benediktínske opátstvo svätého Rémusa a palác Palais du Tau. Najstaršia pamiatka mesta je však Marsova brána z čias rímskych dobyvateľov, jedna zo štyroch brán do mesta. Nachádza sa v blízkosti skvele udržiavaného pamätníka obetiam prvej svetovej vojny – stále v svojej pôvodnej sivobielej mramorovej kráse.

Niet azda turistu, čo by vstúpil do Remeša a nenavštívil by gotickú katedrálu Notre Dame z 13. storočia. V Remeši sa konali korunovácie francúzskych panovníkov od 9. storočia až do roku 1825, kedy kráľovské defilé uzavrel Karol X. Len Napoleon a Henrich IX. sa dali korunovať v sesterskej Notre Dame v Paríži. V blízkom Palais du Tau sú okrem iného vystavené stovky predmetov sakrálneho aj svetského charakteru, ktoré akýmkoľvek spôsobom súviseli s obradom korunovácie francúzskych kráľov. Tento palác sa považuje za symbol spojenia cirkevnej a svetskej moci na uskutočnenie vlády nad Francúzskom. Vstup do tohot múzea bol zadarmo /aspoň vo februári 2008/.

Dlhodobo opravovaná katedrála Notre Dame by vedela všeličo rozprávať. V roku 1429 sem priviedla mladučká Jeanne d´Arc, zbožňovaná, zatracovaná a neskôr kanonizovaná patrónka Francúzska, na korunováciu Karola VII., čím pomohla prekonať vtedajšiu rozdrobenosť a devastáciu krajiny. Dnes turistov vstupujúcich do katedrály sleduje vľavo od vyšperkovaného dvojdverového vchodu jej skromná, medenkou pokrytá jazdecká socha. Nielen ona. Aj tisícky krásne vypracovaných sošiek svätcov a postáv z najrozličnejších biblických výjavov. Z nich sa vyníma najmä socha usmievavého anjela, ktorý sa stal symbolom a ochrancom mesta Remeš. Obrovská, trocha pošmúrna gotická katedrála Notre Dame s dvoma hlavnými oltármi bola svedkom korunovácie tridsaťdva francúzskych kráľov. Najmä za prvej ale aj druhej svetovej vojny bola silno zničená a odvtedy sa neustále opravuje. Aj v súčasnosti. Na východnej strane katedrály za dvoma hlavnými oltármi sa nachádzajú búrkovo-modré okná Marca Chagalla, ktoré umelec vytvoril v 70. rokoch 20. storočia. Do diaľky žiaria výjavy zo života Abraháma a Krista ako hlavných postáv Starého a Nového zákona. Nielen pre majstrovstvo menovaného francúzskeho maliara rusko-židovského pôvodu, ktorý sa narodil v bieloruskom Vitebsku, no najmä preto, že Chagall použil pri tvorbe vitráží staré stredoveké techniky výroby okenných skiel a charakteristickú modrú farbu, ktorá má rovnaký odtieň ako chýrna modrá remešských vitráží z 13. storočia. Znalosti potrebné pre výrobu vitráží pre Chagalla oživili Remešania, manželia Charles Marq a Brigitte Simonová.

V čase, keď v niektorých našich periodikách prebiehala polemika viac či menej známych a fundovaných historikov a laikov, či v čase Veľkej Moravy, pred ňou a po nej na našom území žili Slováci, starí Slováci, Slovania, či Sloveni, na západnej vnútornej stene katedrály Notre Dame, viselo a určite doteraz visí niekoľko typov predajných kópií historických máp, medzi nimi aj mapa ríše Frankov datovaná rokmi 482 až 987 alebo mapa Európy z obdobia okolo roku 1000, na ktorých je jasne a menovite vyznačené osídlenie Slovákov a Čechov ako Tchéques, a Slovaques.

Tretím remešským objektom zapísaným do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva je impozantná románsko-gotická bazilika svätého Rémusa a komplex okolitých budov benediktínskeho opátstva. Bazilika a opátstvo ležia vo vzdialenosti približne 1, 5 km od katedrály Notre Dame. Svätý Rémus, pôvodom Gáloromán, teda porímštený Gál, sa stal vo veku len dvadsaťdva rokov arcibiskupom v svojom rodnom meste, ktoré bolo v tých časoch hlavným mestom belgickej Galie. Je patrónom Remeša už viac ako 15 storočí. Podľa legendy v blízkosti dnešnej baziliky nesúcej jeho meno v roku 496 pokrstil franského kráľa Chlodovika. Ako pripomienka stojí po pravej strane chrámu medené súsošie arcibiskupa Rémusa a krst podstupujúceho Chlodovika. Franskému kráľovi Chlodovikovi sa krstom podarilo zjednotiť na základe spoločného náboženstva, rímskeho kresťanstva, dovtedy znepriatelené franské a galské šľachtické rody. Chlodovik týmto geniálnym ťahom nielenže inicioval proces zmierenia a zjednotenia starousadlíkov Galorománov a novo prišlých barbarov Frankov, ale zároveň položil aj základy formovania francúzskeho národa, pretože šľachta postupne prijala vieru svojho panovníka, ako to bolo potom po dlhé roky zvykom v celej Európe. Našinec si musí povzdychnúť: Kiež by to aj dnes šlo takto jednoducho! Podľa legendy pri krste kráľa Chlodovika zletela z nebies biela holubica (Duch svätý), ktorá niesla v zobáku ampulku s posvätným olejom na pomazávanie francúzskych kráľov. Ampulka a jej nevyčerpateľný obsah potom vydržali v Remeši na slávnostné akty korunovácií veľmi dlho- až do čias Veľkej francúzskej revolúcie, keď božskú nádobku revolucionári verejne rozbili. Aj medzi revolucionármi však nepanovala očividne úplná jednota, časť chrizmy sa podarilo zachovať a dokonca rozmnožiť, pretože ako je známe, aj po roku 1789 sa v Remeši uskutočnilo ešte niekoľko korunovácií francúzskych panovníkov.

V októbri minulého roka si v Remeši pripomenuli tisícročné výročie položenia základného kameňa na stavbu tejto baziliky. Slávnostnú omšu, pri ktorej sa konala procesia s ostatkami svätca, ktorý je v bazilike pochovaný, celebroval bruselský arcibiskup Daneels. Pri tejto špeciálnej príležitosti vystrelilo v priebehu omše v istom okamihu k povale majestátneho chrámu dvanásť fakieľ Nebeského Jeruzalemu. Tak sa nazýva obrovský chrámový luster vo forme koruny s dvanástimi svietnikmi. Remešský Jeruzalem otvoril na okamih svoje nebesko-pozemské brány.

O Remeši sa povráva, že v prenesenom zmysle pláva na šampanskom víne. Pozor, ide o pravé, autorizované šampanské. Veď sa pohybujeme v regióne Champagne Ardenne, ktorý jediný si môže nárokovať takto označovať tu dorábaný šumivý mok, zvyšok sveta produkuje len obyčajný sekt. Niektorí odborníci odhadujú, že mesto Remeš leží na sieti pivníc určených na zretie šampanského dlhšej ako dvesto kilometrov. Remešské šampanské sa rodí a dozrieva do vyberanej akosti v spomínaných pivniciach a často aj v bývalých baniach na kriedu, ktoré v tomto kraji ťažili ešte starí Gálovia a Rimania. Bývalé bane na kriedu majú totiž mimoriadne priaznivé podmienky pre zrenie šampanského vína – v zime, v lete stabilnú teplotu a vysokú vlhkosť. V samotnom Remeši a blízkom okolí sú štyria veľkí producenti šampanského moku, medzi nimi vynikajú najmä šampanierske domy Pommery a Mumm, no výborne sa darí aj početným drobným výrobcom. Francúzi a hovorí sa, že najmä obyvatelia regiónu Champagne-Ardenne popíjajú šampanské víno v každý čas a pri každej príležitosti. Očividne úprimne vzývajú božského Stvoriteľa podľa známej modlitby z blízkeho Hautvilliers: aby im dal dlho dobré zdravie, robotu, ale nie pričasto, lásku z času na čas, lež šampanské v každý čas.

Mesto Remeš nie je len metropolou historických pamiatok a šampanského. Je centrom, čo aj regionálnym, kultúry a vzdelania. Historické tradície vzdelanosti Remeša siahajú do stredoveku. Už v roku 1548 pápež Pavol III. a francúzsky kráľ Henrich II. sa dohodli, že v meste založia univerzitu. Počas Veľkej francúzskej revolúcie Konvent univerzity vo Francúzsku zrušil. Tento osud postihol aj univerzitu v Remeši. Akademické tradície tu prežívali v oklieštenej forme a podobe až do polovice 20. storočia. Univerzita sa v Remeši oficiálne znova po druhý raz narodila v roku 1967. Od roku 1982 nesie názov Université de Reims Champagne – Ardenne. V názve je zdôraznený regionálny charakter univerzity. V zmysle reforiem vysokého školstva z roku 1968 a z neskorších rokov sa zdôrazňuje okrem autonómie, multidiscipli­nárnosti, medzinárodnej spolupráce najmä účasť univerzity na regionálnych a národných aktivitách. Remešská univerzita nepatrí síce medzi najprestížnejšie francúzske univerzity, ako sú Sorbonna v Paríži, univerzity vStrasburgu, Grenobli, Lyone a Touluse, no i tak znamená prínos pre život mesta a regiónu Champagne- Ardenne. Na remešskej univerzite v súčasnosti študuje približne sedemnásťtisíc študentov, z toho dvanásť percent je cudzincov, predovšetkým z Maroka, Alžírska, Číny a Senegalu. Rozpočet univerzity činil v roku 2006 bájnych a pre nás nepredstaviteľných 66 miliónov eur. Univerzita má tieto fakulty: fakultu humanitných vied, fakultu práva a politických vied, lekársku a prírodovedeckú fakultu a osem odborných inštitútov. Na čele univerzity stojí prezident, ktorý je podriadený rektorovi Akadémie, t.j. akoby riaditeľovi asociácie všetkých akademických inštitúcií v Remeši.

Remešská univerzita leží viac na okraji mesta. Keď sa blížite k univerzitnému areálu, už z diaľky vás vítajú dve obrovské baňaté čierno-sivé misy, ktoré akoby symbolizovali čaše poznania. Komplex univerzitných budov je umiestnený v parku, čím sa zmierňuje určitá strohosť a funkcionalita zariadenia postaveného v 60.-70. tokoch 20. storočia. V tomto akademickom roku bola otvorená nová supermoderná knižnica, pomenovaná podľa Roberta de Sorbonne, spovedníka kráľa Ľudovíta IX. a zakladateľa známej Sorbonny v Paríži. Rozdiel medzi starou knižnicou a novou je priepastný. Nielen čo do vybavenia. Starý objekt doteraz zdobia zvyšky plagátov študentského hnutia UNEF z čias minuloročného študentského štrajku s nie príliš prívetivým výrazom Nicolasa Sarkozyho a jeho hanlivým gestom. Nová budova knižnice hýri útulnou modernosťou zvonka i zvnútra. Dychtivým po poznaní ponúka 130 tisíc kníh a 2 tisíc časopisov. Študentom je k dispozícii množstvo moderných počítačov aj s tlačiarňami, pripojenie na internet je samozrejmosťou.

Niet pravdepodobne na svete národa, ktorý by mal toľko občianskych združení, a rôznych neziskových asociácií ako Francúzi. Tento spoločenský trend neobišiel ani univerzity, nevynímajúc remešskú. Na univerzite existujú študentské asociácie, ktoré združujú študentov podľa odboru a ročníka štúdia alebo potom asociácie, kde sa môže študent stať členom bez ohľadu na študijný odbor. V zásade každý magisterský študijný program (Master 2) má vlastnú študentskú asociáciu a všetci študenti daného programu sa voľky-nevoľky stávajú jej členmi. Je to neuveriteľné, no študentské asociácie jestvujú vo Francúzsku už rovných sto rokov! Najrozšírenejšia študentská organizácia s celofrancúzskou pôsobnosťou je Národná únia francúzskych študentov UNEF. Existuje od študentského kongresu v Lille, ktorý sa konal v roku 1907. Mimochodom, členmi UNEF-u boli aj bývalý francúzsky premiér Jospin a vodca francúzskych socialistov Francois Hollande. UNEF je študentský odborový zväz s výrazne ľavicovou orientáciou. Na svojej webovej stránke UNEF uvádza, že ako jediný študentský odborový zväz je prítomný na všetkých vysokoškolských zariadeniach v krajine. Ich činnosť možno postrehnúť aj na remešskej univerzite. Hneď za hlavnou bránou univerzity azda doteraz visia plagátiky UNEF-u mierne frivolného rázu, ktorými študenti poukazujú na neuspokojivú situáciu ubytovacích kapacít pre študentov. Plagátiky UNEF-u naznačujú, ako budú niektorí študenti tento nedostatok riešiť… iste celkom príjemne, ale kto vie, či bez následkov na tele alebo na duši! Aktivisti UNEFU pod chvíľou rozdávajú letáky proti úmyslom terajšieho francúzskeho prezidenta, ktorý si predsavzal oklieštiť slobodu a najmä financovanie francúzskych univerzít z verejných zdrojov. Podieľali sa na organizácii minuloročných štrajkov v novembri a decembri, ktoré boli zamerané proti návrhu prezidenta Sarkozyho zmenšiť autonómiu univerzít (pripravovaný zákon o univerzitnej autonómii). Prezidentov návrh by totiž umožnil vstup súkromného sektoru do financovania univerzity. Podľa UNEFu je tento návrh nespravodlivý, lebo povedie k zvyšovaniu rozdielov medzi školami a zbaví univerzity časti tradičnej samosprávy v duchu hesla: kto platí, ten sa môže zúčastňovať aj na rozhodovaní. UNEFisti vyčítajú prezidentovi Sarkozymu, že daňovými úľavami pomáha bohatým a nedbá o študentov, ktorí sú nútení pracovať popri štúdiu a mnohí z existenčných dôvodov zanechávajú štúdium.

Keď sa konal posledne menovaný štrajk na remešskej univerzite, študenti urobili z lavíc a stoličiek zátarasy pred učebňami, budovami a pred vstupom do univerzity a pomocou hliadok zablokovali vstup do areálu. Pedagógovia tento krok rešpektovali. Viackrát sa potom hlasovalo (študentské zhromaždenie a vyučujúci) o ukončení štrajku, no väčšinou bol štrajk len predĺžený. Štrajkom študenti vyjadrovali protest, nebol o tom, aby odpadlo vyučovanie. Veď niektorým študentom, napríklad v končiacich ročníkoch spôsobil aj vážne problémy.

Čo sa týka študentských štrajkov vo Francúzsku, povestné sú najmä štrajky v Toulose. Študenti tam vraj tak dôsledne blokujú vstup do univerzity, že za bránu alma mater neprekĺzne doslova ani myš a zvyknú pri štrajkoch aj zničiť najviac školského zariadenia. Hja, južanský temperament!

Pozíciu UNEFu treba chápať aj v kontexte celkovej politickej orientácie Francúzov. Francúzi sú vo všeobecnosti veľmi ľavicovo orientovaní v porovnaní s naším dnes rozšíreným chápaním. Okrem klasickej sociálno-demokratickej strany – Socialistickej strany tu existuje viacero malých viac alebo menej až extrémnych ľavicových subjektov. Francúzi si veľmi bránia výhody svojho sociálneho štátu, sú krajinou s tradíciou revolúcií a štrajkov. Majú už piatu republiku, okrem toho mali dve cisárstva a reštauráciu monarchie, a to všetko od roku 1792, keď vznikla prvá republika. Každá republika znamenala zmena politického režimu. Štrajky sú tu takmer na dennom poriadku a Francúzi sú národom, ktorý sa o politiku živo zaujíma. Nie je nezvyčajné, ak si tu priatelia či známi vyjdú hoci na pivo a o krátku chvíľu sa rozhovor stočí na politickú debatu a hneď hoci aj na škriepku. Francúzi nemajú zábrany hovoriť o politike aj s ľuďmi, ktorých veľmi nepoznajú, a otvorene kritizovať politikov, Často ani akademická pôda nie je dostatočne posvätná nato, aby profesor neprezentoval svoje ľavicové názory.

Ďalšia zaujímavá črta Francúzov je ich veľký príklon k sekularizmu a republikanizmu. Táto črta sa prejavuje najmä od prijatia zákona z roku 1905, kedy bol odlúčený štát od cirkvi. Vo Francúzsku si politik nesmie dovoliť spomenúť v prejavoch na verejnosti Boha.

Na záver ešte jedna základná črta štúdia, najmä humanitného štúdia, vo Francúzsku. Je jednoduchá: treba mať vlastný názor a ten si vedieť vyargumentovať. Je jedno, aký má študent názor, pokiaľ má argumenty. A tento trend sa potom prejavuje aj v spoločnosti. Francúzi nemajú zábrany, aby povedali, čo si myslia o politikoch /a nielen pri pive/, majú vlastné názory a k tomu argumenty. Hanenie, zosmiešňovanie a odsudzovanie len pre to, že človek má iný názor ako mienkotvorné masovokomunikačné prostriedky, je proste neprípustné.