Hlavné mesto Francúzska, Paríž, má viac ako dva milióny obyvateľov (časť Ile-de-France, užší Paríž), s predmestiami temer desať miliónov obyvateľov. Paríž má veľa prívlastkov. Medziiným metropolu volajú aj „Mesto svetiel“. Veď Paríž bol odpradávna centrom vzdelania a nových myšlienok, parížsku Sorbonnu ako jednu z najstarších európskych univerzít, založil v meste na Seine v roku 1257 spovedník kráľa Ľudovíta IX, jediného svätého francúzskeho kráľa, Robert de Sorbonne. Ako druhý dôvod pre spomínaný prívlastok môže byť skutočnosť, že mesto malo ako jedno z prvých európskych miest pouličné osvetlenie. Osvetlenie tohto veľkomesta zostalo naozaj skvelé do dnešných dní. Návštevníkovi vychutnávajúcemu Paríž večerami a v noci, umožňuje získať jedinečné estetické dojmy. I staručká dôstojná dáma, Eiffelova veža, vyzerá úplne inak vo dne ako v noci. Vysvietená tisícami svetiel žiari naďaleko ako obrovský trblietavý šperk. Hneď v blízkosti veže môžete od pouličných predavačov získať za pár eur malú vysvietenú verziu veže.

Paríž niektorí volajú aj Mesto večnej lásky. Najmä ku sviatku svätého Valentína sem vo zvýšenej miere prúdia turisti z celého sveta a parížske hotely sú beznádejne obsadené. Turisti sa potulujú doslova všade: na nekonečných bulvároch pozdĺž Seiny, v blízkosti bývalého väzenia Conciergerie, v ktorom väznili aj Máriu Antoinettu, v okolí katedrály Notre Dame a vôbec pri všetkých magnetoch tohto mesta.

Parížania a turisti všetkých rás a farieb pleti, dopravné prostriedky najrozličnejšieho druhu, všetko je v tomto meste v neustálom chvatnom pohybe, ktorý neutícha ani v noci. Výnimkou nie je ani metro s celkovou dĺžkou viac ako dvesto kilometrov, má 380 staníc a 16 liniek. Mimochodom, parížske metro je jedno z najstarších v Európe, prvú trasu otvorili v roku 1900, poslednú v roku 1998. Dianie v metre, no nielen tam, je dôsledne monitorované bdelými očami videokamier. Ani to však miestami nebráni najmä vyšportovaným mladíkom tmavšej pleti obchádzať nie príliš dokonalý vstupný turniketový systém a zamieňať si východ za vchod. Tu sa však nikto nad tým príliš nepozastavuje, revízorov je v metre ako šafránu. Pre uponáhľané tempo života a ostrahu takmer na každom kroku by som Paríž týchto dní nazvala aj mestom neustáleho zhonu a možno aj strachu. Je to určite spôsobené celkovou situáciou vo svete.

Ak sa zaujímate o historické pamiatky, je potrebné doslova „obrniť sa svätou trpezlivosťou. Hoci vo februári okrem spomínaného sviatku svätého Valentína, je turistická sezóna ešte tak povediac za horami – za dolami, v Paríži boli dlhé rady pred vstupom azda do každej pamätihodnosti. Pred každým múzeom, galériou, ba i kostolmi sa stáčali nekonečné hady záujemcov. Obyčajne bolo potrebné vystáť dva rady. V prvom nám pracovníci bezpečnostných zložiek presondovali kabelky a akúkoľvek príručnú batožinu včítane vrchného ošatenia, prípadne i obuvi a prešli sme cez bezpečnostný detektor. Zažili sme aj trocha absurdnú situáciu, keď bdelým strážcom pod Eiffelovou vežou prekážalo, že jeden člen našej skupinky neniesol v rukách vôbec nič… Len potom sme mohli postúpiť do ďalšieho radu na nie práve lacné vstupenky. S čakaním sa musíte zmieriť, či pôjdete do dvojposchodovej Svätej kaplnky /Sainte Chapelle/, považovanej za najkrajší parížsky kostol, ktorý dal postaviť Ľudovít IX. pre nakúpené relikvie: Kristovu tŕňovú korunu a kvapky Kristovej krvi alebo do múzea múzeí – Louvru, alebo sa rozhodnete hoci vzdať hold technickému umu a schopnostiam človeka, ktoré stelesňuje Eiffelova veža. V stánkoch umenia vás tiež bude sledovať bdelé oko kamier, v niektorých inštitúciách je zakázané fotografovať. Našťastie, vo Francúzsku sa tento zákaz obchádza s gavalierskou nevšímavosťou, počínajúc kustódmi a končiac samotnými návštevníkmi.

A pravdaže, treba si zvyknúť na prítomnosť vojakov ovešaných samopalmi, obyčajne chodia v trojici. Vojaci sú v dnešnom Paríži azda všadeprítomní. Má to aj svoju výhodu. Už len svojou nenápadnou prítomnosťou vyčisťujú terén od bezdomovcov, drobných zlodejíčkov a podvodníkov. Ale zároveň je to daň našej dobe, ktorá neustále hlasno bubnuje na výstrahu proti terorizmu. Zažívajúc neustále kontroly a pri stretnutiach s vojakmi a policajtmi človeku napadne kacírska myšlienka, kam sme to až vo svojom vývoji dospeli… Trojice vojakov prečesávajú aj parížske stanice, ktoré sú síce čisté, ale svojím chladom a prievanom pripomínajú skôr polárne stanice. Žobrákov a bezdomovcov tu ťažko nájdete, ešte tak v metre.

Hliadkujúcich vojakov stretnete dokonca na chýrnom starobylom cintoríne Père-Lachaise, ktorý dal zriadiť v roku 1804 cisár Napoleon ako jeden z troch cintorínov mimo hradieb mesta. Od roku 1786 bolo totiž zakázané zriaďovať cintoríny vo vnútri mesta. Dnes leží cintorín Pére-Lachaise hlboko v srdci mesta a záujmu všadeprítomných turistov. Na cintoríne Père-Lachaise je vraj viac ako milión hrobov, usporiadaných do 65 divízií, je to naozajstné cintorínové mesto dokonca s nazvami ulíc. Na cintoríne našli posledný odpočinok mnohé známe svetové osobnosti, napríklad Moliér, La Fontaine, Edith Piaf, poľský skladateľ Frederik Chopin (Chopinov pomník je neustále obsypaný živými a umelými kvetmi), Miguel Angelo Asturias, zakladateľ magického realizmu a nositeľ Nobelovej ceny za literatúru z roku 1967, či z novších osobností tu odpočiva aj Jim Morrison, spevák skupiny The Doors. Najmä mladší návštevníci, keď nenájdu Morrisonov hrob, nepohrdnú ani odfotografovaním sa pri avantgardnom pomníku Oscara Wilda vo forme akéhosi mužského fénixa.

Cintorín Père-Lachaise je známy tým, že sa tu nachádza najviac pamätníkov 1. svetovej vojny. Aj my sme tu našli pamätník československým vojakom, ktorí padli v prvej svetovej vojne na francúzskej pôde. Neďaleko Múra komunardov postaveného na počesť tu zastreleným asi stopäťdesiatym komunardom, ktorí ako poslední bránili v roku 1871 robotnícku štvrť Belleville, stoja tiež pomníky obetiam koncentračných táborov 2. svetovej vojny. Pamätník československým vojakom nebola jediná pripomienka našej vlasti v srdci tejto skvelej uponáhľanej metropoly. Kúsok Slovenska leží neďaleko Eiffelovej veže v podobe Prešporskej ulice. K názvu ulice je pripojené vysvetlenie, že ide o historický názov hlavného mesta Slovenska, Bratislavy.

Paríž je mesto nesmierne bohaté na kultúrne a historické pamiatky, ukryté v múzeách, galériách či vystavené priamo na uliciach. Väčšina pamiatok, historických budov a pomníkov je vo výbornom stave, po ošarpanosti ani stopy. Turista by na dôkladnejšie spoznanie historických a kultúrnych lahôdok Paríža potreboval iste zopár týždňov.

Netreba sa však uzatvárať len do minulosti. Čas beží, doba postupuje. Paríž je živý organizmus so svojimi slabšími aj krásnymi miestami, a kráča s dobou. A ako naozajstná krásavica, mesto hýri rôznorodosťou po všetkých stránkach. Kto má rád modernú architektúru, rozhodne by si nemal nechať ujsť napríklad Námestie Bastilly a tiež najmodernejšiu parížsku administratívnu a obchodnú štvrť La Défense. Na Námestí Bastilly dávno niet ani stopy po obávanom väzení, do ktorého kedysi francúzski králi posielali svojich protivníkov. Spomínanému miestu dnes dominuje 52 metrov vysoký Júlový stĺp s pozlátenou sochou anjela slobody /ako pamiatka na tých, ktorí tu zomreli počas revolúcií v roku 1830 a 1848/ a moderná Opera Bastille, ktorá bola otvorená presne k dvojstému výročiu dobytia obávaného žalára, má vraj 2.700 rovnocenných diváckych miest. Budovu supermoderného stánku múz postavili za neuveriteľných päť rokov. Hraje sa tu klasický a aj moderný repertoár.

Za moderný Paríž alebo Paríž budúcnosti možno považovať štvrť La Défense. Táto časť veľkomesta leží viac na predmestí. La Défense je dnes jedno z najväčších administratívnych a obchodných centier na svete. Francúzska vláda ho začala stavať ešte v roku 1958. Nájdete tu čosi ako novodobý Víťazný oblúk s charakteristickou Veľkou archou, v ktorej sídli ministerstvo dopravy. Ďalej drahé hotely a moderné kiná a centrály najvýznamnejších francúzskych firiem, napríklad edf, Areva a iné, nekonečné obrovské vydláždené plochy a schody. La Défense je futuristický Paríž.

Niektoré vybrané pamiatky v Paríži

Sainte Chapelle – dvojposchodová gotická kaplnka, skôr menší kostol v našom ponímaní. Nachádza sa v blízkosti Ministerstva spravodlivosti. Je považovaná za najkrajší parížsky kostol. Francúzsky kráľ Ľudovít IX., svätý kráľ, jediný kanonozovaný francúzsky kráľ, dal kaplnku postaviť v 13. storočí, aby mal kde uschovať relikvie: Kristovu tŕňovú korunu, kus z Kristovho kríža a niekoľko kvapiek Kristovej krvi. Tieto relikvie nakúpil Ľudovít IX. od byzantského cisára Balduina II., boli údajne trikrát drahšie ako samotná kaplnka. Na prízemí je dvorana so stĺpmi na ktorých sa striedajú dva motívy: trojitá veža /kastílska veža ako pocta Blanke Kastílskej/ a ruža-charakteristická bourbonská ľalia. Na prvom poschodí kaplnky, vychádza sa po točitých schodoch, je 15 prekrásnych vitráží siahajúcich do výšky 15 metrov s námetmi zo Starého a Nového zákona. Počas Veľkej francúzskej revolúcie boli vitráže a sochy zničené, v roku 1840 tieto diela reštauroval Viollet-le Duc.

Eiffelova veža bola otvorená v roku 1889 pri príležitosti svetovej výstavy, dielo staviteľa Gustáva Eiffela. Vo svojej dobe to bola najvyššia veža na svete, váži viac ako desať tisíc ton a obsahuje údajne 2,5 milióna nitov. Na vrchole, vo výške 276 metrov je vyhliadková plošina. Odtiaľto ale aj z 2. a z 1. poschodia je za dobrého počasia vynikajúci výhľad na Paríž. Na vrchole sú dve miestnosti zariadené ako obývacia izba a pracovňa G. Eiffela, ktorý sa za stavbu veže stal dôstojníkom Čestnej légie. Vo veži stále funguje pôvodný výťah z roku 1889, ročne vraj najazdí až 100 tisíc kilometrov. Prvé poschodie je vo výške 57 metrov, možno vyjsť aj peši po 360 schodoch, 2. poschodie je vo výške 115 metrov, tiež ho možno zdolať aj peši. Vstupné zdola výťahom priamo až na vrchol je 11,5 E; polovičné len pre deti do určitého veku je 6, 5 E; žiadne iné zľavy oficiálne nedeklarujú. V pokladni dole nevisí ani oznam, že je možné zakúpiť si vstupenku na peší výstup na 1. alebo 2. poschodie. Keď sme sa na takúto možnosť pýtali/po francúzsky!/ nedostali sme ani odpoveď. Ale táto možnosť tu je, asi treba byť patrične neodbytný. Kto vyjde peši na 2. poschodie, môže si tu zakúpiť lístok na vrchol výťahom už len za 3,7 E /!/

Gotická katedrála Notre Dame nachádza sa na Ile de la Cité. Základný kameň položil pápež Alexander III. ešte v roku 1163, stavala sa 170 rokov. Katedrála bola počas Veľkej francúzskej revolúcie temer zničená. V rokoch 1841–1864 ju reštauroval architekt Viollet –le Duc. Je dlhá 130 metrov, stredná loď má výšku 35 metrov, bočné lode lemuje 37 kaplniek. V katedrále je inštalovaný najväčší organ vo Francúzsku. Na západnom priečelí stojí charakteristická dvojica veží /podobne ako v Remeši/ s prekrásnymi rozetovými oknami. Väčšina francúzskych kráľov bola korunovaná v katedrále Notre Dame v Remeši, len traja, medzi nimi Napoleon, boli korunovaní v Notre Dame v Paríži. Pred katedrálou je kruh- symbolický stred Paríža. Veľmi pekná stavba, za katedrálou je príjemný parčík s upravenými záhonmi a stromami, v blízkosti Seina.

Bazilika Sacre Coeur /Sväté srdce/ leží na najvyššom bode Paríža. Dá sa k nej vyjsť po schodoch alebo lanovkou. Bazilika je vlastne pomníkom pre 58 tisíc francúzskych vojakov, ktorí padli vo francúzsko-pruskej vojne v rokoch 1870–1871. Výstavba baziliky trvala 46 rokov, dokončená bola v roku 1923 a náklady činili 40 miliónov frankov. V bazilike sa nesmie fotografovať, kňazi sa tu modlia nocou – dňom za duše zomrelých. Vo svätyni je veľká mozaika Krista v byzantskom štýle z rokov 1912–1922, vytvoril ju Luc Olivier Merson. Mozaika má symbolizovať oddanosť Francúzska Kristovi. Kupola baziliky je po Eiffelovej veži druhá najvyššia vyhliadka v Paríži. Nad hlavným vchodom sú jazdecké sochy Jean de Arc a svätého Ľudovíta. V blízkosti baziliky Sacré Coeur je Montmartre. Vo februári tohto roku to bolo len obyčajné, nudné, takmer ničím nezaujímavé námestíčko s niekoľkými trocha dotieravými maliarmi, resp. karikaturistami, ktorí sa ponúkali maľovať turistov /ceny za desať eur a viac/.

Pár poznámok k metru: je veľmi prehľadné, rozľahlé, rýchle a pomerne čisté. Bezdomovci sa vyskytujú len miestami na plošinkách a akoby na medziposchodiach. Na nástupištiach a chodbách sú nainštalované videokamery, neviem ako je to vo vozňoch. V každom prípade treba byť opatrný, veľa sa hovorí o krádežiach priamo vo vozňoch. Jeden individuálny lístok stojí 1,5 EUR a možno ho používať, kým neopustíte systém metra. Pri viacdennom pobyte v Paríži sa oplatí kúpiť týždenný lístok za 19 EUR. Na železničných staniciach alebo pri vstupe do metra vám pracovníci v plexi- búdkach pri vstupných turniketoch vystavia potrebnú preukážku k takémuto lístku. My sme si kúpili tzv. carnet. To je desať lístkov- za 11 eur, t. j. jeden lístok za 1,1 E. Chcela by som upozorniť na nedokonalosť tohto systému a s tým spojené nepríjemnosti. Časť zakúpených lístkov carnetov bola navonok v poriadku, ale v skutočnosti nepoužiteľná-neplatná. Tieto nepoužiteľné lístky, hoci sme ich riadne zakúpili od zamestnancov v búdkach pri turniketoch boli síce navonok v poriadku, neboli orazené, ale časť lístkov carnetu /zaujímavé, že nikdy tie, ktoré boli navrchu/, boli poznačené na magnetickom pásku, ktorý viedol cez stred. Takže keď sme vložili takýto navonok čistý lístok do turniketu, systém nás nechcel prepustiť. Keď sme reklamovali, záležalo od ľubovôle zamestnancov, či nám reklamáciu uznali alebo nie. Niektorí uznali, opečiatkovali takéto lístky a dali nám nové, niektorí nie, museli sme kúpiť nové. Stalo sa, že nás stroj nepustil ani na nové lístky priamo „pod nosom“ predávajúceho zamestnanca. Jeden zamestnanec nám takéto sporné lístky najskôr skontroloval a skonštatoval, že sú v poriadku, turniket nás však nepustil. Potom nám tieto lístky opečiatkoval a poslal nás s nimi do metra. Samozrejme, turniket nás nepustil. Zo zúfalstva sme už potom turniket preskočili presne tak, ako sme videli miestami robiť Černochov. Zamestnanci metra si z danej záležitosti nerobia „ťažkú hlavu“, len vy míňate zbytočne peniaze… Pozor, keď si kúpite lístok na dráhu RER C napríklad z Paríža do Versailles /to je iný, drahší druh lístka, za 3,4 EUR/, označený lístok si treba uchovať do konca cesty a pri východe zo stanice vo Versailles ho treba vložiť opäť do turniketu. Ak ho stratíte, nezostáva iné, len preskočiť cez turniket. Na druhej strane, všadeprítomní zamestnanci v plexi-búdkach /vo Versailles/ z takejto veci nerobia žiadnu vedu.