Matka talianskych riek, rieka Pád, vydala v priebehu stáročí mnoho skvostov. Starobylých a jedinečných. K nim sa určite radí aj mesto Turín, metropola regiónu Piemont, prvé hlavné mesto zjednoteného Talianska.
Máte-li problém se čtením slovenštiny, zkuste stránku přeloženou do češtiny pomocí automatického překladače od Googlu (a není to vůbec zlé):
Turín – metropole čokolády a médií ČESKY
Pre súčasníkov je Turín predovšetkým významným priemyselným centrom, v ktorom sa vyrábajú autá značky Fiat a Lancia. Ďalej mestom futbalu, sídlia tu až dva známe futbalové kluby: Juventus Turín a FC Turín. Na štadióne posledne menovaného sa v roku 2006 otvárali a ukončovali zimné olympijské hry. Supermoderný štadión je známy tým, že diváci vychutnávajú dianie na otvorenej hracej ploche spod zastrešených priestorov a tiež dômyselným zabezpečením štadióna pred výtržnosťami fanúšikov. V blízkosti štadióna stojí, možno ako istý druh amuletu, stavba Metafyzický tieň. Ide o otvorený kváder s dvoma radmi okien na všetkých stenách s tou vlastnosťou, totiž nevrhá v žiadnu dennú dobu tieň. Rovnako ako nepadol ani najmenší tieň na spomínané olympijské zápolenie v Turíne.
Pre istý druh milovníkov toho lepšieho v našom živote je Turín európskym hlavným mestom čokolády. Koncom 18. storočia tu istý vynaliezavý konštruktér menom Doret zostrojil stroj na výrobu čokolády v pevnej forme. Každý rok koncom októbra mesto Turín organizuje dvojtýždňový festival čokolády. Milovníci daru Mayov si môžu zakúpiť špeciálny čokoládový pas, s ktorým ochutnajú vo vybraných zariadeniach až päťdesiat druhov čokolády vyrábaných v regióne.
Hoci v Taliansku vládne prísna odluka štátu od cirkvi, 95% Talianov sa hlási ku katolíckej viere. Mesto Turín je baštou viacerých katolíckych cirkevných rádov, najmä však je kolískou rádu svätého Don Bosca, tzv. Saleziánov. Spomínaný rád, v ktorom vychovávajú aj slovenských Saleziánov, tu má päť kostolov a viacero viacúčelových zariadení, ktoré sa orientujú na teraz tak prepotrebnú prácu s mládežou.
Najmladší a najmodernejší zo všetkých turínskych kostolov, je kostol Svätej tváre, dielo švajčiarskeho architekta Mária Bottu, dokončený tiež v roku 2006. Moderný a nanajvýš originálny kostol bol postavený, tak povediac, ekologicky. Z klasického materiálu: tehál a dreva, ktoré sa využili zo starších budov priemyselnej turínskej štvrte Thorn 3. Za obetným stolom sa skromne a nič si nenárokujúc vynára tvár trpiaceho Bohočloveka. Moderná pripomienka známeho Turínskeho plátna je vytvorená z dômyselne zošikmených tehál a s pomocou umne vedených lúčov svetla. Tento skvost modernej sakrálnej architektúry príznačne zapadá do priemyselnej časti Spina 3. Z jednej strany kostol obklopuje klasický štrnásťposchodový obytný činžiak s obitými balkónmi, z druhej strany múr s kresbami grafitti, za ktorým sa rozkladá odstavená ale nie zbúraná továreň premenená na múzeum v prírode. Nič príliš vzdialené, všetko prvky našej doby.
Turín sa právom hrdí minimálne ešte jedným prvenstvom. V meste je najmladšie a určite najmodernejšie metro v Európe a možno aj vo svete. Prvá línia turínskeho metra, Metropolitana di Torino, bola otvorená krátko pred zahájením spomínaných Zimných olympijských hier v roku 2006. Jazda turínskym metrom, v ktorom vlakovú súpravu neriadi vodič, ale počítač, vozne sú obuté v gumených kolesách a pohybujú sa na betónových koľajniciach, je pôžitkom pre milovníkov výdobytkov techniky. V turínskom metre umne zamedzili možnosť znesvätiť tento stánok technickej moderny spáchaním samovraždy. Vstup na koľajiská metra a do samotných vozňov vymedzuje stena z plexiskla, ktorá sa otvorí len keď na zastávke zastane vlaková súprava.
Mnohí predstavitelia našich miest ba aj štátu by si mohli vziať príklad z nápaditosti otcov mesta Turína, ako v dobrom zmysle spropagovať svojeť a udržať mesto stále na pulze času. V roku 2008 napríklad vyhlásili mesto Turín za hlavné mesto svetového dizajnu, na znak toho na kandelábroch hlavných tepien doteraz vlajú charakteristické zeleno-čierne zástavky s príslušným nápisom. Predtým, v roku 2006 organizácia UNESCO vyhlásila Turín po Alexandrii, Madride, Antverpách a Montreale za hlavné mesto svetovej knihy.
Kniha, dizajn, alebo iné produkty, ktoré jedinec sprostredkúva iným, úzko súvisia s médiami. Mesto Turín sa právom nazýva aj metropolou médií. Okrem iných periodík, vydávajú tu aj jeden z najstarších talianskych denníkov, dodnes mienkotvorný denník La Stampa s celoštátnym rozšírením.
Každý súdny človek uzná, že veľmi silným médiom je kinematografia. A to už viac ako sto rokov. Ešte v 20. rokoch 20. storočia vyjadril ruský revolucionár Trockij nádej, že kiná pomôžu vyprázdniť kostoly, že pritiahnu ľudí lákavejším prostredím a oblečením ako občania nachádzajú v kostoloch. Celkom tak sa síce nestalo, no i tak sa kinematografickému priemyslu podarilo vytvoriť báječný fantastický svet, ktorý premieňa ľudské predstavy na realitu, hoci často len podenkovú. Mýty, príbehy, sny, najrozličnejšie fantázie, to všetko film úplne demokraticky poskytuje miliónom. Vďaka kinematografickým technológiám sa vysnívané aj nadprirodzené stáva reálnym. A práve kinematografii je v Turíne zasvätený v prenesenom význame a doslova chrám – Múzeum kinematografie, ktoré sa nachádza v budove Mole Antonelliana. Budova Múzea kinematografie sa vyznačuje takou originalitou a impozantnosťou, že sa stala nielen symbolom mesta, ale Taliani Mole Antonelliana umiestnili aj na svojich dvojcentových eurominciach. Upomienka na chrám nie je márna, architekt Alessandro Antonelli naprojektoval budovu v 60. rokoch 19. storočia ako synagógu. Neskôr, keď turínska židovská obec pre neustále rastúce náklady a megalomanské vízie architekta odstúpila od stavby, budovu získalo mesto Turín. V čase dokončenia v roku 1889 bola Mole Antonelliana so svojimi viac ako 167 metrami najvyššou tehlovou budovou na svete. Nielen budova, v ktorej múzeum od roku 2000 sídli, je impozantná. Tiež ráz a vnútorné stvárnenie budovy ohromuje. Vnútro múzea tvorí jedna celistvá výstavná plocha rozdelená len podlažiami. Expozície múzea dávajú návštevníkovi možnosť nahliadnuť do sveta kinematografie od počiatkov až k najsofistikovanejším prvkom tohto žánru, ako ich poznáme dnes. Pozostávajú z častí: vývoj kinematografie od prvopočiatkov, dejiny fotografie, plagáty k filmom, počiatky filmových záznamov: zbierka a ukážky nemých a zvukových filmov, najrozličnejšie filmové kulisy a rekvizity. Súčasťou múzea je knižnica a archív.
Autori výstavy sú toho názoru, že žáner filmu sa zrodil zo snahy človeka zabaviť druhých. Prvé obrazy človek vytvoril a poskytoval pomocou rúk, svetla a tieňa. O kúsok ďalej vo vývoji sa už nachádzalo poskytovanie obrazov cez jednoduché a zložitejšie okuláre. Na ceste k dnešnej kinematografii nasledovali rôzne optické schránky na prezeranie obrázkov. Na konci 18. a začiatkom 19. storočia dobyla svet zábavy laterna magica. Mimochodom, múzeum vlastní okolo stovky týchto zariadení, starších či novších, stále funkčných a asi 2000 obrázkov na prezeranie. Cesta vývoja potom viedla k fotografickému zachyteniu pozitívneho obrazu na kovových doskách – k dagerotypii a ešte neskôr k prvým fotografickým aparátom. Návštevník sa môže pokochať staručkými fotografickými prístrojmi zo začiatku 20. storočia spolu s kompletným vybavením na vyhotovenie fotografií, azda ani netreba spomínať bohaté ukážky vyhotovených starých fotiek. Čo všetko, ako detailne a v akej kvalite vedeli zachytiť priekopníci filmovania v rokoch 1880–1902, si uvedomí návštevník, až keď sa posadí v jednej z okrúhlych sál na prvom poschodí a zahľadí sa na ukážky nemých filmových snímok, ktoré zachycujú napríklad let muchy, pohyb svalov na nohe pri behu, pohyb svalov na tvári pri vyslovení pozdravu, chôdzu kozy, ovce a podobne.
Sála na druhom poschodí múzea kinematografie sa volá jednoducho chrám. Všetko a všetkých v chráme sleduje obrovský byvol so svetielkujúcim tretím okom na hlave a Božím okom uprostred Dávidovej hviezdy na hrudi, ktorý sedí na tróne. Žeby boh kinematografie? Alebo azda symbol toho, že podaktorí túžia urobiť z kinematografie božstvo, ktoré kontroluje naše mysle a vtláča nám cez pohybujúce sa obrázky do podvedomia svoje predstavy? Tak či onak alebo úplne ináč, božstvo je k svojmu trónu symbolicky pripútané reťazami. Určite však pozorne sleduje všetkými štyrmi očami aj dianie na dvoch veľkých filmových plátnach, na ktorých bežia paralelne rôzne filmy. A tiež divákov pohodlne ležiacich v leňoškách pred nimi. Do polovice septembra bol chrám zasvätený tvorbe všestranného talianskeho umelca a režiséra Uga Nespola. Jeho expozícia Čas po čase, ktorá dáva nahliadnuť do umelcovej tvorby od roku 1967 do súčasnosti, sa nesie v duchu umelcovej myšlienky, že umenie má zobrazovať všetky aspekty reálneho života. Súčasťou výstavy sú fotografické zábery z filmov, plagáty k Nespolovým filmom, videoprojekcie a časti filmových exteriérov z tvorby režiséra. Nespolo je známy tým, že rád využíva aj v nových filmoch už použité exteriéry a tých je po bokoch chrámu nepreberné množstvo. Mimochodom, Ugo Nespolo víta návštevníka už z plagátu pri vchode do samotného múzea.
Návštevník, ktorý sa nasýtil pozlátkom sveta kinematografie, môže sa nechať preskleným výťahom vyviesť na vrchol veže Mole Antonelliana a vychutnať reálny Turín z vtáčej perspektívy.
