Mesto Norimberg, po Mníchove druhé najväčšie mesto rozšafného Bavorska, je našincovi známe najmä z hodín dejepisu. Určite si mnohí pri vyslovení názvu tohto mesta rýchlo spomenú, že v časoch vlády národného socializmu v Nemecku sa v tomto meste konali zjazdy Hitlerovej strany NSDAP a v roku 1935 tu boli prijaté zlopovestné norimberské rasové zákony namierené proti židovským spoluobčanom. Bolo potom len symbolické, že po skončení druhej svetovej vojny si víťazné mocnosti zvolili Norimberg za miesto konania norimberských procesov proti hlavným vojnovým zločincom fašistickej diktatúry. Norimberské procesy sa tu potom konali od novembra 1945 do apríla roku 1949.
Norimberg dnešných dní je moderné veľkomesto, v ktorom žije asi pol milióna obyvateľov. V posledných mesiacoch 2. svetovej vojny bolo mesto bombardovaním spojeneckých síl silno poškodené, včítane historických častí. Ale ako je to v Nemecku pomerne bežné, aj v Norimbergu sa historické objekty jednoducho postavili nanovo.
Nechvalne známe časy druhej svetovej vojny symbolicky pripomína napríklad aj moderne a nápadito riešená Ulica ľudských práv, z ktorej je vchod do Germánskeho národného múzea. Túto ulicu lemuje 27 betónových stĺpov s článkami nemeckej ústavy /tzv. Grundgesetz/ v 30 jazykoch sveta (zastúpená je aj čeština). Asi uprostred radu stĺpov sa nachádza strom, ktorý symbolizuje všetky ostatné jazyky sveta.
Vo svojom príspevku nechcem opisovať toto príjemné mesto ležiace na oboch brehoch rieky Pegnitz a jeho historické pamiatky. Tých je veľmi veľa a mnohí ich dobre poznajú. Veď po roku 1990 sa naše zájazdové autobusy často vydávali najmä do Benátok a do Norimbergu ako pomerne blízkeho turistického cieľa v blízkosti českých hraníc. Pozornosť chcem venovať Dopravnému múzeu v Norimbergu. Tento zaujímavý a na exponáty nesmierne bohatý objekt sa nachádza na ulici Lessingstrasse 6, len jednu zastávku metrom alebo 15 minút pešej chôdze od hlavnej železničnej stanice. Na tomto mieste by som chcela spomenúť, že tí návštevníci, ktorí sa dostanú do Norimbergu železnicou, napríklad na denný lístok /Tageskarte/ alebo na tzv. Bayernticket, môžu tieto lístky použiť aj na všetku dopravu v rámci Norimbergu. Ba čo viac, pri návšteve Dopravného múzea, získajú pri nákupe vstupenky zľavu 25% /s určitosťou aj tí, ktorí majú bežný železničný lístok s trasou do Norimbergu/. Plné vstupné do múzea činí štyri eurá; s platným železničným lístkom, študenti a dôchodci platia len tri eurá. Hja, nemecké železnice sú síce drahé, ale aj presné a pohodlné a pri troche znalostí miestnych pomerov možno využiť aj rôzne výhody.
Dopravné múzeum existuje v Norimbergu viac ako sto rokov, od konca 19. storočia. Je to najstaršie železničné múzeum Nemecka. Na druhom poschodí sa nachádza múzeum pre komunikácie, tiež veľmi rozľahlé a bohaté na exponáty. Okrem toho sú k dispozícii konferenčné miestnosti, príjemná reštaurácia, zadarmo vstup do knižnice s 25 tisícami zväzkov a po predchádzajúcom ohlásení aj vstup do archívu.
Celá koncepcia dopravného múzea je ústretová voči návštevníkovi, priateľská, so snahou získať si človeka, najmä mladého návštevníka a pritom ho hravou, nenásilnou a súťaživou formou aj poučiť a nakriatnuť ľudí, aby sem prišli zas, aby si vytvorili vzťah k múzeu ako k svojej inštitúcii. Na exponáty si môže návštevník siahnuť a aj prakticky overiť tvrdenia, ktoré sú na pestrých sprievodných tabuliach. Sotva tu nájdete klasických muzeálnych dozorcov, ktorí by vás okrikovali, technický personál sa pohybuje najviac v miestnostiach s obrovskými modelovými (a fungujúcimi) železničnými dráhami. V tomto múzeu je naopak verejnosť priam vyzývaná, aby si na exponáty siahla. Som presvedčená, že aj takto možno podporiť ochabujúci vzťah mladých ľudí k štúdiu technických disciplín.
Hneď vo vstupnej miestnosti múzea si môžete za malý poplatok vyraziť z vhodenej dvojcentovej mince vlastný peniaz so železničným námetom. Ďalšia miestnosť predstavuje lapidárny úvod do problematiky využitia drevených vozíkov využívaných v stredoveku na dopravu rudy a uhlia v baniach. Návštevník si vlastnými rukami môže vyskúšať rýchlosť pohybu vozíkov, s akými kolesami sa pohybujú najrýchlejšie. Od tohto úvodu je už len krôčik k prvopočiatkom železničnej dopravy v Nemecku, ktorej základný kameň predstavuje prvá parná lokomotíva v Nemecku Adler (Orol). Orol bol uvedený do prevádzky v roku 1835, lokomotíva premávala dvakrát denne, zvyšnú dopravu zabezpečovali kone, preto priestor medzi koľajami bol vyplnený dlaždicami. Len na porovnanie, na Slovensku začala až o rok neskôr, v roku 1836, fungovať prvá konská železnica a prvý vlak poháňaný parou dorazil do Bratislavy v roku 1848. Premával na trati: Bratislava- Devínska Nová Ves- Marchegg – Gänserndorf.
Veľmi atraktívna je vystavená prvá nemecká elektrická lokomotíva, vyrobená už v roku 1895 firmou Siemens – Halske, s troma obojstrannými lavičkami pre cestujúcich na sedenie. Tento elektrický vláčik, na ktorý môžete pokojne ešte aj teraz v múzeu vysadnúť, dosahoval plne obsadený rýchlosť bájnych sedem kilometrov zas hodinu. Jeho jazdy boli dlhý čas neustále obsadené. Na dobovej fotografii hneď poblíž môžete obdivovať okrem vláčika napríklad aj oblečenie cestujúcich dám a pánov. Hneď ďalej môžete vstúpiť do trocha mladšieho veterána – lokomotívy, ktorá podľa štítku absolvovala poslednú generálnu prehliadku v roku 1942. Nesporným magnetom najmä pre mladých nadšencov železničnej dopravy je možnosť virtuálne viesť lokomotívu IC-vlaku na trasách Norimberg- Mníchov a Norimberg- Hannover.
Na základe veľkej makety všeobecnej, nemenovanej usadlosti v Nemecku sa návštevník poučí nielen o histórii krajiny, ale do dejinného a demografického prehľadu je veľmi citlivo zakomponovaný aj rozvoj železničnej dopravy od konca 19. storočia.
Osobitná časť expozície je venovaná vývoju železničných staníc od skromných začiatkov, cez integráciu napríklad kín, mliečnych barov (podľa amerického vzoru) a iných zariadení do staničných komplexov. Fyzicky vstúpite hoci do čakárne prvej i druhej triedy na začiatku 20. storočia; predaj cestovných lístkov je tak názorne nainštalovaný, až sa vám zdá, že keď sa postavíte pred okienko, už-už musí prísť železničný zriadenec a lístok vám vydať.
Osobne ma veľmi zaujala časť, ktorá bola venovaná nemeckým dráham v roku 1945 a nasledujúce roky. Po porážke Nemecka v roku 1945 a s rozdelením Nemecka na okupačné zóny si víťazne mocnosti rozdelili na zóny aj nemeckú železničnú dopravu so všetkým, čo k tomu patrilo. Sovietsky zväz, ako krajina, ktorá najviac utrpela za čias fašizmu, si „odrezal najväčší kus z koláča“ na tie časy veľmi vyspelej nemeckej železničnej dopravy. V sovietskej okupačnej zóne bolo demontovaných asi štyritisíc kilometrov koľají, ktoré boli spolu s množstvom vagónov a lokomotív odvezených do ZSSR. Ostatné mocnosti sa zachovali milosrdnejšie k nemeckým dráham, možno aj preto, že u nich bola železničná doprava v danom čase na lepšej úrovni ako v Sovietskom zväze. Ak v tejto časti pristúpite k preskleným skrinkám uprostred miestnosti, môžete sa započúvať do autentických prejavov generála DeGaulla, Churchilla a Stalina pri preberaní svojich zón. Taktiež tu uvidíte francúzsko-nemecké, anglicko-nemecké a rusko-nemecké preukážky pre železničných zamestnancov do práce a obojstranné slovníky v daných rečiach určené pre železničných zamestnancov, tiež dvojjazyčné cestovné preukážky pre cestujúcich. Obrázky na okolitých panelov vás úplne vtiahnu do povojnového Nemecka, obklopia vás vlaky ovešané vojakmi, zajatcami z táborov a koncentračných táborov, ale aj civilným obyvateľstvom, ktoré v danom období v mestách trpelo obrovskou núdzou všetkého. Asi nie je veľmi známe, ale tu sa to dozviete, že obyvatelia nemeckých miest chodievali k vlakom kradnúť uhlie určené na pohon lokomotív a že vyrážali vlakmi ale aj inými prostriedkami, napríklad na bicykloch do bližších i vzdialenejších dedín, aby si zakúpili potraviny. Potom sa preplnenými, a doslova ako strapec hrozna ovešanými vlakmi, (aj na strechách, plošinách, rôznych prípojkách) vracali do miest. Núdza bola v tých časoch tak obrovská, že dokonca kolínsky kardinál Frings určitým diplomatickým spôsobom schválil krádeže uhlia.
V roku 1949 vznikla Nemecká demokratická a Nemecká spolková republika. Železnice sa začali v oboch republikách rozvíjať oddelene a oddelene sledujú tento vývoj aj muzeálne expozície. Nadobudla som dojem, že vývoj železničnej dopravy v bývalej NDR je predstavený s miernym dešpektom.
Veľká pozornosť sa v múzeu venuje rýchlostným IC- vlakom, ktoré sú v terajšom Nemecku na vynikajúcej úrovni.
Druhé poschodie dopravného múzea je venované vývoju prostriedkov komunikácie od počiatkov do dnešných čias. Milovníkov starých predmetov určite zaujmú vystavené dostavníky, žlté autíčko z 50.- tych rokov na dopravu poštových zásielok, ukážka starobylej pošty a telefónnych búdok z dvadsiatych rokov dvadsiateho storočia, dnes už zabudnuté prvé počítače, ktoré kedysi zapĺňali celé miestnosti a ďalšie pozoruhodnosti.
Ak sa teda raz dostanete znova do Norimbergu a usúdite, že mesto už dobre poznáte, skúste navštíviť Dopravné múzeum na Lessingstrasse. A keď sa nasýtite obdivom k technickému pokroku – k tomu, čo všetko ľudia dosiahli v oblasti dopravy a komunikácie, odporúčam, aby ste prešli pešo len pár metrov k blízkemu Germánskemu národnému múzeu, ktoré sa môžete ponoriť do inak krásnych vecí – do jedinečných objektov výtvarného umenia, sochárstva, architektúry, užitého umenia. Verím, že oboje posilní vašu vieru v schopnosti človeka.
