Autor: Oldřich Štos

Na Veliki Lubenovac přijíždíme ve čtvrtek 7.8. během dopoledne a oběda. Peugeot 407 s posádkou Medzo, Majkl, Robert a Spider, druhá skupina pak Oktávka – Vratík s Romanem a množstvím materiálu. My ve 407 přijíždíme přes chatu Alan o něco později, leč jsme si dopřáli po celonoční jízdě ještě koupání v moři. Vratík s Romanem v tu dobu již identifikují spolu s Chorvaty vchod a dělají první malou vynášku materiálu divokým terénem ve svazích Gornjego kuku. Odpoledne se potkáváme všichni v kempu. Balíme veškerá lana a připravujeme materiál na další den.

V podvečer se vydáváme ještě jednou ke vchodu s cílem transportu veškerého materiálu a prvnímu sestupu ke sněhové sekvenci v hloubce 100/140m. Je nutné prověřit, zda-li je jeskyně po zimě otevřená. Obří kolmá deprese plynule přechází v mystérium firnu, ledů a séraků na kótě od 100 do 140 m. Nad hlavami visí neuvěřitelné firnové formace mnohametrových rozměrů a desetitunových hodnot. V samotném ústí v hloubce 100 m se dělá v podvečer díky teplotní inverzi mlžný opar a černočerná hlubina pod nohama tak působí o to tajemněji a monstrózněji. Rozměr kolmého závrtu dosahuje na vstupu úctyhodných 100×75 m a samotný otvor má rozměry 65×30 m. Nejužší místo propasti se nachází v ledové sekvenci a dosahuje rozměru 2×1,5 m.

Ve dnech 7. – 10. 8. 2008 působila skupina speleologů ze sdružení KOTA 1000 v chorvatském severním Velebitu v oblasti Rožanski a Hajdučki kukovi, v místech závrtu Veliki Lubenovac. Akce se zúčastnili speleologové Peter Medzihradský (SK Dubnica nad Váhom), Robert Šamonil (ZO 6–02 Vratíkovský kras), Majkl Bělehrádek (ZO 6–16 Tartaros), Roman Mlejnek (ZO 5–07 Antroherpon), Vratík Ouhrabka (ZO 5–01 Bozkov) a Oldřich „Spider“Štos (ZO 6–20 Moravský kras).

Akce proběhla na pozvání chorvatského klubu SO PDS Velebit, zastoupená Darkem Bakšičem ze Zagrebu. Naše účast byla součástí každoročního speleologického kempu chorvatských speleologů v závrtu Veliki Lubenovac nedaleko propasti Slovačka jama –1320 m a nově objevené propasti Jamski sustav Velebita –1026 m s největší podzemní vertikálou světa – Divke Gromovnice, hlubokou 513m.

Na začátku srpna se tak sešlo téměř 50 chorvatských speleologů v kempu Veliki Lubenovac, aby pokračovali v objevných postupech jeskyně Jamski sustav Velebita, na kterou soustředili veškerou pozornost. A to zejména v perspektivních meandrech na nehluboké kótě okolo 150 až 200 m hloubky pod povrchem.

Cílem česko-slovenských speleologů byl však sestup do druhé nejhlubší vertikály světa, zvané Patkov gušt, hluboké 553 m. Propast byla objevena začátkem srpna 1997 a byla pojmenována po Zoranu Stipetiču – Patku, který v roce 1994 tragicky zahynul v sifonech na dně Lukiny jamy.

V roce 1997 se podařilo po opětovné rekognoskaci vchodu, odtátí sněhové zátky (-100/-130m) proniknout do této obří vertikály speleologům z SO PDS Velebit a na podruhé v roce 2001 polskému týmu speleologů z klubu Bobry Zagan. Přesně po 11 letech od objevu tak potřetí stanula lidská noha na dně tohoto ojedinělého a monstrózního díla přírody. Vchod se nachází v nadmořské výšce 1450 m.n.m. pod vrcholem Gornjij kuk.

Při prvním sestupu jsme dokonce narazili na neklamné známky působení našich polských kolegů (2001). Zarezlé duralové plaketky LUCKY jsou na několika místech jasným znamením, že sestupujeme správným směrem. Nebezpečně vzhlížející kotvení – štand na malé poličce v hloubce 50m, je úvodním krokem do světa vlhka, šera, sněhu a silného průvanu. Sestupujeme ještě o 40 m hlouběji, co lano dovolí, na začátek téměř kolmého firnového pole a do temného chřtánu vrháme velký balvan. Lomoz a rachot je slyšet dalších 100 – 150 m, z čehož usuzujeme, že vertikála by mohla být otevřená a my bychom tak mohli sestoupit na dno. Do kempu se vracíme za šera. Vaříme a spolu s chorvatskými kolegy sedíme u ohně a vykládáme dlouho do noci.

Pátek 8.8. je ve znamení příprav na sestup. Strategie je jasná. První vystrojovací dvojka Spider a Majkl mají za úkol navázat na sestup z předchozího dne, který skončil v hloubce cca 100 m. Musí najít cestu zaledněnou sekvencí, vertikálu vystrojit, případně překotvit stará kotvení, která dle avíza Chorvatů budou možná dosti nepoužitelná. Druhá skupina Medzo, Roman a Robert zahájí sestup o 3 hodiny později a cestou dolů budou provádět fotodokumentaci. Vratík pomáhá s matrošem první dvojce a z hloubky cca 150 m se vrací na povrch. Po zbylý čas působí jako spojka na povrchu a v táboře.

První skupina Spider a Majkl začíná sestupovat ve 13:00 hod. Druhá, Medzo, Roman a Robert o tři hodiny později, tedy v 16:00 hod. Navazujeme na sestup z předchozího dne. Na 100 metru se šeří a mizíme pod obrovskými firnovými převisy a séraky. Na některých totálně nedostupných místech jsou vidět osazené plakety. Sníh odtál a cestu tudy nyní nelze vystrojit. Úspěšně tedy pokračujeme ve vystrojování. K dispozici máme akuvrtačku a dva články. Osazujeme kotvy 8mm, do ledu pak titanové šrouby, v odborné terminologii raději tzv. ledabóry. Přes dvě přepínky na ledabórech se pod námi otevírá doslova kotel, průměr šachty je širší, až 15 m a ze stropu visí neuvěřitelné formace ledů a firnů navíc na jednom místě prorostlý ledem, spadený strom. Stěny jsou v těchto místech kompletně pod ledem, mocnost odhadujeme na 5–10 cm. Čím níže, tím led ustupuje a dostáváme se na kompaktní třetihorní vápenec. Je potřeba provést krátké kyvadlo za pomoci cepínu vpravo a již vidíme starý chorvatský spit. Tady jsme se napojili na starou cestu z roku 1997. Přidáváme jednu osmičku kotvu a vytváříme tak bytelný štand. Zde v hloubce 200 m, kde taktéž končí souvislá vrstva ledu zanecháváme viset na „Y“ kotvení cepín a další ledovcové propriety a vydáváme se po chorvatské cestě do nitra velebitské temnoty. Střídáme se. Na řadu jde Majkl, zkušený vertikální harcovník.

Následuje krátké slanění po hladkém žebru a přístupové „Y“ kotvení na hraně velkého převisu. Odtud je dle mapy jeden spust 115 m, v totální temnotě. Průhled odtud, je dobrých 300 m a průměr šachty se zvětšuje na 30 – 40 m. Ten vydrží až do dna! Je vidět jen lano a tmu. Nic víc! Jen lano a tmu. Maximální svislost – totální kolmice. Majklovo světlo vidím dobrých 120 m pod sebou v místech, kde se poprvé dotknul stěny. Je to opravdu chorvatská cesta! Jsou tam další a další spity. Navazuje dalších 150 m lana, které končí na malé rozbité polici v hloubce 465 m, tedy 88 m nad dnem propasti. Zde Majkl buduje bytelný štand a schovává se před padající vodu, která se rozprašuje do jemné sprchy. Přijíždím k němu s plnými vaky, chvíli spočineme a opět střídáme. Technický plánek ukazuje traverz vpravo a přes několik přepínek do dna. Traverzujeme tedy vpravo, ale nemůžeme žádné spity ani kotvy nalézt. Promočený a zmrzlý vrtám poslední kotvu. Na víc už akučlánek stejně nevystačí. Vrtačka dosloužila. Sestupuji tedy o dalších 20 m níž a pokouším se ručně vyvrtat další spit. Dvě díry se ve tvrdém vápenci hned vylamují, až třetí chytá. Na jeden spust sestupujeme volně vzduchem 65 m na monstrózní kamenité dno šachty.

Půdorys dna dosahuje úctyhodných 40×30 m. Při pravé straně je malý převis, kde je sucho a ten tak přirozeně chrání před pádem čehokoliv z vrchu. Zde budujeme malé depo. Vaříme čaj, kafe a něco zakousneme. Zběžně obhlédneme totálně pusté dno s výrazným odtokem vlevo do malého nevýrazného propadání, kde voda drenuje přes sutě neznámo kam. Darko říkal, že v dobách vysoké vody zde voda nastoupává až 7 – 9 m nad úroveň dna o čemž údajně svědčí občasná linka na stěnách prostory.

Článek přináší Cavexclub, specializovaná prodejna s potřebami pro outdoor, speleologii a canyoning.

Obchod najdete v Brně na Šilingrově náměstí 7. Kromě nákupu můžete v prodejně třeba jen tak klidně posedět u kafe nebo čajů z bylin krasových, prolistovat časopisy s jeskyňářskou tématikou nebo prostudovat mapy hlubokých světových propastí s možností zhotovení kopií v nedalekém copy centru.

Od roku 2008 Cavexclub nabízí taktéž bohatou nabídku kurzů, odborných seminářů, sportovních akcí, expedic, speleologickou školu a další doplňkové služby.

Abychom si ten sestup trochu zpestřili, slovenský bratr Medzo zase jednou něco vymyslel. V brněnském Tescu jsme koupili badmintonový set a na samém dně jsme sehráli malou recesistickou exhibici světových špiček – Roman Mlejnek / BC Adamov Ptačina versus Robert Šamonil / BC Adamov Hradčany. Zápas skončil nerozhodně a byl zachycen fotografickým okem Medza. Hrací set jsme ponechali následovníkům na viditelném místě – na dně druhé nejhlubší vertikály světa v kvalitním černém balení.

Na povrch vylézáme spolu s Majklem v sobotu 9.8. ve 04:00 hod ráno po 15 hodinách do ranního svítání, mlhy a větru. Balíme se do izofólie a uleháme do první škrapy hned vedle přístupového štandu. Hodinu po nás se přehoupne přes hranu Robert a upadá do vedlejší škrapy taktéž. V 7:30 hod ráno vylézá Roman a Medzo. Vstáváme, balíme materiál a sestupujeme do kempu Veliki Lubenovac. Dole v kempu je bezvětří, zataženo a občas kápne. Dozvídáme se, že v noci se přehnala bouřka a trochu zapršelo. Nikterak dramaticky. Den trávíme tím, že poleháváme, pospáváme a balíme materiál. Večer je ve znamení zakončení chorvatského kempu. Loučím se u ohně. Chorvati připravují bohaté pohoštění. Různé druhy masa, saláty, rozličné pitivo. Z okolních kopců se stahují další a další speleologové a v konečném součtu jich je na padesát. Večer je ve znamení bujarého veselí a spát jdeme v pozdních nočních hodinách. V neděli 10.8. brzy ráno v 7:00 hod. opouštíme kemp. Cestou se ještě stačíme vykoupat v Jadranu a pak nás již čeká jen celodenní cesta domů. V Blansku ve 23:00 hod. večer.

Poděkování patří zejména chorvatským speleologům z SO PDS Velebit ze Zagrebu v čele s Darkem Bakšičem, který se o nás skvěle staral a poskytnul nám veškeré potřebné informace, vyřízení permitů a administrativy kolem našeho pobytu. Dále pak všem účastníkům akce za pohodu a hladký průběh akce. Romanu Mlejnkovi, Vratíku Ouhrabkovi, Robertu Šamonilovi, Majklovi Bělehrádkovi a Medzovi Medzihradskému.

20.01.2007 07:00– Budí ma vlhko, teplo, tma a tlmený krik. Cez noc napadlo aspoň dva metre snehu. Zvonku nás vyhrabáva Medzo a Braňo. Všetky stany sú hlboko pod snehom. Rýchlo von a vykopávať. Kuchyňa je tiež pod snehom. Vchod do jaskyne zapadol. Je hustá hmla, dvíha sa vietor a stále sype biele sračky. Braňo sa prepadol k Denisovi do stanu a totálne ho zdemoloval. Mrzne –12°C. Stany majú potrhané tropika a polámané tyčky. Sneží, sneží a sneží. Ideme vykopávať vchod do jaskyne. Až do večera do 17:00 hod stále dookola vykopávame stany. Ležia na dne dvojmetrových kráterov. Večer už nieje miesto kam by sa dal ešte sneh odhadzovať a tak ich vyťahujeme na okraj kráterov. Do nich sa zmestí veľa snehu. Svietia hviezdy. Časí sa. Mrzne až praští –20°C. Z jaskyne vyliezajú posledné týmy. Všetko odstrojené. V priebehu večera a neskorej noci za svitu čeloviek nosíme ešte materiál na heliport.

21.01.2007  Celý deň likvidujeme tábor a 3 tony materiály transportujeme na heliport 500m od basecampu. Bude to zase na dva lety. Počasie nám praje. Svieti slnko a mrzne. Všade okolo je ohromné množstvo snehu, z hrebeňov svišťia do doliny lavíny. Predpoveď je dobrá. Zajtra ráno by mohol priletieť vrtuľník. Večer v kuchyni varíme grog. Koluje spirt. Oslavujeme, poniektorí až do rána. Tešíme sa domov.

22.01.2007 07:00– Skorý budíček. Raňajky za pochodu. Likvidujeme stany a zvyšok materiálu v pokluse vynášame na miesto pristátia. O 9:00 má priletieť vrtuľník. Je polojasno, tlak šiel dole, bezvetrie. Za chvíľu zaburáca za hrebeňom rotor a jedenásťtonová mašina sa rúti na pristátie. Zas biela tma. Pravá strana stroja sa prepadáva do snehu. Uf! Prvá skupina sa transportuje v zdraví dole. Behom nasledujúcich 5 min sa úplne mení počasie. Začína fučať silný bočný vietor a sneží. Viditeľnosť sa zmenšuje na únosné minimum. Už ani nepočítame, že sa pre nás dnes vráti. Stojíme ticho a bez slova načúvame. Je to tu! Adrenalín stúpa rýchlejšie ako vrtuľník klesá. Iljucha Alexandrov naviguje na pristátie. Vietor je silný. S mašinou to hádže 3m nad našimi hlavami. Shuvalov má strach a drží ma za ruku. Pevne mu ju stisnem. Niesom na tom o moc lepšie. Ľadové kryštály pichajú ako projektily. Otáčky rotoru mierne poľavili, hotovo sedí. Teraz to tam rýchlo nahádzať a preč odtiaľto. Vonku nechávame nejaké vaky s jedlom. Palubný technik nám dáva jasne najavo, že sme plný. Viac toho neunesie! Fučí stále silnejší vietor. Mašina sa klepe a zvyšuje otáčky rotoru. Ťažko, preťažko sa odlepí od vrcholku hory. Poryv vetru si s nami pohráva a situácia je tak tak na hrane. Dá sa to vyčítať z pohľadu palubného technika keď k nemu do pilotní kabíny vbehne uvolnený plastový sud. V 10:30 hod. dosedáme do piesku pláže pri mori v Gentiadi. Davaj spirit malaďéc… tepjer ničego nechoču… Bozkávame zem po ktorej chodíme, naša radosť je obrovská.

23.01.2007  Do­obeda balenie u Vátika v Gentiadi. Dozvedáme sa, že napriek otvoreným hraniciam nám treba zaplatiť víza. Braňo a Denis odchádzajú do Suchumi vysporiadať sa s týmto „výpalným“ Prechod cez hranice je bez problémov. Individuálne odchody domov. Klim a Zdenál vlakom cez Ukrajinu do Kyjeva. Zdenál potom sám autobusom domov na Moravu. Medzo a Spider si prezeráme Soči. Kandidát na olympiádu 2014 sa od mojej návštevy v 92 zmenil na nepoznanie. Na každom kroku luxus a blahobyt. Pre istotu nás ešte predvedie miestna polícia a celá stanica sa zabáva na čudnej kombinácii Čecha a Slováka. Asi sa už nedozvieme prečo? Večer v miestnom Kazašku na stanici v Adleri zapíjame úspešnú expedíciu 100 gramovými vodkami. Za dvesto rubľov nám hrajú hit Čórnie glazá.

24.01.2007  Vo vlaku esť balšája kultúra … Hrá sa na gitare a užívame si ešte ruského folklóru…

25.01.2007  Nes­koro večer prichádzame na Kurský vakzál do Moskvy. Množstvo vakov a transporťákov zas putuje cez celú stanicu do áut. Totálne strhaný padáme do spacákov na zemi detskej izby u Denisa. Jedno z detí ma ťahá za ucho, no je mi to jedno. Tvrdo zaspávam a nezobudila by ma ani ďalšia VOSR (VŘSR – Velká říjnová socialistická revoluce – pozn. redakce)

26.01.2007  Lenina zase neuvidíme, je zatvorené. Celý deň sa kocháme Moskvou hľadáme nejaké múzea ,no moc sa nám nedarí. Je nám to však jedno, toto mesto je jedno veľké múzeum.Určite sa sem ešte vrátime. Večer na dači u Sklyara v ošiali skáčeme zo sauny priamo do snehu a mlátime sa brezovou haluzinou. Užívame si civilizáciu a zimu kým sa dá. U nás vraj začali kvitnúť konvalinky, tu je –20°C. Rusko zas raz nesklamalo. Kŕmime sa krevetami a suši, lejeme do seba pivo. Zajtra to končí, ide sa domov. Pre zmenu letíme do Viedne cez Miláno.

28.01.2007  Blan­sko CZ… ráno okolo 06:00 konečne ležím vo vani. Poobede priviezli bagáž, ktorá nás nedobehla v Miláne. Doma mám novú saunu… Mojtín SK… prebúdzam sa v príjemnom objatí mojej priateľky a náš druhý pokus o samovraždu, mi pripadá už iba ako sen. Ťažký sen. Pekný sen…

15.01.2007 11:00 -Každé ráno nás budí telefónne spojenie s vyšším táborom alebo s povrchom. Je to super vec, veľa srandy ale hlavne to uľahčuje prácu. Natiahnuť kábel až sem stálo veľa úsilia ale stálo to za to. Behom raňajok Klim, Jura a Medzo plánujú čo sa bude robiť dnes. Stačíme prebrať byznys, pracovné problémy a tiež rodinu. O 17:00 odchádzajú do tábora –1960m Peremička. Poobede Zdenál, Max, Vitja a Spider zostupujú na dno starej vetve Game Over –2060m. Nový Český rekord! Cestou naspäť odstrojujú laná, ktoré bude treba za sifónom Kvitočka. Okolo 21:30 prichádza z KSS Medzo, Jura a Klim a po malej porade striedajú Dymu, Vitja, Maxa a má ísť aj Spider, no ten prehovára Zdenála, aby si to spolu vymenili. Zostať chceme všetci, pretože vypustenie sifónu Kvitočka je stále reálne a prípadný postup cez ďalšie sifóny Podnir a Unitaz a dosiahnutie finálneho s5 v hĺbke –2140m je stále možné. Keď už skúša niekoho z nás aj podplatiť, dosiahne svojho. Trochu sa potlačíme. Stan pre štyroch praská vo švoch, no večer je veselý a kuchtíme všelijaké špeciality. Hlavný chod je sudánska ryža s mäsom.

16.01.2007 10:00– Raňajky a dve hodiny známeho dialógu „vaprós… padaždí, padúmájem“. Varíme a plánujeme ďalší postup. Pred obedom je jasné, že sifón sa nepodarí vypustiť a tak na dno idú len potápači. Dyma polámal hadice a voda sa vracia do sifónu. Medzo je nespokojný, dosiahnutá hĺbka –1960m mu nestačí. Magická 2000ka ho láka a tak prehovára Shuvala na ešte jeden zostup aspoň do Game Overu. Stále tu možnosť je, v studni zvanej Milénium treba osadiť meráky výšky vodnej hladiny a tu je aj kóta –2000m Odchádzajú o 12:00. Klim a Jura sa spúšťajú ku Kvitočke. Medzo sa šťastný vracia do tábora. Klim a Jura sa pripravujú na ponor. Borci zabudli dve potápačské fľašky. 16:00– Zanorí sa druhý z potápačov Jura Bazilevskij. Cez dva sifóny „Podnir“ a „Unitaz“ sa dostávajú k finálnemu s5 Dva Kapitána, kde sa naposledy v septembri 2006 podarilo Y.Kasjanovi a G.Samokhinovi dosiahnuť mety –16m/30m s tím, že sifón neprekonali. Po orientačne veľmi obtiažnom ponore s obmedzenou zásobou vzduchu sa podarilo dostať O.Klimčukovi do miest –30m/80m, kde sa chodba začala dvíhať hore. Tu vyviazal vodiace lanko a vrátil sa nazad. Návrat potápačov o 23:00. Varíme a oslavujeme. Nový rekord sveta –2170m je tu. Neskoro v noci sa darí spojiť s povrchom. Hore sa prehnal uragán. Odniesol dva stany aj s vecami. Mráz –25C. Tí, čo zostali hore, sú zalezený v kuchyni aby prežili a závidia tým pod zemou.

17.01.2007 09:00– Likvidujeme bivak. Balíme bordel a všetko čo sa musí vyniesť na povrch spolu s prázdnymi fľaškami. Delíme sa na dve družstva. Medzo, Zdenál a Spider a druhé družstvo Klim, Jura a Shuvalov. Cieľom je vystúpiť až do tábora Sandy Beach na –1400m spolu s prekonaním s1. Vyrážame ako prví. Krátka zástavka v KSS –1630m kde v stane varíme čaj a niečo zjeme. Pri pretláčaní sa cez úžinu pod šachtou Everest Medzo utrhne karbidku a tá mizne v hlbokom jazierku. Našťastie unikajúce bublinky mu prezradia polohu ale zadarmo to nieje. Je durch mokrý. Úžina s názvom „Farvátor Rejsnera“ je spolu s Trúbou najužšie miesto v celej jaskyni. Transportné vaky sa posielajú po vode a my sa bez prilby a odstrojený materiál pretláčame otvorom 25×35cm. Neskoro večer sme pod Everestom. Prezliekame sa do gydra. Tých 40m hore oblečený v gume a s plným vakom je trápenie. Hore skontrolovať a nasadiť automatiky, fľašky za overál, nasadiť okuliare a pod vodu. Spider si zabúda zapnúť prilbu a pod vodou ide úplne po tme. Preťahujeme pytle a Medzo po krk vo vode sa snaží spraviť aspoň jednu fotku. V bivaku sme o 23:00. Je tu plno ledva si nájdeme jeden spacák. Vidinu bezsennej noci vylepšuje iba Spider, keď nevedomky vhadzuje svoje práve usušené ponožky do cestovín s kečupom.

18.01.2007 13:00– Odchádzame z bivaku –1400m s plnými a ťažkými vakmi. S Medzom nesieme tri plné. Deväť hodín trápenia a driny. Po ceste ešte chceme fotiť. Cesta je nekonečná. Kedykoľvek si už myslíme, že to je posledný stupeň, vždy sa objaví ďalší a ďalší. V –1200m stretávame Denisa Provalova. Ide z bivaku –700m pre ďalší materiál. Dva roky sme sa nevideli, máme o čom pokecať a je dôvod na oddych. V obrovskej kaskáde nám zmizol Zdenál spolu s obrovským vakom. Vidina teplého bivaku s jedlom a čajom je lákavá. Dyma liezol pred nami z tábora –1400m do tábora –700m celých 14 hodín a je úplne grogy. Ošetrujeme mu krvavé podliatiny spod sedáku a čižiem, ale ani to moc nevníma. S lyžičkou v ústach zaspáva ako poleno. Jeme, pijeme a behom chvíľky zaspávame aj my. V stane pre štyroch sme „iba“ šiesti. Spider zas vhodil svoju kuklu do polievky.

19.01.2007 10:00– Berieme svojich neoddeliteľných a verných kamarátov transportného charakteru do podvesu a pomaly sa sunieme hore. Mám dojem že tento monotónny príbeh nikdy neskončí a po toľkých dňoch v podzemí si už nedokážeme vybaviť ďalšiu cestu na povrch. V jaskyni sa teraz pohybujú ľudia, ktorí prileteli druhým vrtuľníkom. Zostupujú až do –1400m a postupne tlačia všetok materiál k povrchu. Medzo sa pokúša ešte niečo nafotiť. Jeho starý Canon dostáva vo vlhku a prachu poriadne do tela. O 19:00 večer vyliezame po viac ako desiatich dňoch z podzemia, z toho asi 105 hodín zavesený na lanách. Moja predpoveď sa splnila do bodky. Je tma, fúka silný vietor, –20°C a sneží. Na poslednom istení ešte robíme záverečné foto, ale zima už na nás útočí. Bojujeme s cestou k táboru. Fixné laná sú zasypané snehom a primrznuté. Za posledné dva dni, napadlo cez dva metre snehu a stany sa museli neustále vykopávať. Doslova vbiehame do nášho snežného iglu obalený snehom a ladom. Dostávame do sebe mraky vriaceho čaju. Servis je perfektní. Chlapci s nami na povrchu počítali a pripravili čaj aj jedlo. Sneží, sneží a sneží. Snažíme sa ešte dovolať svojim blízkym, ale nieje signál. Na Braňovi je vidieť, že sme mu už chýbali. Ponáhľam sa do spacáku a za chvíľu už neviem o sebe. Braňo ma budí ešte za tmy. Stan sa prehýba pod náporom snehu a von sa musíme doslova vyhrabať. Všetko je pod snehom.

10.01.2007 11:00– Dobalujeme posledné veci. Ja pribaľujem ešte svoje fotenie a blesky. Sú to kilá navyše. Spolu s Pavúkom mizneme pred obedom vo vchode z ktorého vanie príjemný teplý a vlhký vzduch. Naposledy si užívame slniečko. Nikto nevie, kedy ho zas uvidíme. Stavil by som sa, že keď za pár dní vylezieme, bude to najhoršie počasie aké si môžeme priať. Vždy to tak je! Cez Sínusoidu berieme päť ťažkých transporťákov plných benzínu a vybavenie pre najnižšie položené bivaky. V túto chvíľu ešte nevieme, že toto odporne ťažké bremeno, budeme ťahať až do –1400m k prvému sifónu. V 19:30 po necelých deviatich hodinách sme v bivaku –700m Petit drú, na dne sedemdesiat metrovej šachty. Až sem bol vápenec na stenách prevažne svetlo šedý, miestami sa objavuje krasová výzdoba. V stane už čaká Rejsner. Asi hodinu po nás prichádzajú do stanu Čeljabinci a Vladivostočani. Stan je naplnený viac ako na maximum. Je nás osem a stan je tak pre šiestich. Zdá sa ,že v podzemí sa moc nevyspíme.

11.01.2007 11:00– Spolu s Medzom vyrážame v skupine, my dvaja a päť ťažkých vakov. Cieľom je bivak –1400m. Už po pár metroch za steny menia na zlepence, vápenec tmavne, pribúda vody. Cestou fotíme. Na „Sandy Beach“ dochádzame až večer o 20:00. Je tu najväčší bivakový stan aký som videl, vyrobený z alufólie na darčekové balenie. Po nás prichádza ešte Braňo a Andrej Myslivec. Spí nás tu jedenásť. V jednom spacáku po troch. V noci je zima, túlime sa s Pavúkom k sebe a konečne sa trochu vyspíme. Braňo zase chrápe. Na trase z bivaku –700 k bivaku –1400 je najhlbší stupeň –70m.

12.01.2007 08:00– Medzo vstáva zase prvý. Začína variť a zvuk variča budí ostatných. Dnes nás čaká ponor v sifóne –1400m ,cesta k táboru KSS na –1630m a transport materiálu. Plánovanie dňa funguje spôsobom: vaprós… padaždí, padumájem… Jednoduché otázky sa riešia niekoľko hodín. Na všetko je kopec času. Zdenálovi sa pripálila ryža. Rusi to komentujú po svojom, “V katóroj derevni tebjá účili mešať rys?“. Doobedie je plodné a plné smiechu. Behom varenia sa mení situácia. Braňo za sifón nejde. Vraj by sa nevliezol do ďalších podzemných táborov a posielajú ho na povrch. Berie to hrdinsky, aspoň na pohľad. Za sifón ide celkom 9 ľudí. Zdenál, Max, Vitja, Dyma a Shuval v prvej skupine a Medzo, Spider, Klim a Jura Bazilevskij v druhé skupine. Vyrážame v 16:00 z bivaku Sandy Beach. Asi za pol hodiny sme pri ňom. Dlhý do 6 metrov a rozmeroch cca 0,6×0,7m. Prekonávame ho v gumených suchých oblekoch zvaných „gydrokostjum“. Veľa času zaberá než cez sifón dostaneme veľké množstvo materiálu. Spider nieje vo svojej koži a je to na ňom naozaj vidieť. Pod zemou sa ešte nepotápal. Hneď za sifónom je p40 zvaná Everest a až dole sa vyzliekame z gydier. Nasleduje najužšie miesto v celej jaskyni a potom už len studne nie hlbšie ako 30m a krásne vyzdobené meandre s podzemnou riekou. 00:30– Bivak KSS stojí na dne p30 šachty kúsok od brehu podzemnej rieky. Jeho názov je zložený z mien detí troch jaskyniarov, Káťa, Stepan, Sáša. Kým tvrdo zaspíme, ešte stihneme s Pavúkom v spoločnom spacáku rozobrať našu výpravu. Tri dni ideme k Čiernemu moru, zaplatíme si rozbitý vrtuľník ktorý nás horko ťažko vyloží 2300 m vysoko, tu vlezieme do jaskyne, kde po troch dňoch lezenia, plazenia, potápania a nadávania na neskutočnú drinu, skončíme zase na úrovni mora. Tam sa otočíme a ďalšie tri dni sa po lanách trmácame s ťažkými vakmi naspäť hore, odkiaľ nás vrtuľník zvezie dole k moru. A my si za to ešte aj radi zaplatíme. Sme my normálni? Nakoniec sme sa zhodli, že energia vynaložená na takýto výkon by vytlačila Tatrovku aj na Gerlach a tvrdo zaspávame vo vzájomnom objatí.

13.01.2007 10:00– Raňajky. Medzo, Klim a Jura sa presúvajú k Modrému sifónu –1750m pokúšať šťastie. Cesta k nemu vedie krásnymi priestrannými meandrami a studňami a je naozaj modrí. Spider a Dyma odchádzajú do bivaku Peremička –1960m. Cieľom je dopraviť tam fľašky pre ďalšie ponori ,jedlo a benzín a vrátiť sa späť. Medzo sa ešte vracia od sifónu do tábora KSS pre zabudnutý telefón. Max, Vitja, Zdenál a Shuvalov sú už v tábore Peremička. Včera tam stavali stan. Spider a Dyma vyrážajú o 16:00 a vracajú sa o 05:30 ráno. 16:00– Klim sa ponára do Modrého sifónu a asi po 30 minútach sa vracia. Sifón sa podarilo prekonať! 30m dĺžka a 2m hĺbka. Na druhej strane je okno asi 8m vysoko a ďalšia studňa. Do bivaku sa vracajú v 0:30. V bivaku na –1960m zostavá Zdenál, Shuvalov, Vitja a Max z Vladivostoku. Ostatní sú naspäť v KSS –1630m.

14.01.2007 11:00– Raňajky. Medzo sa zas vracia k Modrému sifónu pre zabudnutý remeň od závažia, za hodinu je späť mokrý ako myš. Organizácia práce pod zemou je katastrofálna. Už si začíname zvykať na ranný rituál v stane, “vaprós… padaždí, padúmájem“ no naši potápači ktorí všetko plánujú, na veľa vecí zabúdajú a my si to odskáčeme. Po raňajkách ide Medzo, Jura a Klim naspäť k Modrému sifónu. Máme málo vzduchu toto bude posledný pokus o jeho prekonanie. Spider a Dyma druhý transport materiálu do tábora Peremička –1960m. Vidieť na nich ako sa im do toho nechce. Kúsok od bivaku sa nastupuje do chodieb priemeru odpadového potrubia zvaných „Trúba“. Je to 60 metrový kanál na hranici prieleznosti. Na mape je zakreslená iba tenká čiarka s názvom „Way to the Dream“. Realita však s týmto názvom nemá nič spoločné. Chodba sa krúti ako had a ťažký transporťák priviazaný za nohu nás vytáča do nepríčetnosti. Do KSS prichádza Shuvalov s Zdenálom. Vracajú sa k sifónu na –1400m pre laná a plaketky na ďalší prípadný postup. Striedame sa v stane. Borci idú variť, my ideme dole. V Modrom sifóne sa podarilo zlaniť stupeň p16 a nasleduje ihneď ďalší sifón. Do tábora sa vracajú o 02:30 Spider a Dyma transportujú ďalší materiál k sifónu „Kvitočka“, kde medzi tím Max a Vitja zbudovali systém hadíc, aby odklonili podzemní potok do staréj vetve Game Over. Tým prítok do sifónu ustal. Vypúšťanie sifónu tak mohlo začať. Medzitým hore v KSS –1630 m mal Medzo vianoce. Bivakom otriasol strašný smiech. Shuvalov sa šmykol na hovne a rozbil si čelo a nos. V bivaku KSS zostáva len Medzo, Klim a Jura. Pre Medza to je jediná noc, kedy sa poriadne vyspal. Zdenál a Shuvalov zostupujú do Peremičky. Dole začínajú vypúšťať sifón. Dyma preplával Kvitočku –4m/13m a pretiahol hadicu za sifón, kde ju vysunul cez prepad do ďalšej studne. Zavodnil ju a začal vypúšťať sifón. Ostatný kontrolovali celý systém z miest pred sifónom a sledovali odtok hlavného ťahu do starej vetve Game Over. Pri návrate cez sifón sa však Dyma zaplietol do zakrútených hadíc a skoro sa utopil. Spotreboval tak vzduch, s ktorým sa počítalo na finálny útok v s5. Hladina klesá veľmi pomaly. Vypúšťanie sme spočítali na cca 20 – 25 hodín. Dnes odletela prvá časť expedície Muchin, Rejsner a ďalší. Prileteli Skljar, Denis Provalov a Leningradci.

05.01.2007 08:00– Dobalujeme materiál a prvá várka ide dodávkou do Suchumi na letisko. V kúte letiska leží rozobraté torzo našej havarovanej helikoptéry Mi-17 z roku 2005. Pri pohľade naň ma striasa. No pri pohľade na náš „nový“ idem do kolien. Škoda že tu nieje Spider. Ten sa teraz vyvaľuje na pláži a čaká na prílet kopy šrotu na ktorý sa ja, práve v nemom úžase pozerám. Aspoň že pilot nieje ten starý. Ja toho Muchina zabijem. Nasadám s obavami, zmierený zo smrťou. Štart a let prebieha celkom v pohode, strach prišiel až v okamihu pristátia. Vrtuľník sa trase nepredstaviteľným spôsobom a vonku je len biela tma. Pilot dosadá takmer za nulovej viditeľnosti na vrcholku malého kopca a po vykládke sa točí ihneď pre druhú skupinu ľudí, ktorá čaká v Gentiade na pláži u mora. Dole je teplo. V zimnej výbave sedia v piesku a pozorujú vlnky. Chcel by som vidieť Spiderov pohľad. Začujeme zvuk rotoru a v ďalších sekundách uvidíme rozpadajúceho sa oceľového vtáka. Zaľahneme hromadu transporťákov a batohov uprostred provizórneho heliportu. Ešte tesne pred tím než sa stroj odlepí od zeme na druhu vynášku sa Zdenál pomodlí, pozrie na mňa a povie. Neboj sa, rodičia za nás nechali slúžiť omšu. 12:00– Vyberáme miesto pre basecamp a transportujeme z kopca dole materiál. Družstvo v kuchyni pod provizórnou celtou u velikého kamenného bloku už varí. Ostatný stavajú stany a triedia materiál. Muchin kope latrínu, Rejsner a Iljucha Alexandrov začali kopať záhrab vo veľkom záveji, kde bude kuchyňa jedáleň a spoločenská miestnosť. Zharkow a Shuvalov išli nájsť a vykopať vchod do jaskyne. Pekné počasie nám vydrží len doobeda, začína fučať, teplota klesá k –10°C. Už sa trasieme pod zem.

06.01.2007 07:00– Medzo vstáva ako prvý. Je to ranný vták. Shuvalov lezie zo saku o hodinu neskôr. Do jaskyne odchádza prvá vystrojovacia dvojka Shuvalov a Medzo. Na vystrojenie celej jaskyne je treba tri kilometre lán a päťsto kusov plakiet a karabín. Okrem toho treba raz za rok vymeniť kilometer už opotrebeného lana. V rozmedzí asi dve a pol hodiny po nás ide Klim a Spider. Prvá dvojka strojí do cca 150m. V malej studni strieda Medza a Shuvalova Klim a Spider. Tí končia za meandrom Krym pred stupňom p140 na –300m. Ako tretia dvojka ide do jaskyne Zdenál a Braňo. Doťahujú to na hranu veľkej kaskády p150. Hore medzitým chlapci vykopali obrovské snežné iglu, kde bude po celý čas nášho pobytu kuchyňa a jedáleň. Vyliezame postupne až do noci. Vnútri je pohoda a teplučko. Hmm, teplo tu uprostred Kaukazu. Je treba sa šetriť a efektívne hospodáriť s energiou. Teraz už nás čakajú každý deň hlbšie a hlbšie zostupy.

07.01.2007 07:00– Budíček a raňajky. Medzo a Shuvalov idú vystrojovať až do bivaku v –500m. Cez „Veľkú kaskádu“, čo je šachta 150m hlboká 20 m široká, končiaca v –500m a cez ďalšie nehlboké stupne pokračujú až k meandru „Sínusoida“. Ide o meander asi 600 m dlhý. Priestup znalého jedinca trvá s jedným vakom okolo pól hodiny. Práve vo¨„Veľkej kaskáde“, sa pred pár rokmi stal vážny úraz a niekoľko dní stade transportovali zraneného. Pred meandrom ich dobieha ďalšia dvojka Klim a Spider. Tu dochádza ku striedaniu. Shuval a Klim idú na čelo vystrojovať krátke stupne v Sínusoide. Medzo a Spider prestrojujú kratšie stupne pred meandrom a s piatimi transportnými vakmi, benzínom a zásobami pre bivak prestupujú meandrom. Končia na hrane mohutnej p70 „Petit Drú“, na jej dne je bivak „-700“ v hĺbke –680m. Hore vyliezajú o 21:30 hod. Napadlo 20 cm snehu a mrzne. Ešte, že sú od vchodu do basecampu natiahnuté fixné laná. Spider sa presunul do väčšieho stanu ku Klimovi a Zdenálovi. Medzo a Braňo tak majú viac miesta v stane. Braňo síce chrápe, ale na to už je Medzo zvyknutý z Venezuely.

08.01.2007 07:00– Zas nevieme čo nás čaká. Rusi sa dohadujú len medzi sebou, nás do svojich plánov moc nezasvecujú. Doobeda balíme materiál, obed a zase balíme materiál asi sa niečo chystá. Poobede sa dozvedáme, že dnes do zeme nejdeme. Zbytok dňa pijeme čaj a stále niečo žujeme. Zdá sa že stravy tu máme aspoň na mesiac. V podvečer začína snežiť. Napadlo asi pól metra a začína fúkať vietor. Teplota klesla k –15°C. Ďalšie skupiny medzi tím v zemi stavajú bivak –700m a naťahajú laná ďalej k bivaku „Sandy Beach“ –1400m. Večer asi dve hodiny odhadzujeme zasypané stany.

09.01.2007 08:00– Balíme veci. Ešte stále nám nikto nedokáže povedať, čo sa bude robiť dnes. Obed. Balíme veci. poobede sa dozvedáme, že zajtra ideme na 10–12 dní pod zem. Kam, to však už zas nikto nevie. Zdenál je so Skljarom, Muchinom a ďalšími na bivaku „Petit drú“ –700m. Pôvodne mal byť dole iba dva dni ,ale vývoj neskorších udalostí mu to nakoniec predĺžil na dvanásť. Zbytok dňa balíme ďalší a ďalší materiál. Večer je nádherný. Nad hlavou máme čierny a hlboký vesmír. Na kopci nad táborom chytám mobilný signál a dávam vedieť domov, že sme v poriadku a dlhší čas sa neozvem. Ako poznám moju mamu, celý ten čas sa poriadne nevyspí a bude sa strachovať. Doma som sa chvíľu pohrával s myšlienkou zatajenia celej expedície. Čo to tým našim rodičom a blízkym robíme???

31.12.2006–01­.01.2007  Blan­sko CZ 17:00– Niekde som stratil vstupenky do divadla. Divadlo u Mrštíků stíhame tak tak. 21:00– Doma sa ešte dobalujem. Ide na mňa predodjazdová nervóza. Zajedám to chlebíčky. Papóšek škrieka v klietke a umocňuje moju cestovnú horúčku. Maruška smaží rezne na cestu. 2:00– Raďas ma vezie do Viedne na Schwechat. 03:00– Sedíme ešte v Brne v práci a zadávam bankové príkazy na mesiac dopredu. 05:30– Viedeň Schwechat – s Medzom, Braňom a Raďasom v bistre na čajíku. Akoby ani nebol Nový rok Mojtín SK 00:00– Výstrelom šampanského vítame príchod nového roku na základni nášho klubu. 00:15 už sedím v aute a prázdnou diaľnicou a hustou hmlou, uháňam do Trnavy kde ma už čaká taxi s Braňom Šmídom. Ten prežil Silvestra sťahovaním svojho bytu z Blavy do Trnavy. Presun na rakúske letisko prespíme.

06:40– Opúšťame novoročnú Viedeň smer Rím. 08:40– Pristávame na ľudoprázdnom letisku v Ríme. 11:30– úplne prázdnym lietadlom A-321 pre 170 cestujúcich letíme do Moskvy. Príde sa na to pozrieť aj sám pilot. Vrážam mu do ruky fotoaparát, o tento záber predsa nechcem prísť. 14:00– Moskovský čas. Po päť hodinovom lete pristávame na Šeremeťeve, tu nás očakáva ako vždy Denis Provalov a vezie nás k Muchinovi na Medvedkovo. 17:00– Večerná družba u Muchina. Šalát, ryba a vodka. Spomíname na našu poslednú akciu spred dvoch rokov, keď sme na Kaukaze rozbili jeden z troch abcházskych vrtuľníkov. Našťastie to všetci prežili, iba Medzo si to odležal na operačnom stole. Možno ťaháme čerta za chvost, ale túžba zdolať pod zemou dvetisíc metrovú hranicu je silnejšia ako strach. A jediné miesto na svete kde sa to dá uskutočniť, je Kaukaz, Abcházia, pohorie Arabiky. A teraz v zime iný spôsob ako vrtuľník ani nieje. Muchyn nás ubezpečuje, že poletíme lepším strojom ako minule. Neviem prečo, ale neverím.

02.-03.01.2007 08:00– Rubeľ je ku korune skoro 1:1. Pamätám časy, keď bol 1:10, ale aj jeho slabú chvíľku v 92. Vtedy sme sa cítili ako Nemec na Slovensku. Doobeda stíhame malú prehliadku Moskvy a keďže je zima ako v Rusku, Červené námestie robíme v pokluse. Lenina nestíhame, bude musieť dva týždne počkať. 18:00– Cez celú železničnú stanicu “Kurtský“ prenášame nekonečné množstvo expedičného materiálu z áut do vlaku. Čaká nás 1385 km a 39 hodín jazdy vlakom, čo je asi 35 km/h. Cez Tulu, Voroněž a Rostov na Donu smer Adler. V Rostove pristupuje Andrej Myslivec a prináša darček v podobe surovej, jemne priúdenej ryby, niečo ako nášho kapra. Muchin ju kuchá a Medzo si na nej pochutnáva (Fúj). Medzo je gurmán, skúša aj riečne raky. Kupujeme horúce zemiaky, kvašáky a karbonátky, dežurnaja nám varí čaje zo samovaru. Pavúk nadväzuje družbu s dévuškami a bábuškami, Braňo sa pridáva zo svojou chorváčštinou. Medzo sa skamarátil s nejakým Čečencom z Grozného, „vrana k vrane sadá“. Cestovať v Rusku vlakom, sa nám móóóóóc páči.

04.01.2007 09:30– Adler hlavná stanica, podľa Medza sa tu za posledných trinásť rokov nič nezmenilo. Ten tu v 1992 zažil začiatok občianskej vojny medzi Abcháziou a Gruzínskom. Vykladáme veci z vlaku a tlačíme ich rovno do taxíkov ktoré nás odvezú na abcházsku hranicu. Hranica je už od minulého roku otvorená. Koniec problémov s prechodom do Abcházie je však len relatívny. Na abcházskej strane hranice po nás chce colník vidieť poistenie. Pavúk vyťahuje tu bezcennú plastovú kartu českej zdravotnej poisťovne a s kľudom masového vraha mu s ňou zamáva pred nosom a vraví „Éto dlja nas inostrancov.“ Colník je spokojný a múdro pokyvuje hlavou. 11:30– V Gentiade doma u djadji Vatika – náš basecamp. Po obede prichádza Oleg Klimchouk a Zdena Dvořák + ďalší účastníci expedície. Celý deň balíme a balíme a balíme. V podvečer na verande sa stretávame v plnej zostave. Nasleduje gruzínske národné jedlo – vodka, čača, víno a takto potužený a osmelený, ideme sa kúpať do Čierneho mora. Teplota vody sa blíži pevnému stavu a Medzo s Pavúkom v nej vydržia sotva dvadsať sekúnd. Pri ceste do Gagry nadväzujeme družbu s mladými Arménmi, ktorí sa dobre bavia na našom pestrofarebnom športovom oblečení. My sa nesmejeme, oni sú všetci v čiernom. Vlastne, všetci sú tu iba v čiernom alebo šedom.