Kde sa stratila Láska Božia?

Bežný kresťan vníma Stvoriteľa ako Lásku. Lásku všetko
odpúšťajúcu a všetko milujúcu. Bežný kresťan preto nedokáže
pochopiť, ako sa môžu so Stvoriteľom, ktorý je Láskou vôbec zlučovať
pojmy ako posledný súd, alebo očista zeme, v ktorej budú od seba
definitívne oddelení dobrí od zlých, aby tí dobrí mohli pokračovať
v ďalšom živote a tí zlí nastúpili svoju cestu do zatratenia.

Aby pred tými zlými bola napokon definitívne zatvorená brána života a
zostal im už len plač a škrípanie zubov. Aby boli polapení, poviazaní a
vrhnutí to temnoty tak, ako sa to stalo zlým a neverným sluhom
v podobenstve.

Takéto niečo sa zdá priemernému kresťanovi príliš tvrdé na to, aby to
korešpondovalo s Láskou, za ktorú považuje Stvoriteľa, hoci na druhej
strane sa v evanjeliách nachádza množstvo pomerne tvrdo a prísne
formulovaných zmienok o tomto dianí.

Kde sa teda skrýva pravda? Je Stvoriteľ naozaj iba Láskou tak, ako ho
vnímajú kresťania? Ale ako sa potom vysporiadať s tvrdými slovami
o poslednom súde, ktoré možno nájsť v evanjeliách?

Skutočná pravda o podstate Stvoriteľa je žiaľ úplne iná, než ako
ju vníma bežný a priemerný kresťan. Boh je naozaj Láskou, ale nie je iba
ňou! Je, vždy bol a vždy aj bude zároveň Spravodlivosťou!

Stvoriteľ vo svojej dokonalosti tvorí nerozlučiteľnú jednotu Lásky a
Spravodlivosti! Jeho Láska a jeho Spravodlivosť vládnu spoločne všetkému,
čo jestvuje v tomto stvorení. Všetkému dianiu vo stvorení vládne
milosrdná a všetko objímajúca Láska, ale zároveň nekompromisná a prísna
Spravodlivosť. Dokonalosť tohto pôsobenia spočíva v tom, že nežnosť
a krehkosť Lásky je ochraňovaná Spravodlivosťou a tvrdosť a prísnosť
Spravodlivosti zjemňuje Láska.

Spravodlivosť je možné zobraziť ako zvislú čiaru, ako výstražnú
čiaru nad bodkou výkričníka, alebo ako meč. Naopak, Lásku je možné
vyjadriť čiarou horizontálnou, ktorá sa ako horizontála obzoru
ochraňujúco klenie nad všetkým, čo jestvuje. No a horizontálny symbol
Lásky a zvislý symbol Spravodlivosti spolu dovedna tvoria kríž.
Rovnoramenný kríž Pravdy! Rovnoramenný kríž harmonického spolupôsobenia
Lásky a Spravodlivosti, ktorý je vyjadrením dokonalosti Božej.

Boh je teda Láska a Spravodlivosť súčasne! Je dokonalou jednotou Lásky a
Spravodlivosti!

Veľkou chybou kresťanského sveta však je, že Stvoriteľa nevníma takto
komplexne, ale z jeho pôsobenia vyňal iba princíp Lásky, ktorý
považuje za jediný. A práve z tohto dôvodu znejú bežnému
kresťanovi cudzo slová o poslednom súde, plnom nekompromisnej prísnosti
Božej.

Pre svoj vlastný, jednostranný pohľad to odmieta ako niečo, čo sa vôbec
nezlučuje so Stvoriteľom, ktorého vníma len ako Lásku. Toto veľké
nepochopenie sa v každodennom živote prejavuje tak, že keď ho postihne
nejaké utrpenie, ktoré sa ho bezprostredne osobne dotkne, začne si zväčša
klásť otázku: ako vôbec mohol Stvoriteľ niečo takéto dopustiť? Kde sa
stratila jeho Láska?

Vo chvíľach ťažkých životných skúšok by však všetci ľudia mali
vedieť, že ak v niečom, čím sú nepríjemným spôsobom atakovaní
nenachádzajú princíp Lásky Najvyššieho, musia v tom hľadať jeho
druhý princíp a síce, princíp Spravodlivosti! Tam, kde sa v človeku
začína vynárať pochybnosť o Božej Láske, tam nech hľadá Jeho
Spravodlivosť! Práve ňou samu Najvyšší v takejto chvíli prihovára!
Tam nech potom hľadá spravodlivú odplatu za jeho vlastné, nesprávne
predchádzajúce jednanie, pretože na základe princípu Spravodlivosti
Najvyššieho musí každý z nás zaplatiť do posledného haliera za
všetko zlé, čo kedysi vykonal.

Preto teda v utrpení, ktoré nás stretá a ktoré nemôžeme nijakým
spôsobom zlúčiť s Láskou Najvyššieho musíme vidieť jeho
Spravodlivosť. Spravodlivosť Stvoriteľa, na základe ktorej musíme, hoci
niekedy aj veľmi bolestivo, prežívať všetky dôsledky nášho vlastného,
predchádzajúceho nesprávneho jednania. Jednania, v ktorom sa naše
myšlienky, naše city, naše slová, alebo naše činy v niečom protivili
Božej Vôli, a teda boli zlé a nesprávne.

A negatívne dôsledky toho musíme potom na základe princípu
Spravodlivosti Najvyššieho prežiť na vlastnej koži. Naplno prežiť na
vlastnej koži, aby sme pochopili, že akékoľvek zlo, vykonané či už
v myšlienkach, citoch, slovách, alebo činoch musí človeku priniesť
iba zlo. Tak to vyžaduje Vyššia Spravodlivosť, ktorá každému neomylne
prináša presne takú žatvu, aká bola jeho sejba.

Kto však koná dobro, koho myšlienky, city, slová a činy sú iba dobré a
ušľachtilé, tomu sa naopak presne podľa toho istého zákona Spravodlivosti
dostane iba dobra, šťastia a radosti.

Tam, kde teda človek uvidí niečo, čo sa nezlučuje s Láskou
Najvyššieho nech hľadá jeho Spravodlivosť. Utrpenie stíhajúce ľudí je
prejavom tejto Spravodlivosti, za ktorou musí človek hľadať odplatu za svoje
vlastné, minulé pochybenia. Lebo za zlo nemožno očakávať nič iného ako
zlo.

Keď teda vidíme nejakého trpiaceho človeka, keď ho vidíme plného
bolesti, zlomeného a úbohého, mali by sme vedieť, že jeho stav, ktorý je
nútený prežívať je iba nevyhnutným dôsledkom toho, že v minulosti
nežil v nejakom smere správne a dobre. Že robil niečo, čo sa priečilo
Vôli Najvyššieho a že za to teraz žne dôsledky.

Popri fyzickej, či akejkoľvek inej pomoci tomuto človeku by sa mu malo
pomôcť aj tým, že sa mu povie pravda o podstate jeho utrpenia. Pravda
o tom, že jeho utrpenie nie je dielom náhody, ale že je nevyhnutným
dôsledkom jeho vlastného, zlého a nesprávneho jednania, priečiaceho sa
Vôli Najvyššieho. Takýto človek by sa preto mal spätne pozrieť do svojej
minulosti a pokúsiť sa nájsť svoju zlú vlastnosť, ktorou sa previnil. Mal
by rozpoznať túto vlastnosť, či chybu a mal by sa ju snažiť odstrániť.
Lebo každé utrpenie je v podstate iba zrkadlom, v ktorom dostávame
príležitosť nahliadnuť na seba samého a spoznať svoje chyby, omyly,
nedostatky a zlé sklony. Utrpenie nás k tomu nabáda a ukazuje nám
k tomu cestu. Bez neho by to totiž väčšina z nás nikdy neurobila
a naďalej by zotrvávala vo svojich chybách, omyloch a zlých sklonoch.

No a v tejto príležitosti spoznať prostredníctvom utrpenia svoje
vlastné chyby a odstrániť ich sa skrýva milosrdenstvo. Milosrdenstvo
dávajúce človeku novú šancu. Milosrdenstvo, ktoré je prejavom Lásky
Najvyššieho a spočíva v prísľube nového, šťastnejšieho života,
ktorý nás očakáva po spoznaní a odložení našich chýb, nedostatkov a
zlých sklonov.

A na záver ešte jedna dôležitá skutočnosť. Nie všetko utrpenie
v našom živote je prejavom Spravodlivosti Najvyššieho. Jestvuje totiž
aj utrpenie, ktoré nám môžu spôsobiť ľudia na základe svojej slobodnej
vôle. Utrpenie, ktoré spôsobujú jedni ľudia druhým iba na základe toho,
že sa oni sami tak rozhodli. Že im to bolo umožnené prostredníctvom ich
slobodnej vôle. Voči takémuto druhu utrpenia sa človek smie a má postaviť.
Môže sa voči nemu brániť.

Naopak utrpenie, ktoré k nám prichádza z rúk Najvyššieho
máme prijať a v jeho zrkadle hľadať a nájsť zlú vlastnosť, ktorú
v sebe nosíme, ktorá nám naše utrpenie privodila a ktorú jen našou
povinnosťou odstrániť.

Ako však rozlíšiť tieto dva druhy utrpenia? Poctivým nahliadnutím do
seba samého a v prvom rade hľadaním svojich vlastných chýb! Toto
vykonajme v prvom rade a o každom utrpení uvažujme predovšetkým
ako o pohnútke k hľadaniu, nájdeniu a odstráneniu našich
vlastných chýb. Jedine vtedy, ak by sme po poctivom a dôslednom hľadaní
nič takéhoto nenašli, jedine vtedy môžeme pripustiť možnosť, že naše
utrpenie je spôsobene zlou svojvoľnosťou iných ľudí.

Lebo človek má úplne opačnú tendenciu. Tendenciu hľadať chyby najskôr
a predovšetkým v iných! To však nie je správne! Človek by sa mal
naučiť hľadať chyby hlavne sám v sebe a až keby sa mu to ani po
vážnom a poctivom hľadaní nepodarilo môže pripustiť, že sa na ňom
dopustili krivdy iní ľudia, voči ktorým sa potom môže a má plné právo
ohradiť.

http://kusvetlu­.blog.cz/ v spolupráci
s M.Š.