Kde sa stratila Láska Božia?

Úvodní stránka Fóra Plkárna Kde sa stratila Láska Božia?

  • Toto téma obsahuje celkem 0 odpovědí. Do diskuze (1 diskutující) se naposledy zapojil uživatel milan a poslední změna proběhla před 9 roky a 9 měsíci.
Aktuálně je na stránce zobrazeno 0 vláken odpovědí
  • Autor
    Příspěvky
    • #1099 Odpovědět
      milan
      Host

      Kde sa stratila Láska Božia?

      Bežný kresťan vníma Stvoriteľa ako Lásku. Lásku všetko
      odpúšťajúcu a všetko milujúcu. Bežný kresťan preto nedokáže
      pochopiť, ako sa môžu so Stvoriteľom, ktorý je Láskou vôbec zlučovať
      pojmy ako posledný súd, alebo očista zeme, v ktorej budú od seba
      definitívne oddelení dobrí od zlých, aby tí dobrí mohli pokračovať
      v ďalšom živote a tí zlí nastúpili svoju cestu do zatratenia.

      Aby pred tými zlými bola napokon definitívne zatvorená brána života a
      zostal im už len plač a škrípanie zubov. Aby boli polapení, poviazaní a
      vrhnutí to temnoty tak, ako sa to stalo zlým a neverným sluhom
      v podobenstve.

      Takéto niečo sa zdá priemernému kresťanovi príliš tvrdé na to, aby to
      korešpondovalo s Láskou, za ktorú považuje Stvoriteľa, hoci na druhej
      strane sa v evanjeliách nachádza množstvo pomerne tvrdo a prísne
      formulovaných zmienok o tomto dianí.

      Kde sa teda skrýva pravda? Je Stvoriteľ naozaj iba Láskou tak, ako ho
      vnímajú kresťania? Ale ako sa potom vysporiadať s tvrdými slovami
      o poslednom súde, ktoré možno nájsť v evanjeliách?

      Skutočná pravda o podstate Stvoriteľa je žiaľ úplne iná, než ako
      ju vníma bežný a priemerný kresťan. Boh je naozaj Láskou, ale nie je iba
      ňou! Je, vždy bol a vždy aj bude zároveň Spravodlivosťou!

      Stvoriteľ vo svojej dokonalosti tvorí nerozlučiteľnú jednotu Lásky a
      Spravodlivosti! Jeho Láska a jeho Spravodlivosť vládnu spoločne všetkému,
      čo jestvuje v tomto stvorení. Všetkému dianiu vo stvorení vládne
      milosrdná a všetko objímajúca Láska, ale zároveň nekompromisná a prísna
      Spravodlivosť. Dokonalosť tohto pôsobenia spočíva v tom, že nežnosť
      a krehkosť Lásky je ochraňovaná Spravodlivosťou a tvrdosť a prísnosť
      Spravodlivosti zjemňuje Láska.

      Spravodlivosť je možné zobraziť ako zvislú čiaru, ako výstražnú
      čiaru nad bodkou výkričníka, alebo ako meč. Naopak, Lásku je možné
      vyjadriť čiarou horizontálnou, ktorá sa ako horizontála obzoru
      ochraňujúco klenie nad všetkým, čo jestvuje. No a horizontálny symbol
      Lásky a zvislý symbol Spravodlivosti spolu dovedna tvoria kríž.
      Rovnoramenný kríž Pravdy! Rovnoramenný kríž harmonického spolupôsobenia
      Lásky a Spravodlivosti, ktorý je vyjadrením dokonalosti Božej.

      Boh je teda Láska a Spravodlivosť súčasne! Je dokonalou jednotou Lásky a
      Spravodlivosti!

      Veľkou chybou kresťanského sveta však je, že Stvoriteľa nevníma takto
      komplexne, ale z jeho pôsobenia vyňal iba princíp Lásky, ktorý
      považuje za jediný. A práve z tohto dôvodu znejú bežnému
      kresťanovi cudzo slová o poslednom súde, plnom nekompromisnej prísnosti
      Božej.

      Pre svoj vlastný, jednostranný pohľad to odmieta ako niečo, čo sa vôbec
      nezlučuje so Stvoriteľom, ktorého vníma len ako Lásku. Toto veľké
      nepochopenie sa v každodennom živote prejavuje tak, že keď ho postihne
      nejaké utrpenie, ktoré sa ho bezprostredne osobne dotkne, začne si zväčša
      klásť otázku: ako vôbec mohol Stvoriteľ niečo takéto dopustiť? Kde sa
      stratila jeho Láska?

      Vo chvíľach ťažkých životných skúšok by však všetci ľudia mali
      vedieť, že ak v niečom, čím sú nepríjemným spôsobom atakovaní
      nenachádzajú princíp Lásky Najvyššieho, musia v tom hľadať jeho
      druhý princíp a síce, princíp Spravodlivosti! Tam, kde sa v človeku
      začína vynárať pochybnosť o Božej Láske, tam nech hľadá Jeho
      Spravodlivosť! Práve ňou samu Najvyšší v takejto chvíli prihovára!
      Tam nech potom hľadá spravodlivú odplatu za jeho vlastné, nesprávne
      predchádzajúce jednanie, pretože na základe princípu Spravodlivosti
      Najvyššieho musí každý z nás zaplatiť do posledného haliera za
      všetko zlé, čo kedysi vykonal.

      Preto teda v utrpení, ktoré nás stretá a ktoré nemôžeme nijakým
      spôsobom zlúčiť s Láskou Najvyššieho musíme vidieť jeho
      Spravodlivosť. Spravodlivosť Stvoriteľa, na základe ktorej musíme, hoci
      niekedy aj veľmi bolestivo, prežívať všetky dôsledky nášho vlastného,
      predchádzajúceho nesprávneho jednania. Jednania, v ktorom sa naše
      myšlienky, naše city, naše slová, alebo naše činy v niečom protivili
      Božej Vôli, a teda boli zlé a nesprávne.

      A negatívne dôsledky toho musíme potom na základe princípu
      Spravodlivosti Najvyššieho prežiť na vlastnej koži. Naplno prežiť na
      vlastnej koži, aby sme pochopili, že akékoľvek zlo, vykonané či už
      v myšlienkach, citoch, slovách, alebo činoch musí človeku priniesť
      iba zlo. Tak to vyžaduje Vyššia Spravodlivosť, ktorá každému neomylne
      prináša presne takú žatvu, aká bola jeho sejba.

      Kto však koná dobro, koho myšlienky, city, slová a činy sú iba dobré a
      ušľachtilé, tomu sa naopak presne podľa toho istého zákona Spravodlivosti
      dostane iba dobra, šťastia a radosti.

      Tam, kde teda človek uvidí niečo, čo sa nezlučuje s Láskou
      Najvyššieho nech hľadá jeho Spravodlivosť. Utrpenie stíhajúce ľudí je
      prejavom tejto Spravodlivosti, za ktorou musí človek hľadať odplatu za svoje
      vlastné, minulé pochybenia. Lebo za zlo nemožno očakávať nič iného ako
      zlo.

      Keď teda vidíme nejakého trpiaceho človeka, keď ho vidíme plného
      bolesti, zlomeného a úbohého, mali by sme vedieť, že jeho stav, ktorý je
      nútený prežívať je iba nevyhnutným dôsledkom toho, že v minulosti
      nežil v nejakom smere správne a dobre. Že robil niečo, čo sa priečilo
      Vôli Najvyššieho a že za to teraz žne dôsledky.

      Popri fyzickej, či akejkoľvek inej pomoci tomuto človeku by sa mu malo
      pomôcť aj tým, že sa mu povie pravda o podstate jeho utrpenia. Pravda
      o tom, že jeho utrpenie nie je dielom náhody, ale že je nevyhnutným
      dôsledkom jeho vlastného, zlého a nesprávneho jednania, priečiaceho sa
      Vôli Najvyššieho. Takýto človek by sa preto mal spätne pozrieť do svojej
      minulosti a pokúsiť sa nájsť svoju zlú vlastnosť, ktorou sa previnil. Mal
      by rozpoznať túto vlastnosť, či chybu a mal by sa ju snažiť odstrániť.
      Lebo každé utrpenie je v podstate iba zrkadlom, v ktorom dostávame
      príležitosť nahliadnuť na seba samého a spoznať svoje chyby, omyly,
      nedostatky a zlé sklony. Utrpenie nás k tomu nabáda a ukazuje nám
      k tomu cestu. Bez neho by to totiž väčšina z nás nikdy neurobila
      a naďalej by zotrvávala vo svojich chybách, omyloch a zlých sklonoch.

      No a v tejto príležitosti spoznať prostredníctvom utrpenia svoje
      vlastné chyby a odstrániť ich sa skrýva milosrdenstvo. Milosrdenstvo
      dávajúce človeku novú šancu. Milosrdenstvo, ktoré je prejavom Lásky
      Najvyššieho a spočíva v prísľube nového, šťastnejšieho života,
      ktorý nás očakáva po spoznaní a odložení našich chýb, nedostatkov a
      zlých sklonov.

      A na záver ešte jedna dôležitá skutočnosť. Nie všetko utrpenie
      v našom živote je prejavom Spravodlivosti Najvyššieho. Jestvuje totiž
      aj utrpenie, ktoré nám môžu spôsobiť ľudia na základe svojej slobodnej
      vôle. Utrpenie, ktoré spôsobujú jedni ľudia druhým iba na základe toho,
      že sa oni sami tak rozhodli. Že im to bolo umožnené prostredníctvom ich
      slobodnej vôle. Voči takémuto druhu utrpenia sa človek smie a má postaviť.
      Môže sa voči nemu brániť.

      Naopak utrpenie, ktoré k nám prichádza z rúk Najvyššieho
      máme prijať a v jeho zrkadle hľadať a nájsť zlú vlastnosť, ktorú
      v sebe nosíme, ktorá nám naše utrpenie privodila a ktorú jen našou
      povinnosťou odstrániť.

      Ako však rozlíšiť tieto dva druhy utrpenia? Poctivým nahliadnutím do
      seba samého a v prvom rade hľadaním svojich vlastných chýb! Toto
      vykonajme v prvom rade a o každom utrpení uvažujme predovšetkým
      ako o pohnútke k hľadaniu, nájdeniu a odstráneniu našich
      vlastných chýb. Jedine vtedy, ak by sme po poctivom a dôslednom hľadaní
      nič takéhoto nenašli, jedine vtedy môžeme pripustiť možnosť, že naše
      utrpenie je spôsobene zlou svojvoľnosťou iných ľudí.

      Lebo človek má úplne opačnú tendenciu. Tendenciu hľadať chyby najskôr
      a predovšetkým v iných! To však nie je správne! Človek by sa mal
      naučiť hľadať chyby hlavne sám v sebe a až keby sa mu to ani po
      vážnom a poctivom hľadaní nepodarilo môže pripustiť, že sa na ňom
      dopustili krivdy iní ľudia, voči ktorým sa potom môže a má plné právo
      ohradiť.

      http://kusvetlu­.blog.cz/ v spolupráci
      s M.Š.

Aktuálně je na stránce zobrazeno 0 vláken odpovědí
Odpověď na: Kde sa stratila Láska Božia?
Osobní informace: