Bulharsko patrí nesporne k chudobnejším krajinám Európy, no obyvatelia tejto častokrát a ťažko skúšanej krajiny, ako je to na Balkáne pomerne bežné, sú hrdí na svoju históriu a štátnosť. S formovaním bulharského štátu je neoddeliteľne späté mesto Veliko Tarnovo. Kedysi Tarnovgrad, mesto cárov, jedno z najstarších a najsvojráznejších miest krajiny, leží na Tarnovskej planine v severnej časti stredného Bulharska, vzdialené od hlavného mesta Sofie približne dvestopäťdesiat kilometrov. Od nepamäti, či od kedy tak môže konštatovať súčasná archeológia, si na území dnešného mesta v povodí rieky Jantry ľudia zakladali svoje obydlia. Mestu dominuje okrem spomínanej rieky majestátna pevnosť Carevec. Už názov naznačuje, že tu mali svojho času sídlo bulharskí cári.
V meste na troch kopcoch je zakliata história Bulharska
Návštevník Velikeho Tarnova si rýchle uvedomí, že menej ako v iných mestách chodí po rovine a že mestu vlastne dominujú tri kopce: Carevec, Trapezica a Sveta Gora. Tieto mestské kopce sú aj dnes sčasti pokryté lesnatým porastom. Spája a zároveň ich oddeľuje rieka Jantra; toto slovo v jazyku Trákov značí rýchle plynúca. Možno to tak bolo v minulosti, no dnes je Jantra, aspoň na území Tarnova, skôr široký, lenivo tečúci a zarastený tok. Kopce Carevec, Trapezica a Sveta Gora špecificky modelujú mesto, sú jeho súčasťou, no zároveň existujú akoby samy pre seba.
Klenotom Velikeho Tarnova a cieľom vari každého návštevníka, ktorý zavíta do mesta, je dobre zrekonštruovaná pevnosť Carevec, postavená na rovnomennom kopci. Mimochodom, v cestovných bedekroch som našla zmienku, že za rekonštrukciu Carevca Bulhari vďačia Sovietskej armáde. Celkom ma táto myšlienka zaujala a tak som sa spýtala niekoľkých Tarnovčanov, či je to naozaj tak. Všetci, ako sa vraví „do jedného muža“, túto myšlienku odmietli a rozhodne mi tvrdili, že Carevec dala opraviť bulharská vláda. Pravda, ešte za socializmu…
Rozložitú pevnosť, ktorej vysunuté veže stoja aj na postranných menších kopčekoch, a ktorá v časoch svojho rozkvetu bola samostatným mestom pre viac ako päťtisíc ľudí, začali stavať ešte v šiestom storočí nášho letopočtu Rimania. Ďalší dobyvatelia a zároveň obyvatelia Tarnova pevnosť zveľaďovali a rozširovali ako útočište v nebezpečných časoch. Všetci, pravda, okrem Turkov, ktorí Carevec zničili. Za osmanskej éry mohlo Bulharsko totiž len stagnovať. Turci dokonca nepovoľovali stavať ani kostoly s vežami, živou výčitkou tých čias je prekrásny kostol Nanebovzatia Pána zo 17. storočia v blízkom Arbanasi, ktorý v dôsledku drakonických opatrení osmanskej nadvlády vyzerá zvonka ako obrovská stodola.
Pevnosť Carevec bola v časoch druhého bulharského cárstva (1185–1393) sídlom bulharských cárov a mesto Veliko Tarnovo alias Tarnovgrad (tak nazvaný do roku 1879) hlavným mestom ríše. Vzhľadom nato, akú úlohu malo mesto v minulosti krajiny, je len pochopiteľné, že keď ruská armáda pod vedením generála Gurka oslobodila Tarnovgrad a krajinu spod takmer päťstoročného tureckého jarma, práve tu v roku 1879 spísali bulharskú ústavu a napokon dňa 22. septembra 1908 presne na poludnie vo Velikom Tarnove aj vyhlásili nezávislosť Bulharska. Ferdinand I. Coburg, ktorý je spätý aj so Slovenskom, bol v tento deň ustanovený v tarnovskom Kostole štyridsiatich mučeníkov za bulharského cára.
Oslavy vyhlásenia nezávislosti Bulharska
Osobne som sa zúčastnila na oslavách vyhlásenia nezávislosti Bulharska v septembri minulého roku. Ich organizácia, priebeh a vyjadrenie hrdosti na bulharskú štátnosť zanechali vo mne hlboký dojem. Slávnosti sa začali liturgiou v Kostole štyridsiatich mučeníkov, ktorú slávil velikotarnovský metropolita Grigorij spolu s ďalšími piatimi kňazmi.
Keď som sa pred deviatou hodinou rannou ponáhľala zo svojho hotela na Stambolovej ulici (Stefan Stambolov bol významný bulharský politik, básnik a novinár 19. storočia, aj predseda vlády) na slávnostnú liturgiu, po drevenom vstupnom moste do pevnosti Carevec už pochodovala čata bulharských vojakov. Doteraz mám pred očami, ako slnkom prežiareným vzduchom odletúvali ívery z drevených podvalov, po ktorých vojaci vykračovali.
Novozrekonštruovaný chrám štyridsiatich mučeníkov je pamätným miestom pre Bulharov. Nielen chrám no aj celý areál je perfektne zrekonštruovaný a udržiavaný. V okolí kostola sú pochovaní viacerí bulharskí cári a členovia asenovskej cárskej rodiny. Takmer všetci návštevníci sa zastavujú pri sivom ploskom kameni, na ktorom sú vymenovaní v chronologickom poradí všetci cháni, cári a vôbec akíkoľvek panovníci, ktorí sa objavili v histórii Bulharska. V samotnom kostole je pochovaný srbský národný svätec Sáva a bulharskí svätci. Kostol štyridsiatich mučeníkov dostal meno už v 13. storočí od cára Ivana Asena II. ako upomienku na víťazstvo nad byzantským despotom Teodorom v deň mučeníkov (2. marec).
Slávnostnej liturgie sa zúčastnili predstavitelia Velikého Tarnova a družobného mesta Gabrova, tí aj zaplnili neveľký chrám. Civilov bolo možné porátať na prstoch dvoch rúk. Vari aj preto, ako mi naznačili niektorí Tarnovčania, že Bulhari za socializmu odvykli pravidelným návštevám chrámov, chodia sa do kostola väčšinou len sobášiť a krstiť deti, no a v nových časoch sú naplno zamestnaní inými, existenčnými záležitosťami. Liturgiu precítene dopĺňali spevy štyroch spevákov (bez organu alebo iného hudobného nástroja, pravoslávie neuznáva používanie hudobných nástrojov počas bohoslužieb). Na záver, ešte v chráme, bola slávnostne prečítaná pôvodna deklarácia vyhlásenia nezávislosti Bulharska. Tento dokument, mimochodom, čítali potom počas osláv ešte trikrát. Najskôr pred spomínaným chrámom, kde už okrem vojenskej jednotky a ďalších oficiálnych predstaviteľov bolo aj pomerne veľa občanov a potom ešte v rámci pokračujúcich oficiálnych osláv v priestoroch cárskeho paláca na Carevci a naposledy na večernom zhromaždení na námestí Cára Asena pod Carevcom.
Najdojímavejšia chvíľa nastala práve na večernom zhromaždení, keď metropolita Grigorij vyzval prítomných, aby sa pomodlili za Bulharsko. Celé zhromaždenie, včítane oficiálnych predstaviteľov, pokľaklo a zostalo v tichom rozjímaní niekoľko chvíľ. Večerná slávnosť, kde udávala ráz najmä armáda, sa skončila ohňostrojom a veľkolepou audiovizuálnou show z pevnosti Carevec (mimochodom, jeden z jej spolutvorcov pochádza z Českej republiky). Priam dojímalo, že na oslavách vyhlásenia nezávislosti sa zúčastnilo veľmi veľa ľudí, aj mladých, hoci sviatok padol na nedeľu. Slávnosť snímala oficiálna bulharská štátna televízia a rádio. Z bulharských štátnych predstaviteľov bola prítomná predsedníčka bulharského národného zhromaždenia Tsetska Tsacheva, zástupci jednotlivých politických strán, spoločenských, kultúrnych a vzdelávacích inštitúcií. Zo zahraničných zastúpení medzi prvými kládli vence k pamätníku Matky Bulharska zástupci Vietnamu a Ruska. Je smutné, že tak slovenské ako aj české veľvyslanectvo v Sofii sa nijakým spôsobom nezúčastnilo na pripomenutí si najdôležitejšej udalosti štátu, s ktorým sme mali ani nie v tak dávnej minulosti priateľské ba priam bratské vzťahy. Poslanie venca, kytice či aspoň zdravice by bolo gestom slušnosti, zastrel by sa tak dojem, že naša orientácia v medzinárodných vzťahoch je už, bohužiaľ, nasmerovaná niekam inam.
Trapezica- Klondike pre archeológov
Okrem Carevca je historickou dominantou mesta aj hora Trapezica. O nej sa dnes predpokladá, že tu v 12. storočí bolo rodinné sídlo bulharských bojarov Teodora a Assena, ktorí v roku 1186 v Tarnovgrade podnietili povstanie proti byzantskej nadvláde. Za čo len trocha lepšieho počasia vidno, ako sa po Trapezici hmýria drobné, pestré mravce. Sú to dobrovoľníci, ktorí v rámci rôznych dobrovoľníckych akcií na Trapezici už zopár rokov vykonávajú archeologický prieskum, lebo financií z oficiálnych zdrojov, ako ináč, je nedostatok. Predpokladá sa, že historické nálezy na Trapezici by mohli byť ešte staršie ako na mohutnejšom a lepšie udržiavanom Carevci.
Svetá Gora a Euthimius
Do tretice všetko dobré, ako tvrdí jedno z našich prísloví. Platí aj vo Velikom Tarnove, lebo na treťom kopci, ktorý dominuje mestu, na Svetej Gore, má sídlo Univerzita sv. Cyrila a Metoda. Je to jedna z najprestížnejších bulharských univerzít, ktorá bola založená v roku 1963 ako pedagogický inštitút. Zároveň sa univerzita hlási k prastarým tradíciam vzdelanosti v Bulharsku. Univerzita svätého Cyrila a Metoda nadväzuje totiž na tradície literárnej školy, ktorú v roku 1371 v Tarnovgrade založil patriarcha svätý Euthimius. Tento asketický svätec je dodnes opradený viacerými legendami, tie však patria ku každému správnemu mestu a miestu. Podľa jednej z legiend patriarcha Euthimius v roku 1393, keď Tarnovgrad padol do rúk Turkom, skrýval ľudí pred prenasledovaním a ako posledná autorita hájil bulharskú pravoslávnu vieru a bulharský štát. Tureckí mocipáni ho napokon chytili, uväznili a odsúdili na trest smrti sťatím. Avšak vo chvíli, keď kat pozdvihol meč, aby vykonal rozsudok, ruka mu skamenela a meč z nej vypadol. Turci, ako väčšina Orientálcov, sú poverčiví, zaraz uverili, že Alah či patriarchov Boh si nepraje tento trest a trest smrti nahradili Euthimiovi doživotným väzením.
Univerzita aj mesto sú bezpochyby dodnes pod ochranou tohto mocného svätca. Pred vstupom do areálu univerzity a zároveň na okraji brala Svetej Gory, z ktorej sa za slnečného počasia ponúka nádherný výhľad na mesto, stojí obrovská, vari desaťmetrová socha svätého Euthimia. Scenéria tak trocha pripomína Rio de Janiero so žehnajúcim Kristom. Aj patriarcha Euthimius má pozdvihnuté obe ruky a žehná mestu. No povráva sa aj, že ak okolo svätca prejde panna, svätcovi ruky poklesnú, aby požehnal dotyčnú. Štipľavé jazyky nezabudnú ešte poznamenať, že napriek vysokej frekvencii mládeže navôkol a teda bulharských aj cudzokrajných krásavíc, zatiaľ sa takýto zázrak ešte neudial.
Veliko Tarnovo- Mekka študentov
Apropos, keď spomínam študentov, tými sa Veliko Tarnovo doslova hmýri. Menšia časť vysokoškolskej mládeže študuje na vojenskej akadémii Vasila Levského a väčšia, približne šťrnásťtisíc študentov, medzi nimi aj veľa zahraničných, na ôsmych fakultách Univerzity sv. Cyrila a Metoda. Je zaujímavé, že okrem bežných katedier na univerzite pracuje šesťnásť centier pre štúdium jazyka a kultúry cudzích národov, medzi nimi centrá polonistiky, arabistiky, amerikanistiky, rusistiky, japonského jazyka a kultúry, hispanistiky a ďalších, no je tu aj silné medzinárodné centrum bulharistiky. V tomto centre od 80. rokov 20. storočia doteraz študovalo bulharský jazyk a kultúru viac ako tridsaťtisíc študentov z celého sveta. Na Velikotarnovskej univerzite svätých Cyrila a Metoda študuje každý rok veľa zahraničných študentov z celej Európy aj v rámci vzdelávacích programov EU, v tomto akademickom roku je to viac ako šesťdesiat. Je zaujímavé, že hoci sa zahraniční študenti stretávajú v Tarnove, či v Bulharsku celkove, určite s chudobnejšími životnými pomermi ako v domovine, predsa mnohí z nich hľadajú príležitosť, ako si tu študijný pobyt predĺžiť alebo sa do Tarnova vrátiť.
Mesto Veliko Tarnovo má možno nižšiu úroveň infraštruktúry, na akú sme zvyknutí my, no nesporne ho obklopuje osobité čaro, ktorého základnými prvkami sú historické pamiatky a srdeční ľudia s akousi historicky zakódovanou vyššou mierou životnej odolnosti. Pôvab a osobitný ráz Tarnova upútal viacerých skvelých bulharských spisovateľov, napríklad Jordana Jovkova, Kalčeva, no najmä skvelého novelistu Emilyana Staneva, ktorý priamo z Tarnova pochádzal. Stanev svojmu rodnému mestu postavil literárny pomník v skvelej novele Tarnovská princezná, ktorú do slovenčiny umne preložil a nám sprostredkoval zanietený, dnes už nebohý bulharista, básnik a prekladateľ Ján Koška.
Na tomto mieste sa mi žiada dodať, ako som sa dostala k čítaniu bulharskej literatúry. Večer pred odchodom z Velikého Tarnova som sa zoznámila pri kostole sv. Juraja, ktorý v 17. storočí dali postaviť manželia Paraskevovci, s občasným kurátorom tohto polorozpadnutého kostolíka obkoleseného viničom. Na záver nášho rozhovoru (v ruštine; pred návštevou vnútrozemia Bulharska vrele odporúčam oprášiť si znalosti ruštiny, minimálne stredná generácia hovorí týmto jazykom perfektne, dotyčný pán určite lepšie ako ja…) sa ma kurátor, ktorý pracuje aj ako občasný novinár, spýtal, ktorých bulharských básnikov a prozaikov poznám. S hanbou som musela priznať, že žiadneho. Zato on mi vymenoval aspoň desiatku starších i novších slovenských básnikov, ktorých prečítal, medzi nimi Válka, Mihálika, Solivajsovú, atď. Všetko zlé je na niečo dobré, vďaka neznámemu, na začiatku možno trocha odmeranému ochrancovi, sa mi otvorili dvere do sveta skvelej bulharskej literatúry. Odporúčam každému, aby vstúpil…
Bulharsko patrí nesporne k chudobnejším krajinám Európy, no obyvatelia tejto častokrát a ťažko skúšanej krajiny, ako je to na Balkáne pomerne bežné, sú hrdí na svoju históriu a štátnosť. S formovaním bulharského štátu je neoddeliteľne späté mesto Veliko Tarnovo. Kedysi Tarnovgrad, mesto cárov, jedno z najstarších a najsvojráznejších miest krajiny, leží na Tarnovskej planine v severnej časti stredného Bulharska, vzdialené od hlavného mesta Sofie približne dvestopäťdesiat kilometrov. Od nepamäti, či od kedy tak môže konštatovať súčasná archeológia, si na území dnešného mesta v povodí rieky Jantry ľudia zakladali svoje obydlia. Mestu dominuje okrem spomínanej rieky majestátna pevnosť Carevec. Už názov naznačuje, že tu mali svojho času sídlo bulharskí cári.
V meste na troch kopcoch je zakliata história Bulharska
Návštevník Velikeho Tarnova si rýchle uvedomí, že menej ako v iných mestách chodí po rovine a že mestu vlastne dominujú tri kopce: Carevec, Trapezica a Sveta Gora. Tieto mestské kopce sú aj dnes sčasti pokryté lesnatým porastom. Spája a zároveň ich oddeľuje rieka Jantra; toto slovo v jazyku Trákov značí rýchle plynúca. Možno to tak bolo v minulosti, no dnes je Jantra, aspoň na území Tarnova, skôr široký, lenivo tečúci a zarastený tok. Kopce Carevec, Trapezica a Sveta Gora špecificky modelujú mesto, sú jeho súčasťou, no zároveň existujú akoby samy pre seba.
Klenotom Velikeho Tarnova a cieľom vari každého návštevníka, ktorý zavíta do mesta, je dobre zrekonštruovaná pevnosť Carevec, postavená na rovnomennom kopci. Mimochodom, v cestovných bedekroch som našla zmienku, že za rekonštrukciu Carevca Bulhari vďačia Sovietskej armáde. Celkom ma táto myšlienka zaujala a tak som sa spýtala niekoľkých Tarnovčanov, či je to naozaj tak. Všetci, ako sa vraví „do jedného muža“, túto myšlienku odmietli a rozhodne mi tvrdili, že Carevec dala opraviť bulharská vláda. Pravda, ešte za socializmu…
Rozložitú pevnosť, ktorej vysunuté veže stoja aj na postranných menších kopčekoch, a ktorá v časoch svojho rozkvetu bola samostatným mestom pre viac ako päťtisíc ľudí, začali stavať ešte v šiestom storočí nášho letopočtu Rimania. Ďalší dobyvatelia a zároveň obyvatelia Tarnova pevnosť zveľaďovali a rozširovali ako útočište v nebezpečných časoch. Všetci, pravda, okrem Turkov, ktorí Carevec zničili. Za osmanskej éry mohlo Bulharsko totiž len stagnovať. Turci dokonca nepovoľovali stavať ani kostoly s vežami, živou výčitkou tých čias je prekrásny kostol Nanebovzatia Pána zo 17. storočia v blízkom Arbanasi, ktorý v dôsledku drakonických opatrení osmanskej nadvlády vyzerá zvonka ako obrovská stodola.
Pevnosť Carevec bola v časoch druhého bulharského cárstva (1185–1393) sídlom bulharských cárov a mesto Veliko Tarnovo alias Tarnovgrad (tak nazvaný do roku 1879) hlavným mestom ríše. Vzhľadom nato, akú úlohu malo mesto v minulosti krajiny, je len pochopiteľné, že keď ruská armáda pod vedením generála Gurka oslobodila Tarnovgrad a krajinu spod takmer päťstoročného tureckého jarma, práve tu v roku 1879 spísali bulharskú ústavu a napokon dňa 22. septembra 1908 presne na poludnie vo Velikom Tarnove aj vyhlásili nezávislosť Bulharska. Ferdinand I. Coburg, ktorý je spätý aj so Slovenskom, bol v tento deň ustanovený v tarnovskom Kostole štyridsiatich mučeníkov za bulharského cára.
Oslavy vyhlásenia nezávislosti Bulharska
Osobne som sa zúčastnila na oslavách vyhlásenia nezávislosti Bulharska v septembri minulého roku. Ich organizácia, priebeh a vyjadrenie hrdosti na bulharskú štátnosť zanechali vo mne hlboký dojem. Slávnosti sa začali liturgiou v Kostole štyridsiatich mučeníkov, ktorú slávil velikotarnovský metropolita Grigorij spolu s ďalšími piatimi kňazmi.
Keď som sa pred deviatou hodinou rannou ponáhľala zo svojho hotela na Stambolovej ulici (Stefan Stambolov bol významný bulharský politik, básnik a novinár 19. storočia, aj predseda vlády) na slávnostnú liturgiu, po drevenom vstupnom moste do pevnosti Carevec už pochodovala čata bulharských vojakov. Doteraz mám pred očami, ako slnkom prežiareným vzduchom odletúvali ívery z drevených podvalov, po ktorých vojaci vykračovali.
Novozrekonštruovaný chrám štyridsiatich mučeníkov je pamätným miestom pre Bulharov. Nielen chrám no aj celý areál je perfektne zrekonštruovaný a udržiavaný. V okolí kostola sú pochovaní viacerí bulharskí cári a členovia asenovskej cárskej rodiny. Takmer všetci návštevníci sa zastavujú pri sivom ploskom kameni, na ktorom sú vymenovaní v chronologickom poradí všetci cháni, cári a vôbec akíkoľvek panovníci, ktorí sa objavili v histórii Bulharska. V samotnom kostole je pochovaný srbský národný svätec Sáva a bulharskí svätci. Kostol štyridsiatich mučeníkov dostal meno už v 13. storočí od cára Ivana Asena II. ako upomienku na víťazstvo nad byzantským despotom Teodorom v deň mučeníkov (2. marec).
Slávnostnej liturgie sa zúčastnili predstavitelia Velikého Tarnova a družobného mesta Gabrova, tí aj zaplnili neveľký chrám. Civilov bolo možné porátať na prstoch dvoch rúk. Vari aj preto, ako mi naznačili niektorí Tarnovčania, že Bulhari za socializmu odvykli pravidelným návštevám chrámov, chodia sa do kostola väčšinou len sobášiť a krstiť deti, no a v nových časoch sú naplno zamestnaní inými, existenčnými záležitosťami. Liturgiu precítene dopĺňali spevy štyroch spevákov (bez organu alebo iného hudobného nástroja, pravoslávie neuznáva používanie hudobných nástrojov počas bohoslužieb). Na záver, ešte v chráme, bola slávnostne prečítaná pôvodna deklarácia vyhlásenia nezávislosti Bulharska. Tento dokument, mimochodom, čítali potom počas osláv ešte trikrát. Najskôr pred spomínaným chrámom, kde už okrem vojenskej jednotky a ďalších oficiálnych predstaviteľov bolo aj pomerne veľa občanov a potom ešte v rámci pokračujúcich oficiálnych osláv v priestoroch cárskeho paláca na Carevci a naposledy na večernom zhromaždení na námestí Cára Asena pod Carevcom.
Najdojímavejšia chvíľa nastala práve na večernom zhromaždení, keď metropolita Grigorij vyzval prítomných, aby sa pomodlili za Bulharsko. Celé zhromaždenie, včítane oficiálnych predstaviteľov, pokľaklo a zostalo v tichom rozjímaní niekoľko chvíľ. Večerná slávnosť, kde udávala ráz najmä armáda, sa skončila ohňostrojom a veľkolepou audiovizuálnou show z pevnosti Carevec (mimochodom, jeden z jej spolutvorcov pochádza z Českej republiky). Priam dojímalo, že na oslavách vyhlásenia nezávislosti sa zúčastnilo veľmi veľa ľudí, aj mladých, hoci sviatok padol na nedeľu. Slávnosť snímala oficiálna bulharská štátna televízia a rádio. Z bulharských štátnych predstaviteľov bola prítomná predsedníčka bulharského národného zhromaždenia Tsetska Tsacheva, zástupci jednotlivých politických strán, spoločenských, kultúrnych a vzdelávacích inštitúcií. Zo zahraničných zastúpení medzi prvými kládli vence k pamätníku Matky Bulharska zástupci Vietnamu a Ruska. Je smutné, že tak slovenské ako aj české veľvyslanectvo v Sofii sa nijakým spôsobom nezúčastnilo na pripomenutí si najdôležitejšej udalosti štátu, s ktorým sme mali ani nie v tak dávnej minulosti priateľské ba priam bratské vzťahy. Poslanie venca, kytice či aspoň zdravice by bolo gestom slušnosti, zastrel by sa tak dojem, že naša orientácia v medzinárodných vzťahoch je už, bohužiaľ, nasmerovaná niekam inam.
Trapezica- Klondike pre archeológov
Okrem Carevca je historickou dominantou mesta aj hora Trapezica. O nej sa dnes predpokladá, že tu v 12. storočí bolo rodinné sídlo bulharských bojarov Teodora a Assena, ktorí v roku 1186 v Tarnovgrade podnietili povstanie proti byzantskej nadvláde. Za čo len trocha lepšieho počasia vidno, ako sa po Trapezici hmýria drobné, pestré mravce. Sú to dobrovoľníci, ktorí v rámci rôznych dobrovoľníckych akcií na Trapezici už zopár rokov vykonávajú archeologický prieskum, lebo financií z oficiálnych zdrojov, ako ináč, je nedostatok. Predpokladá sa, že historické nálezy na Trapezici by mohli byť ešte staršie ako na mohutnejšom a lepšie udržiavanom Carevci.
Svetá Gora a Euthimius
Do tretice všetko dobré, ako tvrdí jedno z našich prísloví. Platí aj vo Velikom Tarnove, lebo na treťom kopci, ktorý dominuje mestu, na Svetej Gore, má sídlo Univerzita sv. Cyrila a Metoda. Je to jedna z najprestížnejších bulharských univerzít, ktorá bola založená v roku 1963 ako pedagogický inštitút. Zároveň sa univerzita hlási k prastarým tradíciam vzdelanosti v Bulharsku. Univerzita svätého Cyrila a Metoda nadväzuje totiž na tradície literárnej školy, ktorú v roku 1371 v Tarnovgrade založil patriarcha svätý Euthimius. Tento asketický svätec je dodnes opradený viacerými legendami, tie však patria ku každému správnemu mestu a miestu. Podľa jednej z legiend patriarcha Euthimius v roku 1393, keď Tarnovgrad padol do rúk Turkom, skrýval ľudí pred prenasledovaním a ako posledná autorita hájil bulharskú pravoslávnu vieru a bulharský štát. Tureckí mocipáni ho napokon chytili, uväznili a odsúdili na trest smrti sťatím. Avšak vo chvíli, keď kat pozdvihol meč, aby vykonal rozsudok, ruka mu skamenela a meč z nej vypadol. Turci, ako väčšina Orientálcov, sú poverčiví, zaraz uverili, že Alah či patriarchov Boh si nepraje tento trest a trest smrti nahradili Euthimiovi doživotným väzením.
Univerzita aj mesto sú bezpochyby dodnes pod ochranou tohto mocného svätca. Pred vstupom do areálu univerzity a zároveň na okraji brala Svetej Gory, z ktorej sa za slnečného počasia ponúka nádherný výhľad na mesto, stojí obrovská, vari desaťmetrová socha svätého Euthimia. Scenéria tak trocha pripomína Rio de Janiero so žehnajúcim Kristom. Aj patriarcha Euthimius má pozdvihnuté obe ruky a žehná mestu. No povráva sa aj, že ak okolo svätca prejde panna, svätcovi ruky poklesnú, aby požehnal dotyčnú. Štipľavé jazyky nezabudnú ešte poznamenať, že napriek vysokej frekvencii mládeže navôkol a teda bulharských aj cudzokrajných krásavíc, zatiaľ sa takýto zázrak ešte neudial.
Veliko Tarnovo- Mekka študentov
Apropos, keď spomínam študentov, tými sa Veliko Tarnovo doslova hmýri. Menšia časť vysokoškolskej mládeže študuje na vojenskej akadémii Vasila Levského a väčšia, približne šťrnásťtisíc študentov, medzi nimi aj veľa zahraničných, na ôsmych fakultách Univerzity sv. Cyrila a Metoda. Je zaujímavé, že okrem bežných katedier na univerzite pracuje šesťnásť centier pre štúdium jazyka a kultúry cudzích národov, medzi nimi centrá polonistiky, arabistiky, amerikanistiky, rusistiky, japonského jazyka a kultúry, hispanistiky a ďalších, no je tu aj silné medzinárodné centrum bulharistiky. V tomto centre od 80. rokov 20. storočia doteraz študovalo bulharský jazyk a kultúru viac ako tridsaťtisíc študentov z celého sveta. Na Velikotarnovskej univerzite svätých Cyrila a Metoda študuje každý rok veľa zahraničných študentov z celej Európy aj v rámci vzdelávacích programov EU, v tomto akademickom roku je to viac ako šesťdesiat. Je zaujímavé, že hoci sa zahraniční študenti stretávajú v Tarnove, či v Bulharsku celkove, určite s chudobnejšími životnými pomermi ako v domovine, predsa mnohí z nich hľadajú príležitosť, ako si tu študijný pobyt predĺžiť alebo sa do Tarnova vrátiť.
Mesto Veliko Tarnovo má možno nižšiu úroveň infraštruktúry, na akú sme zvyknutí my, no nesporne ho obklopuje osobité čaro, ktorého základnými prvkami sú historické pamiatky a srdeční ľudia s akousi historicky zakódovanou vyššou mierou životnej odolnosti. Pôvab a osobitný ráz Tarnova upútal viacerých skvelých bulharských spisovateľov, napríklad Jordana Jovkova, Kalčeva, no najmä skvelého novelistu Emilyana Staneva, ktorý priamo z Tarnova pochádzal. Stanev svojmu rodnému mestu postavil literárny pomník v skvelej novele Tarnovská princezná, ktorú do slovenčiny umne preložil a nám sprostredkoval zanietený, dnes už nebohý bulharista, básnik a prekladateľ Ján Koška.
Na tomto mieste sa mi žiada dodať, ako som sa dostala k čítaniu bulharskej literatúry. Večer pred odchodom z Velikého Tarnova som sa zoznámila pri kostole sv. Juraja, ktorý v 17. storočí dali postaviť manželia Paraskevovci, s občasným kurátorom tohto polorozpadnutého kostolíka obkoleseného viničom. Na záver nášho rozhovoru (v ruštine; pred návštevou vnútrozemia Bulharska vrele odporúčam oprášiť si znalosti ruštiny, minimálne stredná generácia hovorí týmto jazykom perfektne, dotyčný pán určite lepšie ako ja…) sa ma kurátor, ktorý pracuje aj ako občasný novinár, spýtal, ktorých bulharských básnikov a prozaikov poznám. S hanbou som musela priznať, že žiadneho. Zato on mi vymenoval aspoň desiatku starších i novších slovenských básnikov, ktorých prečítal, medzi nimi Válka, Mihálika, Solivajsovú, atď. Všetko zlé je na niečo dobré, vďaka neznámemu, na začiatku možno trocha odmeranému ochrancovi, sa mi otvorili dvere do sveta skvelej bulharskej literatúry. Odporúčam každému, aby vstúpil…
