Skalisté hory v štáte Colorado boli osídlené až v 19. storočí bielymi zlatokopmi, čo je nedávno v porovnaní s osídlením európskych Álp alebo Karpát. Napriek tomu zlatokopovia v horách vytvorili veľmi hustú sieť baníckych cestičiek – trailov, ktorými dopravovali z hôr na chrbtoch nepárnokopytníkov predspracovanú rudu a do hôr ohnivú vodu, strelný prach a proviant. Dnešné využitie trailov je prevažne rekreačné. Potomkovia divokých jazdcov zamenili sedlá za automobily s rámovým podvozkom, pohonom oboch náprav obutých do tvrdých profilovaných pneumatík, diferenciálmi s uzávierkou, redukovanými prevodmi a pekelným výkonom pri nízkych otáčkach.Tí najotrlejší, ktorým už nestačia ani trasy trailov, jazdia automobilmi Pinzgauer.
S Jimom som sa spoznal prostredníctvom webovej stránky Coloradských majiteľov Pinzgauerov. Obrátil som sa na nich s prosbou o doporučenie peknej trasy mojej cesty naprieč Skalistými Horami. S typickou horalskou srdečnosťou mi Jim dobre poradil a zároveň ponúkol spoločný výlet jeho tátošom. Pinzgauer je názov rakúskej fajty koňa, ktorým sa zváža v Alpách drevo z lesa. Firma Steyr-Daimler-Puch ich vyrába predovšetkým pre Rakúsku a Švajčiarsku armádu, možno ich však nájsť vo všetkých vojnách tretieho sveta. Predchodcom Pinzgauera bol chutný drobný Haflinger, ktorého výroba skončila v sedemdesiatych rokoch. Držal v svojej dobe výškový rekord 5680 m.n.m. na svahu Ojos del Salado pri účasti na expedícii Atacama v Chile. Keď moji priatelia videli fotografie Pinzgauera, spytovali sa, či mi bolo treba cestovať do Colorada aby som si zajazdil na multikáre…
Výlet začal na Denverskom blšom trhu. Jim tam chcel kúpiť extrémne veľkú bandasku na PHM. Bandasku už asi predali, zato jeho štrnásťročná dcéra si vyhliadla „mimoriadne lacné a výhodné” svadobné šaty. Nemala na ne dosť peňazí a Jimovi už bola dlžná 50 USD. Napokon Jim súhlasil s investíciou, keď mu sľúbila, že to sú už posledné peniaze, ktoré od neho pýta. Colorado je relatívne bohatý štát, preto na blšom trhu možno nájsť len špecifickú spoločnosť indiánov, mexikáncov, mestizos a im podobných. Keď videli, k akému kšeftu sa schyľuje, začali sa schádzať a v katolíckom vytržení budúcej neveste robili krížiky na čelo a priali jej aby jej Santa María požehnala dobrého muža a veľa detí. Ako neskôr vysvitlo, slečna ešte nemala vydaj v úmysle a nedávno sa rozišla s priateľom. Však šaty pri detských hrách na princeznú počkajú na svoju príležitosť.
Konečne nič nestálo v ceste dvojnápravovému Pinzgaueru ( Jim vlasní ešte trojnápravový, držaný v čistote na jazdenie po meste ) do hôr. Cesta viedla cez bývalé zlatokopecké mestečko Central City, ktoré má dnes povolenie ( podobne ako Las Vegas ) na prevádzku hazardných hier a tak sú všetky bývalé Saloony premenené na herne s automatmi. Nad mestom hneď začína hustá sieť trailov. Každý trail je na všetkých krížnych cestách označený štvorciferným číslom na zvislej drevenej latke. To umožňuje výbornú orientáciu v mape. Orientácii však neprospieva, ak latky vylomí niektorý z prechádzajúcich vehiklov, prípadne keď úplne chýbajú. Tak sa stalo, že namiesto dosiahnutia hrebeňa s výborným výhľadom nad hranicou lesa, sme prišli na koniec slepého trailu. Vtedy sa však prejavili výhody Pinzgauera. Traily majú skutočne náročný povrch s vysoko trčiacimi špicatými skalami v ukrutných stúpaniach. Mimo trailov je takmer horolezecký terén. Pre Pinzgauer to však neboli žiadne prekážky. Šli sme síce trochu pomalšie prekračujúc obrovské balvany na najnižších otáčkach, ale bez vážnejších komplikácií. Cestou sme zbierali huby. Občas sme zastavili a v okruhu 200 stôp sme vyzbierali všetky dubáky. Jim ryčal od šťastia, pretože predtým nezvykol huby zbierať a pri každom väčšom dubáku počítal, koľko by zaň zaplatil Talianom. „Italian mushrooms” sú v USA veľmi drahé. Predpokladám, že to nejak súvisí s imidžom unikátnych hľuzoviek, ktoré sú aj v Provence a Piemonte dosť vzácne. Výhľady z hrebeňa vo výške nad 4000 m.n.m. boli jedinečné. Boli sme obklopení ľadovcami a divokými skalami. Po trailoch vystúpila k vrcholu aj mladá spoločnosť na Jeepe. Baby sa hneď jali objímať Jimove psy a mládenci sa zas vsúkali pod Pinzgauera obdivovať diferenciály a nápravy. Po polhodine sme stretli podobnú spoločnosť na Dodge, tak som si vypočul reprízu prednášky o pohonoch a drevorubačských koňoch, po ktorých má Pinzgauer meno. Obe spoločnosti Jima vynukovali plechovkami piva, aj my sme mali sebou istú zásobu a pivo sa domov nevozí. Tak sa stalo, že si Jim nevšimol špicatý konár kosodrevia, trčiaci do cesty a konár sa mu hlboko vpichol do ramena. Zoznámil som sa s úctyhodným repertoárom Coloradských kliatob pokiaľ som mu zastavoval rinúcu sa zakáľačkovú krv. On totiž predtým sklopil predné sklo kvôli zintenzívneniu pocitu slobody a lepšiemu výhľadu. Od tej chvíle som už nepretržite viedol vozidlo ja so stoporeným čelným sklom. Na asfaltovaných serpentínach ma dokonca bolesťou omdlievajúci Jim miernil upozorňujúc, že Pinzgauer predsa len nie je Ferrari. Po diaľnici som udržoval stabilných 70 míľ za hodinu bez obavy z prehriatia, pretože motor podobne ako Trabant alebo Tatra je vzduchom chladený.
Večer po ošetrení sme pozvali členov Pinzgauerového klubu na „treffen” , podával sa slovenský hubový guľáš ale aby členom lepšie chutil, nazvali sme ho Talianskym. V budúcnosti by som v Colorade rád offroadoval v San Juan Mountains po bývalých trasách úzkorozchodných železníc pri Imogene Pass a v skalách Engineer pass. V štáte Utah po levom chrbáte známeho Moab Rim Trail. Prípadných záujemcov o identifikáciu spomenutých lokalít odkazujem na stránku
http://www.earthmaps.com/mapserver.htm .