Po pristátí na letisku Oro Uostas vo Vilniuse som mala pocit, že všetko v Litve musí byť malé. Malé a šťavnato zelené. Vilniuská letisková hala nie je väčšia ako polovica haly bratislavskej hlavnej stanice, odlety sa dokonca odbavujú na prvom poschodí. Zato má však Vilnius priame letecké spojenie so všetkými metropolami Európy. Opravím sa, azda so všetkými, okrem Bratislavy.
Po opustení priestorov letiska sa snažím dostať čo najrýchlejšie do hotela. Nie je to také jednoduché. Na sivastej zastávke neďaleko niet čísel spojov. Priebežne prichádzajú staršie i novšie žlté autobusy, čosi ako naše Karosy z osemdesiatych rokov a sivé dodávky. Po treťom pokuse nadviazať komunikáciu v angličtine som pochopila, že turistickí sprievodcovia znalosti angličtiny Litovčanov asi trocha zveličujú a miestnych spolucestujúcich treba osloviť v starej, dobre osvedčenej ruštine.
Niet divu, približne desať percent obyvateľstva Litvy sú etnickí Rusi. Litva bola ešte v roku 1991 fakticky súčasťou Sovietskeho zväzu, ruštinu sa učila a aktívne používala celá dnešná stredná a staršia generácia. V samotnom Vilniuse žije podľa posledného sčítania len čosi viac ako 50% Litovcov a až 19% Poliakov a 14% Rusov. Litovčania pozitívne reagujú na ruštinu. Po oslovení v ruštine sa hneď dobrosrdečne vyzvedajú, odkiaľ ste a vzápätí s nostalgiou zaspomínajú, kedy a kde všade oni boli v Česko – Slovensku a z toho na Slovensku. Ako je to u malých národov bežné, nemajú problém s odlíšením Čiech a Slovenska. Zdá sa, že mladí Litovčania sú ochudobnení o znalosti ruštiny. Z praktickej skúsenosti viem, že mladí rusky už zväčša nehovoria a angličtinu zasa tak často doma nepoužívajú.
Moje rozpačité habkanie v ruštine mi napokon pomohlo dostať sa do správneho autobusu a zbaviť sa neodbytného taxikára, ktorý síce anglicky hovoril, ale vycítiac príležitosť, nedbal na cudzinke zarobiť štyrikrát viac ako bola bežná taxa. Situácia s taxikármi je asi všade podobná.
Vilnius je pôvabné veľkomesto približne rovnako veľké ako Bratislava. Staré mesto Vilniusu je zaradené na listinu svetového dedičstva UNESCO. V blízkej budúcnosti, už v roku 2009, v roku tisícročného výročia prvej historickej zmienky o Litve v germánskej Quedlinburgovej kronike, sa Vilnius stane spolu s Linzom Európskym hlavným mestom kultúry. Sympatický Vilnius sa na túto poctu náležite už teraz pripravuje. Napríklad v srdci starého mesta na katedrálnom námestí hneď v blízkosti Gediminovho pomníka sa usilovne renovuje dolný Gediminasov palác, ktorý má byť v roku 2009 zasvätený kultúrnym a vzdelávacím potrebám Litovčanov.
Vilnius leží na sútoku riek Neris a Vilnelé. Žiada sa mi pridať, že Vilnius je i zelené veľkomesto. Parky vo všeobecnosti neuveriteľne poľudšťujú veľkomestá. Priamo v centre Vilniusu, v tesnej blízkosti hlavnej tepny mesta, Gedimino prospektas, pomenovanej podľa zakladateľa mesta, veľkokniežaťa Gedimina, sa rozprestiera veľký park a o pár domov ďalej nájdete akoby len parkové zákutie so zopár stromami, trávnikom, sediacou sochou ženy a zopár lavičkami. Parky, úradné budovy, námestia či kostoly Vilniusu mi trochu pripomínali ruský štýl. Spoločnou črtou všetkých je, že sú veľké a masívne. Parky sú a to nielen vo Vilniuse ale i v Kaunase, Trakai a inde, rozľahlé, neuveriteľne čisté a udržiavané prirodzeným štýlom, s rozsiahlymi trávnatými plochami, skupinkami stromov; hriadky kvetov sú skôr zriedkavé, ale keď sú, tak tiež starostlivo udržiavané. Oproti parku priamo na Gediminas prospekte pri malom pomníčku obetiam sovietskej tyranie postavenom z akoby voľne navŕšených skál boli živé kvety a horeli sviece. Na chvíľu som sa zamyslela, ako dlho by vydržali u nás…
I horný, najstarší, tzv. Gediminov hrad zo štrnásteho storočia, sa rozkladá v príjemnom a šťavnatom lesoparku. Od čias zakladateľa hradu a mesta, litovského veľkokniežaťa Gedimina, hrad stráži mesto a dnes ponúka skvelý výhľad na staré i nové časti veľkomesta.
Zdá sa, že Litovci majú záľubu v bielej farbe. Počínajúc turisticky najvýznamnejšou sakrálnou atrakciou, ktorou je majestátna klasicistická Katedrála na okraji obrovskej pieskovcovo bledej katedrálnej ploščadi, je väčšina kostolov vo Vilniuse biela zvonka i zvnútra, a pravdaže, obrovská. To platí rovnako pre katolícke ako i pravoslávne chrámy, ktorých je tu tiež neúrekom. Výnimkou je azda perla litovskej gotiky, dvojkostol sv. Bernarda a sv. Anny postavený z červených tehiel údajne tridsaťtri rôznych tvarov.
Biely je i bývalý dom najvyšších sovietov Litvy, ktorý pyšne tróni na zelenom kopci v centre mesta na rohu hlavnej triedy a Jasienskio ulice. Polohu svojho sídla vybrali bývalí všemocní funkcionári naozaj veľmi dobre. Soviety akoby strážili mesto a súčasne aj dominovali mu. Dnes sa v okolí nachádzajú diplomatické zastupiteľstvá, napríklad i americké a lotyšské veľvyslanectvo a rozľahlý zelený kopec využívajú hojne psíčkari. Samotná biela centrála sovietov s majestátnym stĺporadím je dnes zanedbaná a priestory prenajali rozličným drobným inštitúciám. Za sovietmi sa v parku krčí sivastá neforemná budova miestnej samosprávy. Ale ako mi vysvetlila bielovlasá bábuška so psíkom na prechádzke, dnes tam nemajú ani koho sobášiť, pretože v Litve je teraz podľa nej viac rozvodov ako sobášov. Pri rozhovore so zhovorčivou spoločníčkou som si všimla smerovku v angličtine k cintorínu nemeckých vojakov. Tak to si nenechám ujsť, prebleslo mi hlavou, aby som sa nepozrela, aký postoj majú Litovci k svojim niekdajším nepriateľom. Po slnkom zaliatej ulici som prešla okolo obytných domov, skvelého Plazza hotel, drevenej chatrče s vybitými oknami hneď v tesnej blízkosti, dvojposchodovej lekárskej fakulty Vilniuskej univerzity, priľahlých internátnych objektov, ďalej popri univerzitnom observatóriu k spomínanému cintorínu, ktorý je umiestnený v najväčšom vilniuskom parku – Vingio parkas. Bola som zaskočená pohľadom, ktorý sa mi naskytol. Predo mnou sa rozprestieralo miesto nebeského pokoja, zelená oáza pre mŕtvych ale najmä pre živých. Niektorí z posledne menovaných sa prechádzali alebo absolvovali kondičný beh či už sami alebo so psíkmi. Názov cintorína nebol celkom pravdivý. Miesto odpočinku je zasvätené nemeckým vojakom druhej ale i prvej svetovej vojny ale i ruským, moslimským, židovským a poľským vojakom prvej svetovej vojny. Je zaujímavé, že v druhej svetovej vojne v samotnom Vilniuse padlo čosi viac ako dvetisíctristo nemeckých vojakov, z ktorých je na cintoríne pochovaných tisícšesto. Hroby vojakov jednotlivých vojen sú skupinovo zoradené a majú spoločné centrálne pomníky. V parku Vingio je zvečnená i spomienka na našich krajanov. V tesnej blízkosti kaplnky Kremlin sa nachádza spoločný pamätník padlým prvej svetovej vojny z krajín Rakúsko- uhorskej monarchie. Na pamätnej tabuli, ktorú inštalovali v auguste 2001 zástupcovia rakúskej, maďarskej, českej a slovenskej armády, sa vzdáva hold početným rakúskym, maďarským, českým jednotkám ale i napríklad dvanástemu pešiackemu regimentu z Komárna a pätnástemu a sedemdesiat prvému pešiackemu regimentu z Trenčína. Musím podotknúť, že na žiadnom pomníku tu, alebo na oplotení cintorína som nevidela žiadne grafiti alebo niečo podobné.
O Vilniuse by sa dalo popísať ešte veľmi veľa osobných postrehov. V meste a azda v celej krajine možno spozorovať dosť pozostatkov z nedávnej minulosti. Napríklad i všade prítomná činžiaková výstavba pre masové bývanie – typické päť- sedemposchodové činžiaky vykladané žltými tehličkami s ošumelými plechovými balkónmi. Alebo uprostred vystavanej triedy opustené drevené domce s vybitými oknami a čpejúcim zápachom. Ale vari je u nás všetko ideálne? Každá krajina má svoje pozitívne a tienistejšie stránky, svoje bohatstvo a pozoruhodnosti, ktoré sa oplatí spoznať alebo aspoň ohmatať pohľadom. My ľudia sme len pútnici na tomto svete. A cieľom pútnikov je ísť a spoznávať. Litva je perspektívna, prosperujúca a ambiciózna krajina s milými ľuďmi, ktorá v každom ohľade stojí za spoznanie.
