Ani neviem, ako som sa ocitla v Paole. Vlastne viem, ale nie celkom presne. Bola som tri dni na Malte a stále som sa ešte nenasýtila tohto svojrázneho ostrova, presiaknutého starobylosťou. Malta je nepochybne perla Stredozemného mora, ktorou Poseidón obdaroval nymfu Kalypsó za jej pôvaby. Ostrov či skupina ostrovov je rozlohou len o čosi väčšia ako polovica Bratislavy s mestskými časťami. Nájdete tu nekonečné množstvo historických pamiatok zo všetkých období ľudskej histórie ale aj nepreberné množstvo prírodných skvostov.
V to ráno som sa vybrala do Vittoriosy, najkrajšej časti tzv. Trojmestia: Senglea, Vittoriosa, Conspicua, ktoré je vzdialené od Valetty sotva desať km. Mesto Vittoriosa, Viťaznú, vybudovali johaniti na pobreží Stredozemného mora ako svoje prvé sídlo na Malte, keď sem prišli v roku 1530 z Rhodosu. Z autobusu som vystúpila v ten deň tiež pri mori, ale úplne na opačnom konci ostrova, v Marsaxlokku. More je tu všade blízko, vzdialenosti krátke a doprava maltskými autobusmi trochu svojrázna . Ospalá rybárska osada Marsaxlokk mi ukázala všetko, čo mala. Čarovné pobrežie kúpajúce sa v slnečných lúčoch a roztrúsené rybárske člny s unavenými rybármi, ktorí vraj v noci nič nechytili a ešte aj museli opravovať siete pre ďalšiu nočnú smenu. Bolo sa treba pobrať ďalej, ak som len nechcela ísť s rybármi na nočnú rybačku.
Kto niečo počul o svojráznej autobusovej doprave na Malte, vie, o čom hovorím. Ak však chcete rýchlo a lacno cestovať po krajine, sú autobusy najlepšou voľbou. Posledný vlak šiel na Malte v roku 1931. Autobusy tu majú trocha kratšiu ale zato pestrejšiu históriu. Prvé autobusy sa na ostrove objavili v roku 1905. Spoločnosti, ktoré zabezpečovali tento druh prepravy striedavo zanikali a vznikali. Až v roku 1977 vznikla štátom podporovaná Asociácia verejnej dopravy, ktorá zabezpečuje centrálne autobusovú dopravu na Malte doteraz. Každý deň od skorého ráno takmer do polnoci križuje ostrov viac ako 250 šarmantných oranžových veteránov zo sedemdesiatich rokov minulého storočia. Treba dodať, že za ľudové cestovné. Za dvadsať, resp. päťdesiat maltských centov sa dostanete z hlavného mesta Valetty na všetky podstatné miesta na ostrove. Pri potulkách ostrovom je pre vás ako cudzinca vhodné, ak požiadate mladého či staršieho šoféra staručkého oranžového povozu, aby vás upozornil, keď máte prísť k cieľu svojej cesty. S istotou a pokojom tu všetkým zoslaným snáď z nebies na vás zabudne. A tak na Malte spoznáte aj to, čo ste pôvodne neplánovali. V maltských autobusoch sa vetrá prirodzeným spôsobom cez večne rozškľabené dvere alebo jednoducho dverí niet. Okná sa nedajú otvoriť a ak nestihnete zatiahnuť za šnúru od zvonca v pravú chvíľu, veziete sa jednoducho ďalej. Cesta autobusom si vyžaduje od cudzinca určitú dávku pohotovosti a ostražitosti. Nie preto, že by vás azda chceli okradnúť. V autobusoch i na uliciach je bezpečno aj v neskorých nočných hodinách. Mimochodom, žobranie je tu zakázané. Ale ak len stojíte na zastávke a nesignalizujete šoférovi v dostatočnom predstihu svoj záujem o zvezenie sa, pokojne vás ponorený do hluku hudby a rozkoše z pofajčievania, prehliadne. Na druhej strane šoféri ale i ostatní cestujúci majú nekonečnú trpezlivosť so staršími a handikepovanými cestujúcimi, ktorí tiež hojne využívajú túto možnosť prepravy. Napriek všetkému je cestovanie maltskými autobusmi príjemný zážitok. Ostrov je husto osídlený a jazdí sa po ľavej strane. Darmo, sto rokov britskej nadvlády tu vyrylo hlbokú brázdu. Posledný britský vojak opustil Maltu síce v roku 1979, ale britský vplyv a britských turistov stretnete na Malte všade. Tabule označujúce obce či mestá buď nie sú alebo sú na pravej strane. Jednoducho nestačíte hladkať pohľadom žltavé domy z vápencových kameňov s patinou staroby, kroviny šťavnatých zeleno-červených muškátov, porasty paliem prepletených s kaktusmi a zároveň sledovať, kade hrkotá váš povoz. Čas tu nikoho príliš netrápi. Ste v južanskej krajine, kde je všetko tak trochu relatívne, ale špinu a neporiadok tu nenájdete. Okrem hustej autobusovej dopravy maltská vláda finančne podporuje aj dopravu trajektami. Malta vlastní spolu šesť moderných trajektov, ktoré zabezpečujú spojenie hlavného ostrova najmä s Gozom, nazývaným aj večne zelený ostrov.
Pri výpočte dopravných prostriedkov na Malte treba ešte spomenúť ľahké koče ťahané koníkom, ktoré sú určené najmä pre turistov. Mimochodom, na dobre udržiavaných hlavných cestách ale tiež vedľajších cestách, ktoré sú väčšinou v žalostnom stave, zazriete autá všetkých značiek, dokonca aj Škody a Lady zo 70. rokov. Mnohé z týchto štvorkolesových tátošov by u nás asi nikdy nedostali povolenie na prevádzku.
Ale vrátim sa späť k Paole. Ospanlivé mestečko Paola vlastní dve zvláštnosti. Je tu jediná väznica na Malte a najväčší cintorín na Malte. Väznica je napodiv hneď v centre akoby priam súčasť mesta. Sotva som zastala pri zamrežovanej bráne a začala uvažovať, či je toto naozaj väznica alebo len ďalšia citadela, podišiel k bráne ostražitý alebo možno iba zvedavý strážnik. Po zistení odkiaľ som, ma príjemne prekvapil znalosťami o zemepisno-spoločenských súvislostiach týkajúcich sa mojej vlasti. Vedel dokonca aj o rozdelení Česko-Slovenska.
Hneď oproti väznici v Paole je v súvislej šnúre domcov bar. Dnu ma vlákala vidina horúceho voňavého capuccina s obláčikom škorice. Na Malte pripravujú skvelé capuccino. Z potemnelej prázdnej miestnosti pristúpil ku mne akýsi muž. Keď ma uvidel, oči mu zasvietili. Keď zistil, po čom túžim, oči sa mu zúžili od smiechu. Ochotne ma prepustil počerným kolegom, ktorí prevádzkovali kiosk s občerstvením na námestí. V baroch na Malte predávajú väčšinou len tvrdý alkohol alebo ešte tak víno, všetko na priamu konzumáciu. Opúšťajúc bar som usúdila, že tento podnik by mohol byť poslednou alebo prvou zástavkou chovancov z ustanovizne oproti. Podľa toho, odkiaľ a kam vedú ich kroky.
Zostávalo ešte navštíviť najväčší maltský cintorín, ktorý je tiež tu v Paole. Ako povedal istý známy slovenský spisovateľ, ak chceš, človeče, spoznať časť kultúry národa, choď na cintorín a do krčmy. Krčiem takých, ako u nás tu niet, tak zostával ešte cintorín. Cintorín sa v Paole rozkladal, ako je to všade bežné, kúsok ďalej od centra, na malom vŕšku. Akoby to bola pevnosť, pevnosť mŕtvych ponorená v rozkošatenom parku. K cintorínu som sa blížila po príjemnej zatônenej cestičke, ktorú lemovali olivovníky a pomarančovníky. Cesta akoby viedla k nejakému gotickému hradisku. Pred cintorínom sa nachádzali diskrétne ale jasne vyznačené toalety. Našinca musí doslova zaraziť, že na Malte aj v tom najmenšom mestečku, ale aj vo všetkých múzeách, kostoloch a iných verejných ustanovizniach sú k dispozícii verejné toalety. Fungujú 24 hodín, sú zadarmo a sú čisté.
Náhrobné kamene boli úctyhodnej veľkosti a tvarov, takmer všetky z vápenca, jediného nerastu, ktorým Malta oplýva. Mimochodom, vápenec využívajú Malťania aj na stavbu svojich kostolov a domov. V oboch musí v lete príjemne chladiť, ale v tuhšej zime, aká bola v tomto roku, je situácia zložitejšia. Tak v kostoloch ako i v domoch nie je totiž žiadne vykurovanie. Cintorín bol posiaty obrovským množstvom najrôznejších náhrobných pomníkov a hrobiek. Mnohé mali podobu a veľkosť jednoizbových domov. Nápisy na hroboch prezrádzali najmä taliansky pôvod zosnulých.
Nadviazať rozhovor s Malťanom nie je vôbec ťažké, ani na takom mieste ako je cintorín. Malťania vlastnia veľa južanských prvkov tak genotypu ako i fenotypu. Takmer všetci radi a veľa a hlasno rozprávajú. Stačí im len dať podnet a už ich ťažko zastavíte. Často stačí len mapa vo vašich rukách a sami vám ochotne ponúknu pomoc. Zasypú vás informáciami, opýtajú sa na vašu domovinu. Zabudnete, čo ste chceli samy povedať. Tak aj môj nový známy tu na cintoríne. Odhadujem, že predkovia mu prišli z Talianska. Starší, drobnejší, s holou hlavou, väčší mäsitý nos a pravdaže, modré oči. Je mi nápadné, koľko ľudí na Malte a koľko potmavších ľudí tu má modré oči. Muž sa spytuje na moje vierovyznanie a potom ma zavedie do rodinnej hrobky. Keď už spomínam vierovyznanie, to je tu pomerne jednoznačná záležitosť. Deväťdesiatosem percent obyvateľstva Malty sa hlási ku katolíckemu náboženstvu. Malta patrí k najstarším kristianizovaným krajinám na svete. Podľa legendy obyvateľov Malty pokresťančil okolo roku 60 po Kristovi apoštol sv. Pavol, ktorý mal stroskotať spolu s ďalšími 274 zajatcami na dnešnom ostrove sv. Pavla. Za slnečného počasia sa možno z členitého zálivu sv. Pavla pokochať pohľadom na spomínaný ostrov, ktorému dominuje doďaleka socha sv. Pavla so vztýčenou pravicou ako symbol víťazstva kresťanstva.
Opúšťam Paolu, ale nie Maltu. Ostrov mi nevydal ešte ani časť zo svojich tajnokrásnych pozoruhodností. Dovolím si tvrdiť, že kto raz navštívil tento skvost Stredozemia, musí sa na Maltu vracať minimálne v mysli.
