Viac ako 8 000 kilometrov, 24 dní, 8 krajín, 4 časové pásma, 2 motorky (Yamaha TDM 850, r.v. 1999 a Yamaha TDM 850 r.v. 2000), Michal a ja – Veronika.
Niekedy koncom leta roku 2012 Michal navrhol jazdu, ktorá sa vymyká z reality bežnej mototuristiky. Navštívili by sme miesto, kde sa odohrala najkrvavejšia bitka v ľudskej histórii, šli by sme po stopách Hodvábnej cesty, objavovali poklady zanikajúceho Aralského jazera a zdolávali pohoria „Strechy sveta“ Pamiru. Okamžite som sa pre tento nápad nadchla.
Mototuristika za hranicami bežnej reality
Nejde o bežnú cestu. Táto je iná, ideme bez podporných vozidiel a takmer bez akéhokoľvek vonkajšieho zabezpečenia zdolávame obrovské vzdialenosti. Putujeme len s informáciami získanými zo skúseností hŕstky ľudí, ktorí prešli týmito cestami a opísali ich v cestopisoch. Viac ako výletom, by som túto cestu nazvala expedíciou. Všetko si vyžadovalo mnohé mesiace príprav. Žiadosti o víza, rôzne povolenia, príprava presnej trasy a jej variant, máp, kompletný servis motoriek, náhradných dielov a mnohé iné. V mojom prípade pribudol ešte jeden dôležitý detail, a to, nutnosť zakúpiť si vlastnú motorku. Keďže titul prvej Slovenky jazdiacej na vlastnej motorke po cestách centrálnej ázie ma neuveriteľne priťahovala, aj sa tak stalo. V marci 2013 som si kúpila svoju prvú motorku, Yamahu TDM, a začala jazdiť.
Ako sa blížil štart, nervozita a vzrušenie stále narastali. To, že ešte v deň odjazdu boli naše pasy niekde na ceste z Uzbeckej ambasády, nám tiež moc pokoja nedodávalo. Konečne. 23. August, 17:00. Mením pracovné oblečenie za motorkárske, vyzdvihujem Michala a vyrážame. Teším sa, koľko zážitkov, skúseností a nových ľudí nám týchto pár dní prinesie.
Svižnost prvých dní
Prvé dni by som mohla opísať ako svižné. Denne stovky kilometrov ciest a diaľnic, splete križovatiek. Populácia Poľska, Ukrajiny či Ruska, bola čim ďalej na východ, tým viac sporadickejšia. Zelená príroda, stepi, polopúšte, dobytok pasúci sa na pastvinách je tu samozrejmosťou tak, ako aj predavači jabĺk a melónov popri ceste. Vstup do Ruska ako i samotná krajina bol trošku zložitejší. Už na hraniciach nám dali pocítiť, že patríme niekam inam. Že vstupujeme do krajiny, ktorá je silná, samostatná, hrdá a s obrovskou úctou k minulosti, ktorou si prešla. Pripomienky minulosti nás sprevádzali celou cestou. Ruské cesty sú nekonečné. Človek má pocit, že tie pláne nikdy a nikde nekončia. Noci sme trávili v stane, čo umocňovalo pocit samoty, ktorý sme zažívali počas jazdy v krajine, kde sú mestá a dediny od seba na míle vzdialené. Cesty, ktoré sme brázdili my, nie sú práve diaľnice. Riedka premávka zaručovala plynulú jazdu. Celkovou zvláštnosťou sú aj mestá, kde je zjavne vidieť, že prosperita poľnohospodárstva už dávno nie je to, čo bývala. Ľudia sa postupom času sťahovali do veľkomiest za prácou. Za sebou zanechávali opustené obydlia.
Jedno z prvých významných miest, ktoré sme navštívili bol Volgograd. Dominantou je pamätník porážky fašizmu. Pamätník je venovaný najkrvavejšej bitke v ľudskej histórii, bitke o Stalingrad. Je to neskutočne dojemné miesto. Pôsobilo na mňa podobne ako Osvienčim. Ďalšie uvedomenie si, akú obetu museli ľudia zloziť, aby sa ubránili režimu, ktorý zapríčinil smrť, tak veľa ľudom. Mamayev Kurgan je socha vysoká 102 m a vztýčeným mečom vyzýva ruský národ do boja proti fašizmu. Ľudia dodnes nosia kvety k pamiatke nielen vojakom, ale všetkým ľudom, ktorí padli v boji za slobodu. V areály komplexu horí večný oheň, nepretržite ho stráži čestná stráž, ktorú sme mali možnosť vidieť pri jej výmene.
Pokračování cesty do Kyrgyzstánu za týden.
