Tragické dôsledky nepochopenia skutočnej podstaty vzkriesenia Krista

Ak ľudia vnímajú určité zásadné veci nesprávne a podľa toho sa potom
vo svojom živote riadia, musia nevyhnutne kráčať nesprávnou cestou, na
ktorej konci ich čaká tragédia. A presne tak je tomu aj s pohľadom
na vzkriesenia Krista. Viera kresťanov totiž v tomto prípade
nekorešponduje so zákonmi univerza, to jest s tým, ako
v skutočnosti vstal Ježiš z mŕtvych.

Kresťania veria, že vstal vo svojom hrubohmotnom, fyzickom tele.
A toto svoje presvedčenie potvrdzujú trebárs katolíci na každej omši,
kde sa vo vyznaní viery modlia: „verím vo vzkriesenia tela a v život
večný“. Veria teda, že rovnako, ako podľa nich vstal Ježiš vo svojom
fyzickom tele, rovnako aj oni vstanú z mŕtvych vo svojom súčasnom,
fyzickom tele, a v ňom budú žiť večne.

Skúsme však teraz podrobiť ich vieru hlbšiemu skúmaniu a polome si
otázku: Je možné fyzickému a materiálnemu telu človeka prejsť cez
zamknuté dvere? V evanjeliách je totiž zaznačené, že keď sa
učeníci po smrti Krista tajne stretli, v strachu pred židmi zamkli za
sebou dvere. A ako sa začali modliť, zrazu sa medzi nimi objavil ich
Majster.

Mnohí určite namietnu, že Ježiš robil počas svojho života veľa
zázrakov, takže takéto niečo by pre neho nemalo byť problémom. Na tomto
mieste je ale treba zdôrazniť, že zázraky, ktoré robil Pán, boli
v skutočnosti úplne iného charakteru, než sa ľudia nazdávajú. Nešlo
totiž o žiadne činy ľubovôle, ale o prísne zákonitý dej.
Všetko sa vždy dialo v dokonalom zohľadnení zákonov, na základe
ktorých funguje univerzum. Či už ide o zákony fyzické, alebo
o zákony duchovné. Oboje boli do podstaty fungovania stvorenia vložené
samotným Stvoriteľom. A jeho Syn Ježiš zvlášť zdôrazňoval, že na
Zem neprišiel žiadne zákony rušiť, ale naopak, naplňovať. Preto sa
narodil ako človek, preto bol podrobený hladu, smädu, únave,
i všetkému ostatnému, čomu je podrobený každý z nás vo
fyzickom tele.

A to teda znamená, že ak nikto z ľudí nemôže prejsť do
miestnosti cez múry, alebo cez zamknuté dvere, nebolo to možné ani
Ježišovi v hrubohmotnom tele, rešpektujúcom fyzikálne zákony jeho
Otca.

Ale pozor! Je veľmi jednoduché a ľahké prechádzať cez zamknuté dvere
v tele jemnohmotnom! A práve v tomto jemnohmotnom tele vstal
Ježiš Kristus z mŕtvych! Práve v tomto jemnejšom tele mu bolo
možné po štyridsiatich dňoch vystúpiť na nebesia tak, ako ho videli jeho
učeníci, aby nakoniec, v tých najvyšších výšinách odložil aj
svoje jemnohmotné telo, a vo svojej čistej, božej podstate sa znovu zjednotil
s Bohom Otcom, po pravici ktorého kraľuje na večné veky.

No a jedine týmto spôsobom, akým bol vzkriesený Kristus a vystúpil na
nebesia, jedine týmto spôsobom môže byť vzkriesený a vystúpiť na nebesia
každý človek, ktorý žije podľa jeho učenia! To znamená, že aj on bude
po svojej fyzickej smrti najskôr vzkriesený v jemnohmotnom tele, aby
v ňom potom začal pozvoľna stúpať k výšinám, a nakoniec, aby
v tých najvyšších výšinách odložil aj svoje jemnohmotné telo a
vstúpil vo svojej čistej duchovnej podstate do blízkosti Najvyššieho. Do
jeho kráľovstva nebeského! Do večnej ríše Ducha!

Lebo do kráľovstva Ducha je možné vstúpiť len duchu človeka! Veď
predsa fyzické, materiálne a hrubohmotné telo je len z prachu zeme a na
prach sa nakoniec aj obráti.

A práve preto je nesmiernym nešťastím, ak ľudia veria, že budú
k životu večnému vzkriesení vo svojom hrubohmotnom tele a v tomto
zásadnom omyle sa neustále utvrdzujú, ako trebárs katolíci v modlitbe
vyznania viery. To však musí mať za následok, že si títo ľudia po
fyzickej smrti odnesú svoje presvedčenie aj do jemnohmotnosti. A ich
mylné presvedčenie ich bude zadržiavať od skutočného duchovného vzostupu.
Nedovolí im totiž stúpať k výšinám Ducha, ale bude ich stále
držať iba tam, kde očakávajú splnenie svojho vzkriesenia. Čiže
v blízkosti najhrubšej hmoty.

Pohnúť sa ďalej a odpútať sa z dosahu najhrubšej hmotnosti však
budú môcť jedine vtedy, ak sa zbavia svojho chybného presvedčenia. Ale to
bude nesmierne ťažké, pretože tak sa to predsa modlili na každej omši a
takto ich to učili nimi rešpektované, duchovné autority.

Svojim dlhodobým zotrvávaním v blízkosti najhrubšej hmotnosti sa
však vystavujú veľkému nebezpečenstvu. Nebezpečenstvu definitívneho
zániku vlastnej osobnosti! Všetko hmotné je totiž podrobené vzniku a
zániku. Lebo tak, ako vznikne naše fyzické telo a potom zanikne a premení sa
v prach, tak sa stane i s telom zvieraťa i s každou rastlinou.
Ale tak isto sa stane aj s našou planétou, s našou slnečnou
sústavou, ba dokonca aj s jemnohmotnými svetmi, obývanými ľudskými
dušami. A preto bude musieť byť podrobené zániku i každé
vedomé ľudské ja, ktoré sa nedokázalo včas odpútať od hmoty a zostalo
s ňou zviazané. Zviazané buď prostredníctvom rôznych omylov a dogiem,
ktorým kŕčovito verí, alebo prostredníctvom rôznych materialistických
vášní, žiadostí a sklonov, od ktorých sa nedokáže odpútať.

Uniknúť osudu rozkladu hmoty môže len ten, kto dokáže zrealizovať
svoje vlastné vzkriesenie z hmoty tak, ako nám to svojim vzkrieseným
ukázal Kristus.

To znamená, že ak bude na Zemi žiť, myslieť a jednať v súlade
s učením Spasiteľa, po fyzickej smrti začne vo svojom jemnohmotnom tele
okamžite stúpať na nebesá, aby v najvyšších výšinách odložil aj
jemnohmotné telo, a vo svojej čistej duchovnej podstate vstúpil do
kráľovstva Ducha, ktoré je večné, a preto v ňom už nič nepodlieha
vzniku ani zániku tak, ako je tomu v hmotnom, alebo v jemnohmotnom
svete.

Vzkriesenie Ježiša Krista a jeho nanebovzatie musí byť preto poznané
tak, ako k nemu v naozaj došlo a ako to korešponduje so zákonmi
univerza, vloženými do neho jeho Otcom nebeským.

Kto ale tieto veci odmieta poznať, kto sa kŕčovito drží omylu, pretože
tak ho to učia duchovné autority, odnesie si svoj omyl so sebou na takzvaný
druhý svet. A ak svoj omyl ani tam nedokáže prehliadnuť a zriecť sa
ho, stane sa mu nakoniec záhubou a zničením, pretože ho bude neustále
zadržiavať v blízkosti najhrubšej hmoty až do chvíle, kedy sa hmotné
svety začnú rúcať sami v sebe. A konečný zánik hmotnosti, to
jest jej hrubohmotnej i jemnohmotnej časti, bude potom nevyhnutným
zánikom každej osobnosti, ktorá v hmotnosti z akéhokoľvek dôvodu
uviazla, a nedokázala sa od nej včas odpútať a uniknúť do bezpečia
kráľovstva nebeského.

Názvoslovie:

Hrubohmotnosť: Fyzická a materiálna realita, v ktorej sa nachádzame
v súčasnosti.

Jemnohmotnosť: Jemná materiálna realita, do ktorej odchádza naše vedomie
po fyzickej smrti. Kresťania ju nazývajú očistcom.

Jemnohmotnosť má veľa úrovní a každý sa dostane do takej, ktorá
presne zodpovedá mravnej a duchovnej výške jeho osobnosti. Existujú
jemnohmotné úrovne nízke, totožné s takzvaným peklom a jemnohmotné
úrovne vysoké, plné radosti a ušľachtilosti. Napriek tomu to však ešte
stále nie je nebo, ani takzvaný raj. Sú to len vysoké úrovne
jemnohmotnosti.

Raj, alebo duchovná ríša: Nachádza sa nad hmotnosťou, konkrétne nad jej
jemnohmotnou časťou. Dostať sa do raja môže len človek, ktorý sa vo
vysokých jemnohmotných úrovniach zušľachtí natoľko, že môže odložiť
aj svoje jemnohmotné telo, a vo svojej čistej duchovnej podstate vstúpiť do
raja

Celé je to veľmi podobné tomu, ako keď na zemi fyzicky zomrieme. Tým
dochádza k odloženiu nášho fyzického tela a nášmu vzkrieseniu
v jemnohmotnosti, alebo na takzvanom druhom svete. Rovnako teda aj vo
vysokých úrovniach jemnohmotnosti, po svojom maximálnom zušľachtení
odložíme i svoje jemnohmotné telo a prežijeme vlastné vzkriesenie
v ríši Ducha. A práve toto naše vzkriesenie z hmoty do
večnej ríše Ducha je skutočným zmyslom celého nášho bytia.

Posledný súd: Čas začiatku prirodzeného rozkladu hmotného univerza, a
to ako jeho hrubohmotnej, tak aj jemnohmotnej časti. Kto sa do tejto doby
z akéhokoľvek dôvodu nedokáže odpútať od matérie a vstúpiť do
večnej ríše Ducha, odsudzuje sám seba k zániku v nevyhnutne
nasledujúcom, rozkladnom procese hmotného sveta.

http://kusvetlu­.blog.cz/ v spolupráci
s M.Š.