Prečítajte si túto našu sťažnosť a urobte si obraz o CK- podľa nich bolo všetko podľa zmluvy.
„“Ani nevieme, či začať slušným „Dobrý deň“
lebo ešte stále sme v šoku.
Zájazd HR Vodice (nikdy více) v termíne 26/8 až 4/9/2016 = obrovské sklamanie, nechuť, takmer sme znenávideli dosiaľ milované pohostinné Chorvátsko.
Všetko začalo už po príchode pred „hotel“. V HR musia byť všetky ubytovacie zariadenia označené predpísanou tabuľkou – toto tabuľku nemalo. Vyše 40 ľudí vystúpilo z autobusu po 13 hodinách a mali viac ako 5 hodín čakať, kým sa ubytujú. OK, to sme očakávali, musia sa predsa uvoľniť izby a musia ich upratať. Po vypití všetkého pitného režimu (minerálky), ktorý sme mali so sebou, chcel manžel kávu. Z „hotela“ vychádzali ľudia s hrnčekmi, tak sme išli hľadať reštauráciu, bar, kaviareň – do „hotela“. V obyčajnej jedálni (súhlasím, celkom pekná, i keď jednoduchá), bolo niečo ako barový pult, lepšie povedané zvýšený pult (neboli tam predsa barové stoličky), kde sme si vypýtali 2 presso kávy. Aj mlieko? Prikývla som, hoci smotana by mi bola do kávy milšia, a pani v civilnom oblečení (neskôr v tom istom išla upratovať tie izby) nám s úsmevom podala hrnček s kávou, do ktorej naliala trvanlivé mlieko z krabice. V „bare“ 3* „hotela“ sme to prežili, hlavne, že bola káva. Personál „hotela“ sedel, fajčil a ktosi z účastníkov zájazdu povedal, že by nebolo od veci, ak by nás na stoloch na tej terase čakali džbány so studenou vodou a 2-3 plátkami citrónu. To by bolo celkom milé gesto, len tak, na privítanie.

A potom to začalo: nejaká pani z predchádzajúceho turnusu nám začala rozprávať, že sa nemáme sťažovať, že čo by sme chceli za 258€, že to nám nevyjde plná penzia, že sme turnus po sezóne, že sa niekto sťažoval do Nitry, ona o tom nevedela, a musela sa za tých ľudí ospravedlňovať, že si dovolili sťažovať sa. To akosi doteraz nechápeme. Iná účastníčka zájazdu nám povedala, že mali na obed len polievku a potom im zrušili aj obedy. Ani to sme nechápali.
O cca 12-tej sedel personál opäť, ktosi sa išiel opýtať, či nám už pridelia tie izby, ale nepochodil, že až o 13-tej. Potom to prišlo: oznámili nám, že to vykurovanie nad dverami v izbách nemáme používať, že je to nefunkčné; a potom unavení, v očakávaní vybavenosti izby deklarovaného 3* „hotela“ sme ostali stáť v „pivnici“: postele sa hnevali, boli orientované od seba v šikmom smere, izba bola niečo ako štvrťkruh, odhadujeme asi tak maximálne 60°, vstup do priestoru medzi posteľami bol síce viac ako veľkosť obuvi 37, ale menej ako veľkosť 42, takže asi tak 28cm.Nahnevalo nás to, máme šťastné manželstvo, v zájazde predsa boli aj deti, aj nepáry – kamarátky, tak prečo práve my? Už pri vstupe do izby nás zarazil nepríjemný zápach. Otvorili sme skriňu, boli v nej zabudnuté tyčinky – slané. S vedomosťou, že ktosi pred nami mal tráviaci problém, tyčinky, zápach – nuž, čosi ma pohlo k tej posteli, skontrolovala som vankúš v tenkej žltej návliečke a nadvihla som modrú plachtu… To bol šok… Na chrániči matraca boli omrvinky a pod ním na matraci kus štrku a nejaký 2cm dlhý zdochnutý chrobák. To som nadvihla len jeden roh, hlbšie som nepozerala. Prešla som k druhej posteli – chránič matraca s asi 6cm dlhým obsr… žltohnedým pásikom, z druhej strany veľký tmavý fľak s bodkami okolo, v tej pivničnej tme sa mi to javilo ako pleseň. Potom mi prišlo zle, vzala som si lieky na ukľudnenie (chvalabohu, že som ich doma zabudla vyložiť z púzdra, očakávala som, že na dovolenke ich nebudem potrebovať) a išla som hľadať možnosti, ako sa dostať okamžite domov, na Slovensko. Nabralo to rýchly spád: Že čo sa stalo, pozreli matrace, prišla riaditeľka (tak ju tam volali, vlastne neviem kto to bol), kričala, že „to nie je pleseň, to je henna, stále im zakazujem tetovať, ale aj tak to robia, preto je chránič špinavý“. Problém sme nevideli v tetovaní, ale v tom, že niekto neupratal skriňu, nepovysával postele, nevymenil chrániče matracov, ani ich len nevyprášil. Vybehla z izby, vrátila sa s asi 5 dievčatami z personálu a začala na ne pred nami nepríčetne kričať: moja kuča, moja država, ešte sme rozumeli „3 hodiny, 50 – asi postelí“ a aby sme náhodou neohluchli, radšej sme vyšli na terasu, veď v tom malom priestore to už inak ani nešlo. Nastalo niečo zvláštne: bolo nám tých dievčat ľúto, veď aj keď pochybili, mala ich zavolať bokom, vysvetliť, ako to malo byť upratané a nám sa mohla aspoň ospravedlniť – prepáčte, mrzí nás to, dáme to do poriadku. Bolo počuť vysávač, zavolali nás dnu a zrazu to v izbe príjemne voňalo a postele boli snehobiele. Začali sme vybaľovať, potkýnali sme sa jeden o druhého, z dovolenky pred mesiacom na súkromí nám v kufri zostalo 5 ramienok na šaty, našťastie, lebo v skrini boli len 3. Polovicu vecí, hlavne kozmetiku, sme museli nechať v kufroch, nebolo kam to vyložiť, chýbal nejaký stolík, aspoň slušný nočný stolík pre každú posteľ a polička v kúpeľni vyzerala, že má problém udržať sa sama na stene, tak sme ju radšej nezaťažovali. V kúpeľni v pohári na kefky som našla rozžuvanú žuvačku… Á propó – kúpeľňa. Dvere pri otváraní – na tých necelých 90° , lebo za nimi bol radiátor – išli tesne popri umývadle aj popri WC, tak blízko seba boli. Na WC sa nedalo sedieť normálne, lebo koleno sme si búchali o radiátor, ale evidentne bola kúpeľňa pripravená zvládnuť žalúdočný problém: pri sedení na WC ste zároveň, v prípade potreby, mohli použiť umývadlo. A predstavte si, že medzi nimi ste mali ešte vstup do sprchovacieho kúta… hotový zázrak… kúpeľňa na cca 2m štvorcových… Keď som sa česala, lakeť som si vždy búchala o ten sprcháč… chýbal mi fén, však to boli 3*, slovom tri hviezdičky, myslela som, že tam bude… manžel sa nevidel oholiť…
V izbe bolo nepredstaviteľne dusno, delegát nás poučil, že si máme zapnúť klimu, čo je na strope – ale bol tam len ventilátor. Po troch dňoch kýchania som si tie lopatky lepšie všimla – boli na nich chuchvalce prachu. Chcela som si ísť pýtať vysávač, ale manžel, z obavy pred krikom pani riaditeľky sa ponúkol, že to utrie vlhčenými obrúskami. Zabralo, kýchanie prestalo. Ale dusno bolo stále, navyše v tom malom priestore to bolo dosť hlučné a z večného vírenia vzduchu nás pobolievala hlava a začala sa ozývať aj krčná chrbtica. Horšie bolo, že tá miniizbička na prízemí sa nedala vyvetrať, pretože keď sme otvorili balkón, všetci nám videli do izby, ba vlastne priamo na postele. Účastníci zájazdu chodili okolo a hovorili nahlas jeden druhému: „Tu by som nechcela bývať, tu ti aj myš môže vbehnúť, tu im dnu všetko vidno, títo majú ešte menšiu izbu ako my, aha, ona sa prezlieka…“ Išlo nás poraziť, veď ani my sme tam nechceli bývať, v malej pivnici každému na očiach a to ktovie či vedeli, čo bolo na začiatku s posteľami… ktovie, čo by našli v tých svojich… Veľkosť izby s kúpeľňou a predsieňou odhadujem na cca 12 m2, neznášam stiesnené priestory, preto volím minimálne 3* ubytovania, mali by tam byť väčšie izby, nad 21 m2… Ak by to, pravdaže, bol 3* hotel.
Pri prvej večeri pokračovalo masírovanie účastníkov zájazdu: ste turnus po sezóne, za takú nízku cenu vám plná penzia nevyjde, ani nápoj k jedlám, to predsa viete a chápete, takže budete mať len polpenziu a nápoje si môžete zakúpiť… Ozvali sme sa, že máme zaplatenú plnú penziu, ale nikto nás nepočúval… Zavolali sme si na izbu delegáta, ukázala som mu pokazený držiak uterákov, pretekajúcu hadicu na sprche, zabudla som ukázať ten pohár so žuvačkou, šikmú padajúcu poličku, struny na vyležanom matraci a ešte ďalšie veci, na voucheri som ukázala „full board“…
Nič… nezabralo. Vysvetlil nám, že oni (on a kto ešte?) sa dohodli, že to bude pre nás lepšie, keď budeme mať polpenziu. Manžel sa ozval, ako to môžu vedieť, čo je pre nás lepšie? Ja som namietla, že medzi účastníkmi zájazdu môžu byť cukrovkári, ktorí s obedom počítali, ale odbil ma s tým, že cukrovkár musí jesť 5x denne a nie 3x denne. A minimálne o jednom som vedela. Nuž, mal smolu. Nezvykneme raňajkovať, na pláž chodievame už o siedmej, rátali sme s obedom bez raňajok, bohužiaľ, ani to nám nevyšlo. Upozornila som ho, že budem okamžite mailovať cestovke. To múžete… Snažila som sa komunikovať zmierlivo, povedala som delegátovi, že nechcem vyzerať ako nejaký vrták, ihneď ma dorazil slovami „ale jste“. Odišiel s úsmevom. Cítila som poníženie. Ešte žiadny muž ma tak nedorazil.
Večerami som na terase na internete hľadala kategorizáciu ubytovacích zariadení v HR podľa chorvátskych zákonov, veď čo ak predsa len majú rozdiely oproti SR a ČR, čo ak sú ako turecké hotely… Nuž, veru, nepodarilo sa nájsť výrazné rozdiely. Iba ak tie, čo predpisuje zákon pre 3* hotel a realitu penziónu Angeli, ktorý to mal napísané na nálepke na dverách „Iznajmljivanie sobe s uslugama pansiona“… a tabuľka označenia bola schovaná za kvetináčom na okne nad stolom, kde sedával personál…
Inak, proti tým dievčatám nič nemám, každý môže urobiť chybu. Bolo ich síce veľa, no áno, ale boli to mladé baby a snažili sa, usmievali, zdravili… možno potrebovali trocha inak dohovoriť, možno to bolo riaditeľke jedno, napadla nás aj myšlienka, že s tým krikom pred nami len zahrala divadlo – no neviem, fakt nám aj také niečo blúdilo po hlavách…
Mohlo byť celkom fajn, keby nám nevykrikovali tú nízku cenu a že čo vlastne za ňu chceme, ako keby sme boli vinní za to, že cestovka dáva zľavy first moment, pre kolektívy…
…keby nám dali deklarovanú plnú penziu…
…keby to bol aspoň hotel… s tromi hviezdičkami…
…keby nám k tej sľúbenej plnej penzii dali aj tie sľúbené nápoje…
…keby tá malá izba a malá kúpeľňa boli väčšia izba a väčšia kúpeľňa…
…keby tam bol aspoň nejaký stolík, či už na písanie, alebo toaletný stolík, nočné lampy, 2 stoličky – viď kategorizáciu hotela***
…keby na tej izbe nezapáchali nevymenené filtre v tom „kúrení“
…keby na terase bol normálny sušiak so štipcami a nie len natiahnutý špagát…
…keby nám nevidel každý do izby…
…keby sa tá izba mohla vyvetrať aspoň v noci, ale so zatiahnutou žalúziou vetranie nefungovalo a s otvorenou nám do izby svietili 3 výkonné svetlá na parkovisku…
…keby tam fungovala klimatizácia…(vieme, tá nebola uvedená v katalógu)
…keby tam bolo aspoň čisto… (vlastne, naoko to vyzeralo všetko pekne, ale… nejaké foto môžeme poskytnúť…)
…keby poháre na kávu nemali vždy kvapku kávy z vonkajšej strany od predchádzajúceho používateľa… zvyčajne som trafila až na druhý alebo tretí čistý…
…keby nám po tom, ako nám odmietli plnú penziu, akože s veľkou láskavosťou neponúkli možnosť zaplatiť si 40 kún za obed v deň odchodu pred cestou – račun – účet nám samozrejme nikto nedal…
…keby nám sem-tam pozametali aj terasu, aby tam nebolo toľko prachu, lístia, pavučín, keď vietor zhodil osušku, radšej som to znovu oprala, alebo by tam mohla byť aspoň metla a lopatka na smeti; ale veď nám aspoň denne vyniesli smeti a máme podozrenie, že sem-tam aj povysávali tú miniizbičku… a raz vymenili osušky a uteráky…
…keby deklarovaná recepcia vôbec existovala, možno by nám aspoň požičali fén, prípadne žehličku…ešteže sme nechceli niečo oprať, telefonovať, faxovať, kúpiť si dennú tlač…
…keby sme stále nemali zlý pocit, že tie skupiny dôchodcov, čo tam chodia, by mali dostať podľa katalógu oveľa viac, ako nakoniec dostali, a že si niekto mädlí ruky, ako ich vlastne skvele o……; neviem, či chcem byť dôchodca… ešteže sa tí ľudia po tri večery zabavili, čo sme dopredu vedeli, a tak sme v pohode vydržali aj ten hluk, vlastne ich obdivujeme…
…keby celá tá dovolenka netrvala až 7 dní, hoci zvykneme hovoriť, že 7 dní je na HR málo a chodievame na 11-14 dní…
…keby mi ešte aj pani z cestovky v Nitre nepovedala, že som mala ísť niekde, kde ma bude černoch ovievať!!!…
…keby v katalógu Adrialandu neklamali a nezavádzali klientov s tým, že veď „hotel uspokojí aj náročnejších klientov“…
…keby sme dostali to, prečo sme si ten zájazd vlastne prostredníctvom suseda objednali: 3*hotel, plná penzia s nápojmi k jedlám…
…keby sa niekto z tej cestovky aspoň bol pozrieť na izbu č. 3, vyskúšal sa tam otočiť v kúpeľni, vydržal tú nevetrateľnú saunu…
…..napriek tomu všetkému sme nestrácali optimizmus a nádej, všetkým sme sa zdravili, vždy sme v jedálni poďakovali, popriali pekný deň alebo večer a príjemnú zábavu…
A hlavne: keby sa ten penzión Angeli s lepšou hygienou radšej tváril ako výborný penzión a nehral sa na podpriemerný hotel***
Nevieme, čo bude nasledovať po tejto našej sťažnosti. Všetko, čo tu uvádzame, je pravda. Pravda je aj to, že nemáme nič spísané a podpísané delegátom, iste uznáte, že po počiatočných sklamaniach a rozhovore sme s ním viac komunikovať nechceli. Proste sme sa stiahli, dožili tam tých 7 dní a nocí a tešili (!!!) sa domov. Prežili sme aj provokačnú otázku pri jednej večeri, že ako sme spokojní s kvalitou ubytovania. Manžel odpovedal „bez komentára“. Nech už riešenie bude akékoľvek, nechceme nikomu ublížiť: ani sprostredkovateľovi zájazdu, ani tej pani s raňajším príhovorom, ani dievčatám z personálu, ani pani riaditeľke, ani pani z kancelárie z Nitry. Ale manažéri (nazvala ich tak pani v Nitre) Adrialandu by sa mali zamyslieť, čo bude budúci rok uvedené v katalógu pre kolektívy, ale aj jednotlivcov. Aj keď je už možno v tlači. Alebo si len pomädlia ruky a… Naozaj, dámy a páni, choďte do „Hotela*** Villa Angeli“ (či ako sa to vlastne volajú?), alebo tam pošlite svojich dobrých priateľov a známych, či Vám budú vďační, ale skúste im pred tým povedať, čo majú očakávať v hoteli*** a skúste to porovnať s nejakým iným 3* hotelom. Veď ak pracujete v cestovnom ruchu, ponúkate klientom ubytovacie a stravovacie služby, tak by ste mali ovládať kategorizáciu ubytovacích a stravovacích zariadení v jednotlivých destináciách. Napokon, možno sme jediní, kto sa sťažuje a kto to vidí celé ako zavádzanie klientov. Možno sme mali len smolu. Možno to bola nešťastná súhra náhod. Možno by sa to páčilo Vejdělkovi ako námet na „Účastníci zájazdu 2“. Možno oslovíme nejaký denník alebo TV alebo SACKu.
V každom prípade opakujeme, problém asi nebude v HR, ale v Adrialande. My by sme len veľmi radi videli na nejakom úradnom dokumente, kde sme to vlastne strávili 7 katastrofických dní: Hotel*** Angeli? Pansion Angeli? Villa Angeli? Hotel Villa Angeli? A kto a ako nám vynahradí vyhodené peniaze za totálne nepríjemnú a spackanú dovolenku? „““
Nuž, to bol náš zážitok s Adrialanndom….